Býva v hlavnom meste, na ulici pomenovanej po nositeľovi Nobelovej ceny. Má ambíciu sama ju raz získať? „Priznám sa, zatiaľ nie, to je mi ešte vzdialené. Túžim najmä robiť originálny výskum,“ s úsmevom hovorí mladá štíhla žena. Rozhodne sa jej to aj darí.
Ako členka vedeckej skupiny docenta Juraja Gregáňa z Prírodovedeckej fakulty UK sa pred časom vo Viedni podieľala na objave, ktorý bol vedeckej komunite prezentovaný na medzinárodných konferenciách vo Veľkej Británii či v USA. A publikovala o ňom aj článok v prestížnom vedeckom časopise Plos Genetics.
V čom spočíva podstata objavu? „Vysvetliť ju laicky je zložité,“ priznáva Silvia Poláková-Bágeľová. No predsa sa o to pokúsi. Najprv objasní, že DNA v ľudskej bunke je denne vystavovaná rôznym vonkajším aj vnútorným vplyvom, ktoré ju poškodzujú. Fajčenie, strava, pobyt na slnku, chyby pri bunkovom delení… viac ako 10-tisíc takýchto poškodení vznikne v priebehu dňa v jedinej bunke človeka. "Tá si však v evolučnom procese sama vyvinula rôzne nástroje, ako tieto chyby opraviť.
Lenže, ak to neurobí včas, prípadne urobí nesprávne, môže v nej dôjsť k vážnym genetickým zmenám, ktorých dôsledkom býva aj nekontrolovateľné bunkové delenie – rakovinové bujnenie," pokračuje.
S kolegami z viedenského tímu sa preto zamerali na hľadanie nových proteínov, ktoré by umožnili DNA v bunke opraviť. Neskúmali však bunky ľudské, ale bunky kvasiniek, na ktorých sa dajú sledované procesy jednoduchšie pochopiť. Tak sa im podarilo vyšpecifikovať aj spomínaný proteín Dbl2, ktorý pri nich zohráva veľmi podstatnú úlohu. „V budúcnosti by mohol pomôcť odkryť aj nové terapeutické ciele práve v liečbe rakoviny,“ zdôrazňuje.
Gény pre vedu získala od otca
Silvia sa narodila v Bratislave. „Žiaľ, nebolo mi dopriate žiť s otcom, založil si inú rodinu. Myslím si však, že svojimi génmi môj život aj tak ovplyvnil viac ako mama. Bol mimoriadne disciplinovaný, zaujímala ho fyzika a matematika,“ spomína.
Ako trojročnú ju poslali na vidiek k starým rodičom. Vraj za zdravším vzduchom, no pravým dôvodom bola skôr stará mama, ktorá si priala dozerať na jej kresťanskú výchovu. „Brala to naozaj vážne, z desiatich detských hier som mala deväť zakázaných. Našťastie, so starkým som sa nenudila. Vďaka jeho priateľskej povahe sa na našom dvore stále stretávali ľudia z celej dediny,“ opisuje detstvo.
Foto: Archív S. P. Bágeľovej
Ako šesťročnú ju vrátili späť k mame do Bratislavy. „Začali sa moje školy. V každej som mala šťastie na jedného-dvoch zaujímavých učiteľov, po ktorých mi zostala výrazná pamäťová stopa a vzťah k danému predmetu,“ pokračuje. Po maturite sa rozhodla pre štúdium na Univerzite Komenského.
Zvažovala medicínu, napokon však ani nešla na prijímačky, dala na odporúčanie študovať radšej prírodné vedy. Vždy ju to najviac ťahalo k fyzike, chémii a biológii. Uprednostnila chémiu, čo sa neskôr ukázalo ako správne. „Je to paradox, veď ako genetička mám dnes bližšie k biológii. Chemikov však v tom čase škola oveľa lepšie pripravovala na výskum. Naučila nás logicky myslieť, nebáť sa chemických vzorcov, nestratiť krok ani s fyzikou a matematikou,“ vysvetľuje.
Na univerzite sa jej páčila komorná atmosféra. „Na odbore biochémia nás bolo len desať. Venovali sa nám individuálne, absolvovali sme stovky laboratórnych cvičení po dvojiciach. Keď som sa neskôr dostala na stáž do Dánska, doteraz si pamätám, aký bol z mojich teoretických vedomostí a praktických skúseností nadšený tamojší profesor Jure Piškur, pôvodom Slovinec.“
Horšie to bolo neskôr, už opäť na Slovensku, s doktorandským štúdiom. „Výber tém bol obmedzený, často podriadený finančným možnostiam. Kamarátky mi nosili laboratórny materiál z Rakúska. Keď som však potrebovala uskutočniť náročnejší experiment, musela som zažiadať o grant a vycestovať do zahraničia. Bolo to frustrujúce. Preto som sa po dvoch rokoch PhD. štúdia na Slovensku rozhodla odísť robiť výskum do Švédska.“ Náhoda chcela, že sa znovu ocitla v tíme profesora Piškura, ktorý tam tiež v tom čase pôsobil.
