Spomienky židovských rodín: Príbehy, ktoré prežili

Príbehy obyčajne prežijú človeka. Niekedy však aj príbehy stíchnu. Tak to bolo aj po druhej svetovej vojne: Nastal mier, život sa dostával do normálnych koľají, málokomu sa chcelo spomínať na prežité hrôzy. Spomienky židovských rodín na predkov, ktorí zahynuli, ešte stále bolia, ale zároveň majú moc navrátiť blízkych ľudí do dnešných dní. Tak je to aj na výstave Každá rodina má svoj príbeh v Židovskom komunitnom múzeu v synagóge na Heydukovej ulici v Bratislave.

13.06.2017 15:00
Ivan Pasternák Foto: ,
Ivan Pasternák pri vitríne so Zvitkom Ester.
debata

Po vojne už nič nebolo tak ako predtým. Mnohým chýbali príbuzní, zmizli celé židovské rodiny, v ich bytoch už  bývali iní ľudia.

Roztratili sa aj veci – nielen drahocennosti, ale aj bežné vybavenie domácnosti a aj to, čo je ľuďom najmilšie – rôzne rituálne či spomienkové predmety, fotky, dokumenty, listy, ale aj obľúbené okuliare, „šitíčko“, kolekcia kariet či nožík. Takéto drobnosti tvoria osobitosť domácností a sú jedinečnou mozaikou súkromia. Keď o ne človek príde, chýbajú.

Židovské rodiny o tieto intímne vzácnosti v mnohých prípadoch prišli. Nemali ani ako ukázať vnúčatám tváre mŕtvych starých rodičov, lebo im vzali aj fotky. Preto nebolo ľahké získať autentické predmety na výstavu v synagóge.

Sú to totiž veci a vecičky, ktoré patrili skutočným ľuďom a len výnimočne sa zachovali. Často sú teda jediným dôkazom – pre potomkov – že títo ľudia žili. A svedčia aj o tom, akí asi boli.

Na pamiatkach zostali dotyky

V rodinách sa teda po vyrabovaní domácností toho veľa nezachovalo, ale o to účinnejšie pamiatky pôsobia. Či už sú to okuliare, karty, fajky, dezertný príbor, textilné prestieranie či rôzne obrázky, vysvedčenie, preukazy. Sú schopné vyvolať spomienky nielen v tých, čo do rodiny patrili, ale aj u mnohých návštevníkov výstavy.

Sú to predmety, ktoré sa vyskytujú v každej rodine a každý vie, aký príjemný pocit vedia vyvolať napríklad obrusy po babke alebo hodinky po starom otcovi. Tých predmetov sa predkovia dotýkali a tým sú magické. Sú schopné vyvolať v pamäti predstavy, ako s nimi manipulovali, ako sa tvárili a podobne. Sú to vyvolávače emócií. Kto si prečíta všetky príbehy v sprievodnom katalógu k výstave, emócie určite pocíti a predmety si svojím spôsobom obľúbi.

Peter Salner, autor štúdie Židovská rodina v súčasnosti a jeden z kolektívu, ktorý výstavu pripravoval (spolu s riaditeľom múzea Marošom Borským a Monikou Vrzgulovou z Etnologického ústavu SAV), na vernisáži spomínal na svoje vlastné detstvo v povojnovom období v Bratislave.

Ľudia potláčali spomienky – pred spomienkami chránili seba aj svoje deti. Všetko bolo ešte príliš čerstvé, ťažko sa o tom čo len hovorilo. Židovské rodiny prišli nielen o svojich blízkych, ale ešte aj o svoju intímnu históriu, o možnosť proklamovať sebavedomie, s akým sa obyčajne ľudia ku svojim koreňom hlásia.

Výstavu Každá rodina má svoj príbeh pripravili... Foto: Pravda, Ivan Majerský
Výstava Každá rodina má svoj príbeh Výstavu Každá rodina má svoj príbeh pripravili Maroš Borský, Peter Salner a Monika Vrzgulová.

Spomienky stratili svoju materiálnu základňu, nedalo sa listovať vo fotoalbumoch, všetko by sa muselo len vyrozprávať, a to nešlo. Kto by rozprával? Veď takmer celkom zanikla inštitúcia starých rodičov. Nemal kto deti zasvätiť do rodinnej histórie, nemal im kto odovzdávať skúsenosti, nemali sa ako naučiť, že o starých sa treba starať, nemali sa ako zoznamovať s prirodzeným odchodom ľudí zo života, so smrťou uprostred rodiny. Deťom to však v detstve vedome nechýbalo, netušili, o čo prišli – a potom povojnový život bol optimistický.

Peter Salner hovoril o tom, že až keď aj on sám uvidel veci z tejto výstavy, pocítil, že tieto spomienky v ňom nejakým spôsobom boli a že expozícia niečo aj v ňom samom otvorila. Povedal tiež, že pred vojnou žilo v Bratislave vyše 15 000 židovských občanov a po vojne to už bolo len niečo okolo 3 000. (Dnes sa k židovskej komunite hlási asi 600 ľudí.) A to ešte neboli tí istí ľudia, nevrátilo sa ich do mesta ani toľko. Boli to aj Židia, ktorí sa prisťahovali do Bratislavy z celého Slovenska. Kontinuita rodín bola narušená.

Monika Vrzgulová, autorka štúdie Rodinná pamäť ukrytá v predmetoch, v katalógu k výstave napísala, že sú to práve tieto predmety, ktoré akcelerujú záujem o minulosť rodiny a znovuoživenie (ak je to možné) medzigeneračnej komunikácie, že vďaka týmto predmetom sa vynárajú skoro zabudnuté informácie. Vďaka týmto predmetom ožíva minulosť v rôznych obdobiach, predmety svedčia o migrácii židovských rodín a o vplyvoch rôznych lokalít na život židovských rodín… Výstava to potvrdzuje – je zaujímavé čítať z predmetov.

Etnologička Monika Vrzgulová sa venuje rodinnej histórii, rozprávanej cez príbehy aj na pôde SAV. Na vernisáži hovorila o skúsenostiach, ktoré nadobudla pri tejto práci. Hovorila o tom, že práve rodina je priestor, kde sa dedia rôzne rituálne a pamiatkové predmety, ktoré sú veľmi výrečné. Často sú to celkom obyčajné veci, ale pri pohľade na ne sa aj uzavretejší ľudia rozhovoria v širších súvislostiach.

Navrátené osudy

Okrem historického svedectva má výstava aj estetický a umelecký rozmer. Zaujímavý je napríklad obraz Kataríny Zavarskej, ktorý vznikol zo zväčšeniny dobovej fotografie, ktorú výtvarníčka pokryla textilnou „pavučinou“ času a histórie.

Katarína Zavarská (1948 – 1999) patrí k mladšej generácii a jej dielo je tiež pamiatkový predmet, hoci iného charakteru. Jeho autorka pôsobila na oddelení textilnej tvorby na VŠMU a bola členkou rôznych umeleckých  združení. Príbeh jej práce porozprávala pre výstavu maliarkina dcéra Barbora Zavarská.

Mamu vraj k vytvoreniu obrazu inšpirovala fotografia starých rodičov, ktorú preniesla na plátno a pokryla textilnou vrstvou utvorenou z popretŕhaných nití, ktoré výrečne symbolizujú osud mnohých židovských rodín, ako aj jej vlastný príbeh – zomrela pomerne mladá. Exponát je veľmi silný aj svojím časovým rozpätím – korení v dávnej minulosti a je v ňom aj súčasnosť.

Vo vitríne leží aj zaujímavý text písaný hebrejsky. Je to pergamenový Zvitok Ester s textom, ktorý sa číta na sviatok Purim, a to sprava doľava. Je pomerne obsiahly, ale rabín ho vraj vie čítať tak rýchlo, že to trvá iba 25 minút.

Zvitok Ester, nedatované Foto: ARCHÍV ŽIDOVSKÉHO KOMUNITNÉHO MÚZEA
Zvitok Ester Zvitok Ester, nedatované

V historickom texte podľa kráľovnej  Ester, ktorá vyviedla Židov z nebezpečenstva, sa spomínajú aj nepriatelia národa. Pri zmienke o nepriateľovi prítomní, ktorí počúvajú čítanie zvitku, začnú dupať. Dávajú tak najavo odpor voči nehodným. O zvitku nám rozpráva Ivan Pasternák, ktorý ho na výstavu poskytol. Táto rodinná relikvia patrila pôvodne jeho starému otcovi Ľudovítovi Preisovi, obchodníkovi s vínom a liehovinami v Prešove.

O pôvode vzácnej pamiatky nie sú ani v rodine presné informácie a už sa niet koho vypytovať. Ivan Pasternák hovorí, že podľa všetkého priniesol túto písomnosť jeho otec z Paríža asi v období svetovej výstavy (1937). Zvitok sa potom nachádzal u otcovej sestry, čiže u tety Kataríny Samolovičovej, ktorá žila aj s manželom naďalej v Prešove, hoci niektorí príbuzní odišli do Bratislavy. (Aj Pastrnákovci prežili holokaust len vďaka dobrým susedom v Bratislave.)

Po vojne sa Zvitok Ester našiel na spodku skrine starého otca, v ozdobnom kovovom obale medzi šatstvom. Hoci sa v byte tiež rabovalo, zvitok buď nepovažovali za vzácny, alebo si ho nevšimli, a tak sa k nemu rodina mohla vrátiť. Na výstave sú aj fotografie tety a strýka, ktorí zvitok uchránili. Teraz je v opatere Ivana Pasternáka, aj doma ho má vo vitríne na čestnom mieste, a stále sa používa aj v praxi – číta sa z neho v synagóge na sviatok Purim.

Ivan Pasternák pri vitríne so Zvitkom Ester.
Najosobnejšie predmety sú najvzácnejšie.
+9Súprava na šitie, Rakúsko-Uhorsko, po 1860

Namaľoval aj zloduchov

Na vernisáži pútal pozornosť aj vzácny hosť z Viedne Thomas Frankl. Sprevádzal obraz svojho otca Adolfa Frankla, ktorý bol významným bratislavským maliarom, ale holokaust vyhnal zo Slovenska aj jeho.

Na výstave v synagóge je obraz, ktorý inak visí vo viedenskej galérii tohto umelca (spravuje ju Thomas). K dielu, ktoré sa nazýva Naše zatknutie v Bratislave – vodcovia zla, sa viaže konkrétny strašný zážitok rodiny Franklovcov. Je to teda rodinný príbeh, ale namaľovaný!

Adolf Frankl je zaujímavý maliar, ktorý maľoval hrôzy vojny, holokaust, ale jeho obrazy vyznievajú malebne a hravo. Používa veselé farby, maľba pripomína jednoduchú detskú kresbu. O to je to pôsobivejšie – z obrazov cítiť, čo maliar stratil, ako radostne videl život predtým a ako sa mu do tej krásy a idyly vnútil pekelný obsah.

Umelec však nebol ochotný vzdať sa svojej palety, farieb, optimizmu, a tak ďalej maľoval pestrou škálou, naliehavo a priamočiaro. Vodcovia zla sú ozaj namaľovaní ako vodcovia zla, čiže ako beštie.

Maliarov syn Thomas môže teda pred týmto exponátom názorne ukázať, ako vyzeral kritický deň ich zatknutia. On mal vtedy desať rokov, všetko vnímal, ale nechápal, čo sa deje. Viedli ich aj s mamou a otcom z Ventúrskej ulice popod Michalskú bránu a potom na Edlovu (dnes Ľudmily Podjavorinskej), kde sídlilo gestapo.

Ďalej smerovali na nákladné nádražie, cestou po Panenskej ulici sa mnohí ľudia vykláňali z okien a sledovali tento sprievod. Istá pani za nimi ešte vraj zakričala: Tak im treba! Vtedy desaťročné dieťa nechápalo, čo má tá nenávisť znamenať a iste sa bálo. Mama však nie: „Moja mamička bola veľmi pekná a vtipná žena, nedala sa zastrašiť a vymyslela plán, ako oklamať vojakov. Najprv si vymyslela, že ja musím na toaletu, potom tvrdila, že manžel nie je Žid, že by ho mali uvoľniť. Uverili jej, a tak sa naša rodina dostala do Serede a nie rovno do táborov istej smrti,“ rozpráva vtedajší chlapček Thomas, dnes už dôstojný starší pán, ktorý však má šarm a mocný hlas.

