Bicykel má dvesto rokov. Aj keď začínal ako kolobežka

, 12.06.2017 16:40
bicykel
Prvy bicykel z roku 1817. Autor:

Keď bývalý lesný úradník Karl Drais 12. júna 1817 vyšiel zo svojho domu v Mannheime, v rukách držal akýsi zvláštny drevený stroj s dvoma kolesami. Pomaly naň vysadol a hoci sa odrážal iba nohami, dosiahol rýchlosť asi 15 kilometrov za hodinu. Pred 200 rokmi sa tak začala písať história dopravného prostriedku, ktorý dnes všetci poznáme pod názvom bicykel.

"Bežiaci stroj“, ako vynález pomenovali, by možno rýchlo upadol do zabudnutia, keby mu nežičili veľmi priaznivé okolnosti. Významnú úlohu pri jeho zrode hralo totiž katastrofálne počasie, nedostatok potravín a s tým súvisiaci hlad.

Už v roku 1812 postihla Európu mizerná úroda, následkom čoho zdraželo i krmivo pre kone, ktoré boli vtedy hlavným dopravným prostriedkom. Nasledovali ďalšie "hladové roky“ a akoby toho nebolo dosť, na jar 1815 došlo k jednej z najväčších ekologických katastrof v dejinách ľudstva. Na indonézskom ostrove Sumbawa vybuchla sopka Tambora.

Pri opakovanej erupcii prišli o život tisíce ľudí a cunami zaplavilo okolité ostrovy. Vyvrhnutý prach a popol obleteli zemeguľu, vyvolali globálne ochladenie, neúrodu, a tá zas hladomor.

Rok 1816 preto označili ako "rok bez leta“. Jedným z dôsledkov dlhodobej neúrody bol aj dramatický úbytok koní – buď samy uhynuli od hladu, alebo ich z rovnakého dôvodu zjedli ľudia. Keďže kone chýbali, spoločnosť sa začala obzerať po iných spôsoboch dopravy.

Zo štyroch kolies dve

Naskytla sa príležitosť a Drais ju využil. O tom, že dozrel čas nahradiť kone niečím novým, premýšľal už od roku 1812. Čo by to však malo byť? Akej oblasti sa venovať? Parné stroje, s ktorými sa experimentovalo už 40 rokov, po zrelej úvahe vylúčil. Boli príliš ťažké, nemotorné a ich prevádzka nákladná. To, čo chcel Drais zhotoviť, malo byť, naopak, jednoduché a lacné, aby to mohli používať aj obyčajní ľudia. Najlepšie stroj, ktorý by si poháňali sami – svojimi svalmi…

Času, aby niečo také vymyslel, mal Drais viac než dosť. Lesníctvo ho aj tak nebavilo. Už v roku 1811 ho z úradu uvoľnili, takže sa mohol venovať technike. Prvým vozidlom, ktoré vytvoril, bol stroj na štyroch kolesách. Drais ho však iba navrhol. Nemal vlastnú dielňu a nebol remeselník, preto si ho nechal vyrobiť u skúsených majstrov.

Stroj bol ľahký, dal sa jednoducho ovládať, no musel ho niekto ťahať – ak nie kone, tak ľudia.

Drais sa s vynálezom pokúšal zaujať vrchnosť, aby získal finančnú podporu, no veľmi nepochodil. Ohúril iba ruského cára Alexandra I., ktorému stroj predviedol počas jeho návštevy v Karlsruhe. "To je veľmi dôvtipné!“ zvolal nadšene monarcha a daroval mu briliantový prsteň – za to, že ho vynálezca tak dobre pobavil.

Drais sa so svojou "štvorkolkou“ vybral dokonca i na Viedenský kongres, kde sa po víťazstve nad Napoleonom stretli európski mocnári. Okrem úžasu divákov mu to však veľa neprinieslo. Postupne si uvedomil, že troj- či štvorkolesové vozidlá beztak nespĺňajú to, čo chcel pôvodne dosiahnuť. Ako si navyše uvedomil, s jednokolesovým strojom sa oveľa ľahšie manipuluje a na cestách toľko nezavadzia. Zrazu bolo rozhodnuté – kolesá budú len dve.

Zakázaná jazda po chodníku

"Bežiaci stroj“, ktorý predstavil pred 200 rokmi, mal výborné parametre. Predné koleso sa dalo otáčať do strán, vďaka čomu jazdec spoľahlivo riadil smer. Konštrukcia bola stabilná a hmotnosť do 20 kíl, čo niektoré bicykle vážia aj v súčasnosti.

Jedinou slabinou bol pohon "vlastnými nohami“, čím vynález pripomínal dnešnú kolobežku. Na svojej prvej oficiálnej ceste prešiel Drais asi 14-kilometrovú trať, čo stihol za menej ako hodinu. Ohlasy na jeho jazdu boli povzbudivé.

