Oľga Feldeková: Výčitky a príkazy nechávam na rodičov
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Babičky sa od čias môjho detstva nezmenili. Tak ako si my spomíname na svoje babičky s láskou, chceme, aby si naše vnúčatá spomínali na nás. Je jedno, či sa svet navonok zmenil. Keď som vozila svoju vnučku autom do škôlky, hovorila som jej: „Mňa moja babička nikdy v aute neviezla. Nevedela ani šoférovať a nie som si istá, či sa vôbec niekedy viezla v aute.“ „Bola tvoja babička slepá? A prečo sa nedala odviezť v aute? Asi vtedy autá nemali brzdy.“ Dnes ma moja vnučka vozí v aute, občas aj ja ju. Ale to, že sa zmenil svet, ešte neznamená, že sa zmenili babičky.
Keď boli naše deti malé a malé boli aj deti našich priateľov, sťažoval sa kamarát, že keď deťom niečo zakáže, babička povie: „móže“. Vtedy som sa rozhodla, že keď raz ja budem babička, tiež budem hovoriť „móže“. Moje deti sa možno nahnevajú, ale vnúčatá ma budú milovať. Dodržiavam to. Keď mojim vnúčatám zakážu jesť pred obedom zmrzlinu, pravidelne hovorím „móže“. Veď sa to nestáva každý deň. Nech si na to v dospelosti spomenú a prípadne si nad tým slovom aj poplačú, keď tu už mňa nebude.
Mám deväť vnúčat. Edka, Magdalénku, Lujzinku, Aničku, Bojanka, Ondrejka, Tonka, Otíka a Danteho. Mená im rodičia vymýšľali sami. Len v jednom prípade som zaprotestovala, keď dcéra chcela dať synovi meno Tiger. Argumentovala, že keď sa Tolstoj môže volať Lev, čo zlé je na mene Tiger? Chvalabohu, ustúpila a dala mu meno Bojan. Dnes ho Tiger volám iba ja.
Foto: Archív Oľgy Feldekovej
Myslím si, že som taká stará mama ako väčšina starých mám na Slovensku. Vnúčatá rozmaznávam, skrývam pre ne sladkosti, ktoré rodičia zakazujú, s väčšími sa občas učím, ak mi to moje vedomosti dovolia, s osemročným vnukom, víťazom detského šachového turnaja v Prahe, hrávam šach, pri menších len obdivne stojím, keď sledujem, ako vedia poskladať lego. Výčitky a príkazy nechávam na rodičov. Ja iba chválim.
Niekedy sa musím krotiť pri stretnutiach s priateľmi, aby som nenapodobňovala „žbrbľanie“ vnúčat, ktoré sa práve učia rozprávať. Viem, aké je to otravné, keď to robia iné babičky. Kedysi sme sa zhovárali o atraktívnych mužoch, dobrých knihách, móde. A dnes? O chorobách a vnúčatách. Usilujem sa týmto debatám vyhýbať, a preto som si našla aj mladšie kamarátky.
Zriedkakedy sa stane, že sa mi podarí všetky deti s partnermi a vnúčatami sústrediť naraz pri jednom stole. Sú roztrúsené po svete. Keď sa to na významné sviatky podarí a prirátam seba a manžela, je nás dvadsaťjeden. Moderná technika mi umožňuje sa so všetkými cez skype porozprávať, uvidieť, kamera dokonca prezradí, či majú upratané.
Nie som výnimočná stará mama. Milujem svoje vnúčatá ako každá iná, bojím sa o ne a poteším sa, keď sa dozviem, že sa im darí.
Foto: Archív Oľgy Feldekovej
Eva Maliti Fraňová: Omama piekla buchty o štvrtej ráno
Kedysi boli staré mamy asi príkladnejšie, než sme my dnes (česť výnimkám), vnúčatá ich ako rezervoár rodinných príhod vďačne počúvali a možno aj vďaka tomu rešpektovali. Skvelou rozprávačkou bola najmä vo vyššom veku moja mama, čo mi moje dcéry určite dosvedčia. Ale aj omama, mamina mama, vedela zaujať rozprávaním, často hororovým, lebo šlo o strašidelné či cintorínové príhody. Omamu som zbožňovala, myslím, že najmä pre jej obetavosť, s akou bola ochotná svojim dcéram celé leto opatrovať prázdninujúcich školáčikov, hoci sama ešte pracovala ako úradníčka v Československej autobusovej doprave.
Foto: Archív Evy Maliti Fraňovej
V Senici na Záhorí, kde bývala, sme prežívali čarovné dni. Čarovné bolo už len to, že sme sa prebúdzali na vôňu čerstvo upečených, ešte teplých buchiet, ktoré nás čakali na raňajky. Teraz mi je jasné, že obetavá omama ich piekla okolo štvrtej ráno, lebo už o piatej utekala do svojho úradu. No a kysnuté cesto pripravovala pravdepodobne v noci, na polhodinku si „odskočila zo sna“ a potom spala ďalej. Napriek tomuto všetkému nepatrila k obľúbenkyniam môjho otca, najskôr preto, že bola priveľmi akčná a mala priestorovo-kombinatorické schopnosti. Keď prišla k nám, zakaždým dokonale pomenila polohy jednotlivých kusov nábytku, takže otec po návrate z práce nespoznával svoj byt a zúril. Od malička mi hovorili, že sa na omamu podobám a je pravda, že mám tiež dosť rozvinutú kombinatoriku a často v byte prestavujem nábytok. Ale dovoľujem si to len u seba doma…
Svoju druhú starú mamu som však nepoznala, lebo zomrela ešte pred mojím narodením. Bola vraj dobrá a citlivá a rada maľovala. Bola učiteľkou na ľudovej škole, ale učenie prenášala aj do života a napríklad moju mamu učila variť a dávala jej recepty. Podnes sa uchoval ňou zostavený jedálny lístok na týždeň, zaujímavé je, že v tých časoch, teda začiatkom 50. rokov, sa ešte očakávalo, že manželka by mala byť schopná dennodenne variť nové a nové jedlá, pri tom zvlášť k obedu, ako aj k večeri… A v tejto chvíli som si spomenula, že keď som bola dievča a začesala som si dozadu vlasy, otec mi vravieval, že vyzerám ako jeho mamička. Znie to dosť neuveriteľne, ale zdá sa, že sa vlastne podobám na obidve svoje staré mamy.
Foto: Archív Evy Maliti Fraňovej
Aká som ja stará mama? To asi raz posúdia moje vnúčatá, ktorých je k dnešnému dňu päť: Miško, Peťko, Zarinka, Matejko a malý Branko. Hovorí sa, že rodičia majú deti vychovávať a starí rodičia rozmaznávať. Podľa mňa to nie je celkom tak. Uprednostňujem medzigeneračnú kooperáciu, veď ide o to, aby sme spoločnými silami priviedli maličkých do dospelosti v čo najlepšom stave. Na deti toho dnes číha strašne veľa… Doba sa radikálne zmenila a menia sa aj nároky na rodičov i starých rodičov, a teda i na staré mamy. Ako predtým je však i v tejto dobe dôležité pomôcť vnúčatám, aby z nich vyrástli správni ľudia, správni občania. To je tak asi moja stratégia starej mamy.