Rozpráva stále takmer bezchybnou slovenčinou, len občas si nevie spomenúť na nejaké slovko, lebo už dlho žije vo Viedni. Jeho slovenčina je však inak ľubozvučná a cítiť, že k Slovensku má napriek všetkému dobrý vzťah. Hovorí, ako im bolo smutno, že zo Slovenska museli odísť.

Otec Adolf Frankl stále motívy Bratislavy maľoval a pri pohľade na Bratislavu zo strany Rakúska sa mu vraj často tisli slzy do očí. Aj obraz, ktorý je na tejto výstave, je veľmi výrečný – vidíme Michalskú bránu, celú rodinu Franklovcov, ako idú hore ulicou a zároveň sú okolo nich namaľovaní zloduchovia druhej svetovej vojny – postavy, ktoré sú aj vizuálne deformované.

Niektoré tváre sú vsadené priamo medzi domy, akoby sa dostali do samotných základov mesta. Iní sa vznášajú nad mestom ako hrozivé prízraky. Zmizli vôbec? Frankl namaľoval veľmi znepokojujúce dielo a návštevníci výstavy si ho môžu pozrieť.

Príbehy obyčajných dní

Návštevník sa cez vystavené predmety vracia do všedných dní, ktoré boli pokojné a naplnené rôznymi obyčajnými činnosťami. Kým sa niečo nestane, človek si ani neuvedomuje, že to je to najvzácnejšie – obyčajný život. Patrili k nim aj vešiaky, súprava dezertných nožov alebo aj kazeta s osobnými predmetmi po dedkovi. Je tam aj legitimácia člena KSS.

Aj Židia ako mnohí ľudia po vojne verili, že komunistická strana bude tou pravou platformou, kde sa bude dať bojovať aj proti tomu, aby sa fašizmus už nikdy nerozšíril. Je čestné, že na výstave je aj tento exemplár, lebo v rámci vylepšovania osobnej histórie ho mohli organizátori aj vynechať.

Dobre, že sa tak nestalo, lebo pozmenené príbehy by už nemali tú výpovednú hodnotu, akú majú v celej svojej úprimnosti. Rodinné relikvie – a aj obyčajné predmety viažuce sa k domácnostiam vypovedajú veľmi pravdivo o tom, ako život išiel. Či sú to už vysvedčenia, súprava na šitie, doklad o nároku na zľavu pri cestovaní či rôzne potvrdenia, obrazy, kalendáre, to všetko je neodškriepiteľné. Niekomu to patrilo. A zrazu vyvstáva celý jeho život. Posolstvo generácií sa predsa len napĺňa.

Hniezdo zostalo v rukách

Na záver si povedzme ešte jeden príbeh, príbeh o fajke. Na výstave je krásna fajka, ktorá znázorňuje ruku držiacu vtáčie hniezdo. Je to symbolický motív – veď práve hniezda boli v holokauste ničené. Túto fajku fajčil otec rodiny, keď bola pohoda a on rozprával deťom príbehy. Fajka rozvoniavala, šírila pokoj, deti počúvali.

Príbeh sa končí vtipne – po návšteve kúpeľov otec prestal fajčiť a aróma fajky pri posedeniach chýbala. A už to nebolo celkom ono, atmosféra bola iná, ale zázračná moc fajke zostala dodnes. Vyvoláva pocit dávnych čias a hlása, že hniezda sa znova postavili.

Alebo súprava kariet. Vyvoláva predstavu pohody pri kartárskej partii. V časoch, keď nebola televízia, ľudia sa viac venovali spoločenským hrám, kartovalo sa v rodinách i v kaviarňach, rodičia sa bavili a deti sa obďaleč hrali.

Svet sa zdal bezpečný a nikto nepripúšťal, že sa môže niečo zlého stať. Veď aj Thomas Frankl hovorí, že keď sa nad svetom začali sťahovať mraky fašizmu, všetci otca presviedčali, že na Slovensku nič nehrozí, že tu je to bezpečné, že tu sa mu nič nemôže stať.

On tomu rád uveril, zostal a – stalo sa! Situácia je podobná, príbehy zo synagógy budú teda iste rezonovať aj v tomto smere. Školy, ktoré chcú žiakov učiť živo o dejinách, majú príležitosť skúsiť to aj cez túto výstavu. Výklad im radi poskytnú.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #synagóga #výstava #múzeum