Bežiaci stroj z roku 1817, predchodca dnešného...
Bežiaci stroj z roku 1817, predchodca dnešného bicykla. Autor: Technomuseum

Drezina, ako stroj podľa vynálezcu neskôr volali, sa tak vydala na víťaznú cestu po svete. Koní bolo stále málo, čo jej rozširovaniu výrazne pomohlo. Drais a ďalší nadšenci zároveň lámali rekordy v rýchlosti a dĺžke jazdy.

V roku 1818 podnikli napríklad dve cesty z Mannheimu do Paríža. Tú druhú, teda vyše 450 kilometrov, absolvoval samotný Drais. Mal pocit, že je na vrchole. Svoj vynález si nechal patentovať a budúcnosť vyzerala nádejne. Dlho to však nevydržalo.

To, čo predchodcovi bicykla na začiatku pomohlo, ho nakoniec zastavilo. V polovici roku 1817 sa atmosféra opäť vyčistila, závoj popola sa rozplynul a všetko sa vracalo do normálu. Lepšie počasie prinieslo bohatšiu žatvu, takže bolo znova dosť potravy aj koní. Draisov stroj stratil význam.

O popularitu prichádzal i preto, že sa naň ľudia sťažovali. "Cyklistom“ sa totiž nechcelo jazdiť po zablatených cestách, a tak radšej využívali chodníky, kde znepríjemňovali život okoloidúcim. Dôsledkom toho boli pribúdajúce zákazy.

Už koncom roku 1817 nemohli tieto stroje jazdiť po chodníkoch v Mannheime, v roku 1818 v Paríži a o rok neskôr to zakázali aj v Londýne, New Yorku, Kalkate či Filadelfii. Rozmach "bicyklovania“ sa tak zastavil rovnako rýchlo, ako sa začal.

Pád na spoločenské dno

Drais na vynáleze "bežiaceho stroja“ nezbohatol, a to ani v začiatkoch, keď sa im darilo. Väčšinou totiž išlo o rôzne napodobeniny bez licencie, takže na tom veľa nezískal.

Bádenský veľkovojvoda Karl Ludwig Friedrich ho menoval profesorom mechaniky, vďaka čomu sa mohol naplno venovať svojej vášni. Medzi jeho vynálezy patrí napríklad drevená úsporná pec či šifrovací stroj. Keď jeho otec sudca ochorel na šedý zákal, vyrobil preňho špeciálny písací stroj, z ktorého neskôr vyvinul stroj pre stenografov.

Vynálezca bicykla Karl Drais.
Vynálezca bicykla Karl Drais. Autor: Technomuseum

Vrátil sa i k doprave. Vytvoril koč, ktorý kôň neťahal, ale tlačil. Jeho výhodou bolo, že ľudia nemuseli dýchať prach, ako sa to často stávalo pri klasickom záprahu. Experimentoval aj s varnicou a periskopom, tes­toval tiež drezinu jazdiacu po koľajniciach.

Na sklonku života sa však od neho šťastie odvrátilo. Keď jeho otec odsúdil na smrť člena študentského spolku, mladíka z lepších kruhov, stal sa Drais obeťou politických intríg. Po jednej bitke v pohostinstve prišiel o titul komorníka na bádenskom dvore, a keď v roku 1838 otvorene podporil snahy o demokratizáciu spoločnosti, išlo to s ním rýchlo z kopca.

Začal piť, prestal o seba dbať a ľudia si z neho robili posmech. Počas revolúcie v rokoch 1848–1849 sa vzdal šľachtického titulu, čo sa mu opäť vypomstilo. Revolúciu totiž porazili pruské vojská, a keby nebolo jeho sestier, Draisa by vyhlásili za nesvojprávneho.

Obrali ho o profesorský dôchodok a ďalej ho ponižovali. V decembri 1851 ako 66-ročný skonal v Karlsruhe – v úplnej biede a zabudnutí. Jeho dedičstvo zahŕňalo len 30 guldenov, varnicu, model pece, stenografický písací stroj a dvojkolesovú ,,dre­zinu“.

Od velocipédu k bicyklu

Jeho najznámejší vynález sa však predsa len dočkal slávneho návratu. A nebolo na to treba ani žiadnu prírodnú katastrofu, neúrodu či hladomor. Ľudia sa k nemu vrátili z celkom jednoduchého dôvodu – pre zábavu a radosť z pohybu.

Na to, aby sa z Draisovho stroja stal skutočný bicykel, ako ho poznáme v súčasnosti, však ešte niečo chýbalo – pedále. Po tom, čo ho nimi doplnili, sa tento stroj označovaný ako velocipéd v 70. rokoch 19. storočia rozšíril do celého sveta.

Čoskoro boli už bicyklov milióny. O tom, kto sa najviac zaslúžil o ich zdokonalenie pedálmi, sa síce stále vedú spory, no nikto nepopiera, že na samom začiatku stál Karl Drais. Vynálezca, ktorý sa slávy svojho stroja nedožil, no úspešne ju predpovedal.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Karl Dreis #bicykel
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk