Aktuálnou túto tému robí dnešné relativizovanie nacistických zločinov krajnou pravicou. Lidice pritom varujú, aké je ľahké stvoriť masových vrahov a nebezpečné zverstvá nepotrestať.
Keď sa pred šiestimi rokmi dostal do kín film Lidice, najnepríjemnejšia scéna zachytávala moment popravy detí. V špeciálne upravenom nákladnom aute zvanom peklo viedla hadica z výfuku do nákladného priestoru, kde sa zamknuté deti za strašného kriku udusili. Jeden z vojakov, ktorý popravu vykonával, to psychicky nezvládol a zastrelil sa.
O skutočnej poprave lidických detí sa nezachovali žiadne písomné dôkazy, predpokladá sa však, že prebehla vo vyhladzovacom tábore Chełmno. Vodičom plynového vozu v tábore bol istý Gustav Laabs. "Keď riadil plynový voz po prvý raz, bol údajne veľmi šokovaný, pretože nepoznal priebeh plynovania,” hovoril jeho obhajca pred súdom v 60. rokoch, keď Laabsa súdili za vojnové zločiny. Po napomenutí od nadriadeného však v práci pokračoval. Mesiace, roky. Podľa rôznych zdrojov mal byť zodpovedný za smrť 100– až 145-tisíc ľudí. Medzi nimi aj 82 lidických detí.
Čo tohto štyridsiatnika viedlo k tomu, aby vlastnoručne vyvraždil toľko ľudí, že ich počet sa rovná dnešnej populácii bratislavskej Petržalky? Zabíjanie protivníkov v bojoch vojny je jedna vec, masové vraždenie bezbranných druhá. Bolo to účinnou Hitlerovou propagandou? Vrodeným sadizmom? Fanatickým antisemitizmom (väčšina obetí v Chełmne boli Židia)? Český historik Vojtěch Kyncl však v knihe Lidice píše, že vstup do NSDAP (Hitlerova štátostrana – Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) a SS (Schutzstaffel – paramilitantná zložka NSDAP) bol u Laabsa motivovaný hospodársky, nie politicky. Svoje vlastné deti napríklad nenechal vstúpiť do Hitlerjugend. Nebol ani antisemitom, aj po prevzatí moci nacistami nakupoval u židovských obchodníkov a dal sa tiež ošetriť židovským lekárom.
Odpoveď na to, prečo človek neodmietne masové vraždenie, neponúka priamo lidický príbeh, ale jemu podobné. Sú mrazivým dôkazom toho, aké ľahké je z ľudí vyrobiť vraždiace mašiny.
Rozkaz je rozkaz
V roku 1962 vypočúval súd príslušníkov nemeckého 101. rezervného policajného práporu nemeckej poriadkovej polície, ktorý v lete 1942, teda súbežne s lidickým masakrom, vykonával obdobné akcie na území dnešného Poľska. Dokonca na dennom poriadku. Ako píše americký historik Christopher R. Browning vo svojej knihe Obyčajní muži, chlapi práporu počas svojho krátkeho pôsobenia v Poľsku popravili 38-tisíc ľudí, prevažne Židov, a asistovali pri transportoch na smrť pri ďalších 45-tisíc obetiach.
Prápor pritom netvorili len policajti z povolania, ale aj remeselníci, čašníci, učitelia a príslušníci mnohých iných povolaní, ktorých k silovej policajnej zložke zaviali len vojnové okolnosti. Príslušníci boli navyše väčšinou starší muži, štyridsiatnici, otcovia rodín, ktorí už pre svoj vek neboli vhodní do ostrých bojov v prvej línii. Z piatich stoviek mužov len menšia časť bola členmi NSDAP a iba zopár ich bolo v SS.
Veliteľom práporu bol 53-ročný profesionálny policajt Wilhelm Trapp, ktorý bol hneď zo svojej prvej úlohy otrasený. Z 1 800-člennej skupiny Židov mali policajti vyčleniť dospelých mužov schopných práce. Ženy, deti a starších mali postrieľať. Asi tucet príslušníkov okamžite požiadal o dovolenie takejto akcie sa nezúčastniť a Trapp súhlasil. Väčšina však začala so streľbou. Podľa jedného zo svedkov si sám Trapp, ktorý sa popráv osobne nezúčastnil, pre seba po oznámení úlohy zamrmlal: "Človeče… takáto práca, to nie je nič pre mňa, ale rozkaz je rozkaz.”
Židov strieľali do zátylku a počas celodennej akcie z miesta popráv odišlo asi dvadsať percent policajtov. Príčinou bola fyzická únava či nevoľnosť zo zápachu, nie znechutenie z toho, čo vlastne robia. Veľká časť si vraj popravu dostatočne odôvodnila tým, že ide o nepriateľov, ktorí by rovnako mohli zabiť ich ženy a deti. Vojaci tiež nechceli vyzerať ako „padavky“ pred svojimi kolegami. Iní sa báli, že keby odmietli strieľať, skomplikovalo by im to po vojne kariéru. A tiež – bol to rozkaz.
Browning v knihe ešte píše, že vraždenie sa pre chlapov s každou ďalšou akciou stávalo jednoduchším. Jednak preto, že nacistické vedenie zdokonaľovalo a odosobňovalo popravy (muži už len eskortovali ľudí do vozidiel, ktoré ich odvážali k plynovým komorám; prípadne využívali miestnych pomáhačov – ako napr. u nás gardistov pri potláčaní SNP – aby strieľali miesto nich). Ale vraždenie sa stávalo i rutinou.
Otrava, rutina, zábava
Pozoruhodné výpovede o pocitoch pri vraždení zozbieral i nemecký historik Sönke Neitzel, ktorý v roku 2001 objavil celý archív tajných odpočúvaní nemeckých zajatcov, ktoré robili počas vojny Američania a Briti. Nahrávky obyčajných rozhovorov radových vojakov potom analyzoval spolu so psychológom Haraldom Welzerom a spolu ich vydali v publikácii Vojaci – protokoly o boji, zabíjaní a umieraní.
Takto sa napríklad esesák Fritz Swoboda rozprával v zajatí s nadporučíkom wehrmachtu Wernerom Kahradom o masovom vraždení v Česku: Swoboda: "Popravy zastrelením tam boli ako na bežiacom páse, dávali príplatok 12 mariek, 120 korún denne pre popravné čaty. Nerobili sme tam nič iné, skupiny po dvanástich mužoch priviedli vždy šesť mužov a potom ich zastrelili. Snáď 14 dní som nerobil nič iné. Dostávali sme dvojitý prídel stravy, pretože nás to stálo ohromné nervy. (…) Tiež ženské sme strieľali, ženské boli lepšie ako chlapi. Videli sme mnoho mužov, dokonca i Židov, ktorí v poslednom okamžiku fňukali. A keď sa tam objavili takí slabosi, prišli dvaja rodení Česi a vzali ich medzi seba a pridržali ich. (…) Ale tie dvojité prídely stravy a tých dvanásť mariek si človek ťažko zaslúžil, zastreliť päťdesiat ženských za pol dňa. Tiež v Ruzyni sme popravovali.” Kahrad: "Tam bolo veľké letisko.” Swoboda: "Pri kasárňach, tam to išlo ako na bežiacom páse, prišli z jednej strany, a stal tam zástup snáď 500–600 ľudí. (…) Najskôr si človek povedal, super, lepšie ako byť v službe, ale po niekoľkých dňoch by ste boli radšej zase v službe. Išlo to na nervy, ale potom človek otupel a bolo mu to jedno. Potom u nás boli aj takí, ktorí pri strieľaní ženských vymäkli, a to sme na to vyberali samých starých frontových vojakov. Ale bol to holt rozkaz.” Motiváciou teda mohla byť aj okamžitá odmena či "uliatie” sa z bežnej služby. Od viackrát skloňovaného otupenia však nebolo ďaleko ani k… zábave. Ako ďalej píše psychológ Welzer: "Niektorých mužov bavilo, že môžu robiť niečo, čo by za normálnych okolností nikdy robiť nemohli – zažiť ten pocit beztrestne si niekoho zabiť, uplatniť absolútnu moc, urobiť niečo celkom neobvyklé a nemusieť sa pritom obávať akejkoľvek sankcie. Je to príležitostný eskapizmus, ktorý je ako motív celkom dostačujúci, to, čo Günter Anders kedysi nazval šancou na nepotrestanú neľudskosť. Bezdôvodné vraždenie bolo očividne pre nemálo mužov lákadlom, ktorému išlo len ťažko odolať. Násilie tohto druhu nevyžaduje ani motív, ani dôvod. Postačí, že ho človek môže páchať.”
Lidice spôsobili v júni 1942 vo svete šok a predstavovali v tom čase vrchol (odhalenej) nacistickej brutality. Na plagátoch odvtedy esesákov zobrazovali ako zombíkov bez kože, diablov, neľudí. Pritom však možno uniklo dôležité memento aj pre súčasnosť – ako rýchlo sa v nenávistnej spoločnosti dokázala vytvoriť takáto masa zabijakov – z úplne obyčajných ľudí. Napokon, keď sa pýtali historika Browninga, či sa podobné masové vraždenie môže niekedy zopakovať, pre BBC povedal: "Hocijaká vláda, ktorá sa pokúsila spáchať genocídu, nemala nikdy problém nájsť si katov.”
Vykúpenie v studenej vojne
O čo ľahšie ľudia vkĺzli do úlohy masových vrahov, o to zložitejšie sa s tým svet po vojne vyrovnával, čo môže byť druhým varovaním Lidíc aj pre súčasnosť. Práve s Lidicami sa spája (nielen) jeden potupný prípad omilostenia nacistického zločinca.
Keď svet odhalil hrôzu v Lidiciach, reakcia bola až dojemná. Hitlerovo želanie aby Lidice navždy zmizli zo zemského povrchu, dostalo zamietavej odpovede v celosvetovom hnutí za zachovanie Lidíc. Menom zničenej dediny sa pomenovávali deti, lode, ale aj mestá či mestské štvrte. Viaceré nesú meno Lidice dodnes. Na internete si môžete dohľadať emotívny americký, britský i sovietsky dobový filmový týždenník, ktorý sa týka práve Lidíc.
Foto: Wikimédia
Spravodlivosť po vojne naozaj dostihla aj niektorých strojcov masakry – štátneho tajomníka Úradu ríšskeho protektora Karla Hermanna Franka či členov kladnianskeho gestapa. Odvisli. Šéf spravodajskej služby SD (Sicherheitsdienst) v Kladne Max Rostock, ktorý bol takisto v rukách československých orgánov, však najvyššiemu trestu unikol. Podľa českých publicistov Jana Gazdíka a Luďka Navaru si dokonca v povojnových rokoch robil výlety do Lidíc a spokojne obedoval v neďalekom Kladne.
Ako vyšlo najavo až v roku 2001, Rostock sa z trestu vykúpil spoluprácou s československou štátnou bezpečnosťou. Prezident Antonín Zápotocký dal Rostockovi najskôr v roku 1953 v tajnosti milosť, aby unikol trestu smrti, v roku 1960 ho navyše prepustili z väzenia domov do Nemecka, kde spokojne žil ďalších 26 rokov.
Prebiehajúca studená vojna však bola prekážkou spravodlivosti na oboch stranách barikády. V tomto článku spomínaný Fritz Swoboda (ktorý sa kolegovi v zajatí chválil masovým vraždením v Česku) sa zase bez trestu dožil až roku 2007.
Briti a Američania totiž až do roku 1996 tajili, že odpočúvali nemeckých zajatcov. Na jednej strane sa báli sankcií za porušenie medzinárodného práva, takisto aj preto, aby neprezradili svoje metódy Sovietom. Viac ako 3 000 hodín nahrávok preto nebolo použitých ako dôkazový materiál napríklad ani v Norimberskom procese. Dokumenty v archívoch náhodou objavil práve historik Neitzel a nemecká vláda ich dostala k dispozícii až v roku 2009, keď už bola väčšina vojnových zločincov po smrti. Dva roky už aj esesák Swoboda.
Za 30 mŕtvych deň basy
Apropo, Gustav Laabs, ktorý splynoval možno až 145-tisíc ľudí, medzi nimi aj lidické deti, dostal v júli 1965 trest vo výške 15 rokov, ktorý mu neskôr skrátili na 13. V prepočte je to približne jeden deň basy za 30 mŕtvych.
Z odôvodnenia západonemeckého súdu citujeme: "…u obžalovaných musí byť zohľadnené zmiernenie, pretože vedenie štátu za pomoci Hitlera vytvorilo politický duch doby, ktorý vybudoval predstavy o životnej hodnote Židov, do akej sa dnes sotva vcítime”, "k dobru obžalovaných treba vziať do úvahy, že ani pred ani po spáchaní zločinov z tohto procesu neprišli do stretu so zákonom”, "nesmie byť podcenené, že od spáchania zločinov ubehlo už 20 rokov”, "všetci mali strach, že budú nepríjemne nápadní a tým si uškodia”.
Ak teda majú mať Lidice nejaký aktuálny odkaz pre dnešnú dobu, možno je to nezabúdať na to, aké ľahké je stvoriť masových vrahov, ale ani na to, ako povojnová atmosféra studenej vojny zľahčila ich činy a tým vytvorila pôdu pre dnešné relativizovanie histórie.