Dobrodružstvá s kvasinkami – vo Švédsku aj v Rakúsku
Na univerzite vo švédskom Lunde si prácu v laboratóriu užívala. Dostala sa hneď k všetkému, čo potrebovala. Ak mala konkrétny vedecký problém, Piškur vždy našiel svetového odborníka, s ktorým ho mohla prediskutovať.
A keďže aj takmer všetci jej kolegovia boli z iných krajín, fungovali ako veľká rodina. V priateľskej atmosfére, bez hierarchie. Pedagógovia spolu so študentmi aj jedávali a viedli s nimi nekonečné vedecké rozhovory. Dvere Piškurovho domu boli otvorené pre všetkých.
„Také niečo som už nikde inde nezažila. Celkovo Švédi boli pre mňa veľkou inšpiráciou. V tom, ako profesionálne a priateľsky sa správali, ako vedeli zosúladiť prácu s rodinou, ako sa starali o prírodu a svoje okolie,“ približuje. Sama v tom čase v škole doslova žila, robiť v labáku bola pre ňu najlepšia a najlacnejšia zábava. Keď jej chýbal domov, kúpila fľašku vína a zašla za švédskou spisovateľkou, u ktorej bývala v podnájme. „Veľmi ma mrzí, že náš profesor v pomerne mladom veku, ako 53-ročný zomrel,“ dodá smutne.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Napriek výborným študijným podmienkam však postupne stále viac túžila vrátiť sa bližšie k Slovensku, kde mala rodinu a priateľov. Ideálnou voľbou sa stala Viedeň. "Vo Švédsku som sa zaoberala tým, ako dokážu asexuálne kvasinky preusporiadať svoj jadrový genóm.
Počas postdoktorandského štúdia som však chcela riešiť niečo praktickejšie, čo by mohlo pomôcť v medicíne. Vo Viedni je veľmi dobré oddelenie chromozómovej biológie, kde v tom čase pôsobil aj docent Gregáň. Jeho skupina skúmala sexuálne rozmnožovanie, takzvanú meiózu, na kvasinke Schizosaccharomyces pombe."
„Naším projektom bolo nájsť nové, dosiaľ nepopísané gény potrebné pre meiózu,“ hovorí. Našli ich zo 30, každý si vedeli zafarbiť, vysledovať jeho správanie počas meiózy a celý proces vizualizovať. „Aj gén Dbl2 bol jedným z tých, ktoré sa nám takto podarilo izolovať,“ priblíži.
Od pohlavných buniek kvasiniek viedla jej vedecká cesta naspäť k nepohlavným. Ako vysvetľuje, v tých prvých dochádza k poškodzovaniu programovo, príde enzým, naseká informácie, tie sa náhodne pospájajú a vytvorí sa úplne nový reťazec DNA pre budúci organizmus.
V tých druhých je proces poškodzovania náhodný, no mechanizmy opravy sú rovnaké. Tak prišlo aj na súvislosť s rakovinou. Momentálne sa už podľa nej proteín Dbl2 študuje aj na ľudských bunkách. „Lenže na Yale v USA, keďže táto práca je finančne mimoriadne náročná,“ dodá.
Problémom slovenskej vedy nie sú len peniaze
Vo Viedni pôsobila v rokoch 2009 až 2015, no ani tam to vždy nemala jednoduché. „Vtedy som sa vydala, s manželom sa nám narodili dve dcérky – dvojičky. Keďže som projekt túžila dokončiť, musela som čas prísne rozdeliť medzi výskum a starostlivosť o deti.“ V tom intenzívnom období sa ukázala sila a dôležitosť jej rodiny, bez pomoci ktorej by si sotva poradila. „Som veľmi rada, že sa nám aj s kolegyňou doktorandkou Luciou Molnárovou, s ktorou som spolupracovala, podarilo dôjsť k slušným vedeckým výsledkom a publikovať ich.“
Predvlani urobila to, čo mnohí slovenskí vedci pracujúci v zahraničí často nerobia. Vrátila sa na Slovensko. „Z návratu domov sa teším a dúfam, že aj tu sa mi podarí robiť zaujímavý výskum,“ hovorí. Už sa v tunajšom vedeckom svete rozhliadla, pozná situáciu v ňom.
Pripúšťa, že vybavenie laboratórií a financovanie vedy sa u nás za posledných 10 rokov veľmi zmenili k lepšiemu. Hoci, žiaľ, aj dnes musia podľa nej mnohí Slováci v zahraničí často konštatovať, že vo svojom výskume nie sú schopní pokračovať na Slovensku – a preto sa domov nevracajú.
Kľúčový problém, prečo veda na Slovensku poriadne nefunguje, však Silvia Poláková-Bágeľová nevidí v peniazoch. „Naši vedci doma najmä nemajú dosť motivácie, sú príliš zaťažovaní zbytočnosťami. A potom strácajú na vedu chuť, nerozprávajú sa o nej, zabúdajú na ňu, netúžia vymyslieť niečo prevratné. Chýba tu vedecký duch a atmosféra, keď aj príde nejaký schopný a zanietený mladý absolvent, akoby na neho odvšadiaľ kričalo – veď ťa ten entuziazmus prejde!“ tvrdí.
Prekážkou sú podľa nej aj doživotné pozície vedúcich pracovníkov, v zahraničí ich majú isté len na niekoľko rokov. Podporuje sa mobilita vedeckých pracovníkov, nemôžu na rovnakom mieste absolvovať doktorandské aj postdoktorandské štúdium, tímy sú medzinárodné, nehrozí stereotyp, naopak, prichádzajú stále nové vnemy, myšlienky, pohľady. „Kým sa toto u nás nenaučíme, slovenská veda bude ďalej stagnovať,“ uzatvára úspešná vedkyňa.
V šľapajach prvej slovenskej genetičky
Druhou ústrednou postavou tohto príbehu je už nebohá Ludmila Sedlárová-Rabanová, vôbec prvá Slovenka, ktorá vyštudovala genetiku na univerzite. Práve po nej je pomenované ocenenie, určené pre mladých priekopníkov v tomto vednom odbore. Bude sa udeľovať každý rok, na sklonku vlaňajška ho premiérovo získala Silvia Bágeľová-Poláková.
Čo majú obe ženy spoločné? „Sú skutočnými vzormi, zdrojom inšpirácie pre mladú generáciu. Talent je esenciálny, no nepostačujúci predpoklad úspechu. Bez odhodlania, pracovitosti a pozitívneho prístupu by sa však pani Ludmile nepodarilo preklenúť následky doby temna pre genetiku, ktorým boli 50. roky minulého storočia. A pani Silvia by zase neuspela v ohromnej súťaži, ktorá panuje v modernom genetickom výskume,“ povedal pri slávnostnom udeľovaní ceny genetik Ľubomír Tomáška z Prírodovedeckej fakulty UK.
Ludmila Sedlárová-Rabanová sa narodila v Bratislave, priamo v nedávno zrekonštruovanom historickom Mlyne Klepáč. Na Univerzite Karlovej v Prahe študovala u vynikajúceho českého genetika, profesora Karla Hrubého.Stála pri zrode Katedry genetiky na bratislavskej Prírodovedeckej fakulte.
Žiaľ, v období, keď komunistická ideológia označila práce Gregora Mendela či Thomasa Morgana za buržoázny prežitok a ich vyučovanie na školách za nepriateľskú diverziu. A keď, naopak, za oficiálnu doktrínu vyhlásila „lysenkizmus", pseudovedecký paškvil podvodníka Trofima D. Lysenka, ktorý v krajinách sovietskeho bloku nielenže na dlhé roky zastavil vývoj biologických vied, ale zničil aj kariéry, ba životy výnimočných prírodovedcov.
Aj vďaka ľuďom ako doktorka Sedlárová-Rabanová však napriek tomu do komunity biológov pribúdali mladí absolventi, pripravení po prípadnom politickom uvoľnení rýchlo dohnať stratený čas.
Žena výnimočne pracovitá, motivovaná, technicky zdatná experimentátorka s ohromným odborným záberom, vždy odovzdávala slovenským študentom vedomosti z genetiky v duchu Hrubého školy. Najprv na Katedre fyziológie rastlín PF UK, neskôr v Botanickom ústave SAV a vo Výskumnom ústave potravinárskom.
Jej vedeckú dráhu na Slovensku napokon prerušila invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Vtedy spolu s manželom emigrovala do Švajčiarska, kde až do odchodu do dôchodku pôsobila na prestížnej Eidgenössische Technische Hochschule v Zürichu.
Na odpočinku žila v Austrálii, v mestečku Caloundra neďaleko Brisbane, kde nedávno vo veku nedožitých 87 rokov zomrela. „Ona bola úžasný človek. Aj v emigrácii podporovala rôzne vedecké organizácie. Keď jej po roku 1989 vrátili Klepáč, venovala ho deťom a mládeži. Som veľmi rád, že po nej čoskoro pomenujú laboratórium genetiky na UK. A verím, že vďaka udeľovanej cene sa na jej meno nikdy nezabudne,“ povedal o nej manžel Viliam Sedlár.