Babičky: Mestské, športové aj moderné na internete

, , 15.06.2017 15:00
babička, babka, vnúča
Ilustračné foto. Autor:

Aké sú slovenské babičky? Prečítajte si rozprávanie niektorých z nich, alebo dcér, ktoré hodnotia staré mamy z ich rodiny.

Moderná prastarká na internete

Babičkou som sa stala pred tridsiatimi štyrmi rokmi. Narodil sa mi prvý vnuk Jurajko. Ani sa nepamätám, čo to pre mňa vtedy znamenalo. Skôr som sa na to pozerala cez to slovo: budem  BABIČKA?! To sa mi nevidelo. Keď už babička, tak radšej STARKÁ.

To mi znelo lepšie, keďže som pracovala v redakcii a „pričuchla“ som k literatúre. A napokon – vlastne mi aj záležalo na tom, aby som nevyzerala ako babička. O štyri roky nato prišiel na svet druhý vnuk Andrejko. To som už bola suverénna starká. Chlapci pozerali z okna a keď začuli auto, veselo kričali skomolené slovo starká: …taka, taka, ide taka!

Bolo to radostné obdobie. 

A čo som chcela dať vnúčatám? Všetko, čo bolo v tom čase dostupné, som im chcela dopriať. Rada som ich vozila na Kolibu, kotúľali sme sa dolu Somárskou lúkou. Alebo – robili sme si ohníčky, vzala som ich na lanovku.

Samozrejme, chodili sme do kina, do divadla… Nedávno mi písal – teraz už tridsaťročný Andrejko: „Starká, v telke dávajú Na skle maľované. Pamätáš? Boli sme na tom spolu… už si to dobre nepamätám, tak si to teraz pozriem.“ Dojalo ma to… a tak zo solidarity s vnukom som sa tiež pozerala, aj som si zaslzila.

Raz sa mi podaril až husársky kúsok!  Vzala som ich na vyhliadkový let nad Bratislavou. Z výšky sme videli Hrad, Slavín, Zlaté piesky, pilot zakrúžil nad Štrkovcom, kde vtedy bývali… Mala som radosť, keď chlapci mali radosť…  To je vlastne aj odpoveď na to, čo pre mňa znamenajú oni.

To boli oni – teraz je už ona. Chlapci sú už tridsiatnici a mne sa pred 14 rokmi narodila vnučka Kristínka! Dostávam otázku, či teraz, v osemdesiatke, mám ešte energiu. Je to otázka na mieste – vnučka sa mi narodila neskoro! Mám síce vymenené dva kĺby, ale nie je to už ono. Najviac ma mrzí, že jej už nemôžem dať toľko, koľko som dala vnukom. Už sa viacej rozprávame, „skutek utek“. Ale chodíme spolu nakupovať – kníhkupectvá, záhradníctva, to sú naše hoby.

Pred rokom som sa už stala aj prastarkou, teda skomolene patakou. Na to už ozaj nestačím, vymenili sme si úlohy – zastupuje ma moja dcéra. Ostáva už len pozorovať, ako všetci rastú, vyvíjajú sa, dospievajú.

A či som moderná babička? Možno – nosím botasky a mám internet, šoférujem. Je to ono? Ak porovnávam s mojimi babičkami, možno. Poznala som však len jednu – maminu mamu – dožila sa 94 rokov. Bolo to dávno… V tom čase moje deti ešte nechodili do školy. Stará mama u nás bývala, modlila sa ruženec a mala rada nanuk.

Violka (80)

Trio mestských babičiek

My sme na babičky pomerne bohatí. Máme totiž hneď tri – alebo ani jednu. Je tu stará mama (moja mama), ňaňa (manželova mama) a baba (manželova babička). Každá je iná, každá skvelá vlastným spôsobom. Stará mama je na dôchodku a má rada pokojný život. Veľa číta a s Davidkom trávi množstvo času na čerstvom vzduchu. Opravuje mu moje staré hračky a pre mňa je tak aj symbolom určitej kontinuity z generácie na generáciu.

Ňaňa je o pätnásť rokov mladšia a pracuje ako právnička. Pri trojročnom Davidkovi ide však serióznosť bokom a jaší sa s ním takmer ako jeho rovesníčka. Občas k nej chodí na výlet aj prespať a ťažko povedať, kto sa teší viac – či on, alebo ona.

Baba síce nie je už v najlepšej forme, čo sa týka zdravia, ale je jednou z Davidových najoddanejších fanúšičiek. Každý deň jej ho skypujeme – má totiž tablet a vie s ním krásne pracovať. Ako vidieť, ani po osemdesiatke sa nových vecí nebojí. Okrem toho sleduje dianie v politike aj šoubiznise intenzívnejšie ako celá rodina. A to nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Vďaka nej sme v obraze aj my. Všetky tieto „babičkovské variácie“ Davida obohacujú v niečom inom a ja som rada, že ich máme.

Stane sa, že na niektoré veci máme rôzne názory, ale to je prirodzené. Väčšinou aj tak povedia, nech si urobíme veci podľa seba, pretože my sme rodičia. Prirovnávať ich k babičke Boženy Němcovej mi nikdy nenapadlo. Možno preto, lebo sú to mestské ženy a žijú úplne iný život ako ona. Tým nemyslím ani horší, ani lepší, iba iný. Lásku k vnúčatám však majú spoločnú.

Elena (33)

S babkou sme do noci hrali karty, z mamy je športová babička

Moja mama je moderná babka, chodí mi aj pomáhať, ale chce mať čas aj pre seba. Chodí plávať a bicyklovať. V päťdesiatke ju niečo posadlo a po tom, ako celý život nič športové nepodnikala, začala hrozne veľa bicyklovať, korčuľovať, naučila sa lyžovať a všeličo iné. Je taká akčná.

Napríklad pri tom lyžovaní zistila, že jej to ide, ale už sa tomu ďalej nevenovala, pretože jej to prišlo nebezpečné. A hlavne jej na svahu bola zima, ale naučila sa. Keď som bola dieťa, nič podobné sme nepraktizovali.

Momentálne, keď mám tretiačku a dve malé deti, mi mama chodí trikrát do týždňa pomáhať. Dosť nám varí, aj na dva dni, to je super. Chodí s deťmi von, alebo mi ich postráži a ja si idem niečo vybaviť, je to oveľa lepšie, ako keď mi počas mojej prvej materskej nemohla toľko pomáhať.

Mama je celkom iný typ babky, ako bola moja babka. Moja babka bola veľmi lenivá, hoci strašne milá a múdra, ale vôbec nebola akčná. Celý život sa vôbec nehýbala. Strašne rada si na ňu spomínam, keď som bola u nej na prázdninách, neplatili žiadne pravidlá, do druhej v noci sme hrali karty. Babka bola vynikajúca. Raz sa napríklad jej muž rozhodol, že bude chovať zajace.

Keď babka videla, ako ich milujem, spýtala sa, či ich naozaj musí zabíjať. Tak ich len tak choval a potom predal, ale sám ich nezabíjal. To bolo úžasné. Babka nám stále dávala sladkosti, to moja mama rešpektuje, keď jej poviem, aby malým deťom nedávala sladkosti.

Ona je zasa super v tom, že nepchá deťom poza môj chrbát sladké. Keď chce potešiť vnúčatá, kúpi im hrášok alebo maliny, skrátka niečo, čo si bežne nekupujeme a je to zdravé. Z toho sa teším. Na nejakú univerzitu tretieho veku vôbec nemá trpezlivosť, ani v škole kedysi nebola dobrá žiačka. Číta však veľa knižky, teraz sme jej k šesťdesiatpäťke kúpili čítačku, z toho je nadšená.

Do istej miery má veľmi podobnú povahu ako ja, čo je, pravdupovediac, náročné. Keď si totiž obidve myslíme, že niečo vieme najlepšie, ale myslíme si to každá inak, tak tam narážame. Napríklad sa ma spýta, prečo niečo robím nejakým spôsobom. A ja na to, že mi to tak vyhovuje.

Alebo mi povie, že máme v byte strašne teplo. A ja na to: tak si daj iné oblečenie, nenos tričko zo 70-percentného polyesteru, v tom ti nutne musí byť teplo. A mama povie, nie, nie je mi v tom teplo, veď to má krátke rukávy, ale máte tu príliš teplo. A žiada, aby sme otvorili dokorán okná, čo sa nie vždy dá, keď na zemi leží bábätko a dva a polročný Peťko. Ale inak je to s mamou ako babkou okej.

Deti obe babky milujú. Keď sme mali ešte len najstaršiu dcéru, tak babičky súťažili o jej priazeň, to bolo nepríjemné. Prežívali, ktorá je lepšia babka, ale teraz majú vnúčat viac a už na to nemajú čas.

Eliška (36)

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Autor: SHUTTERSTOCK

Vnučka ako zabávadlo

Moji rodičia s nami v istých obdobiach bývajú a potom zasa bývajú vo svojom byte. Pomáhajú mi so starostlivosťou o najmladšiu, dva a polročnú dcéru, keď sú staršie dve dcéry v škole. Časť týždňa sa potom z tej pomoci zotavujú. Rodičia hlavne strážia dieťa, takže ja sa môžem venovať ďalším veciam – behať so staršími po krúžkoch, vyzdvihovať ich a podobne.

Môj otec sa často von nedostane, ale keď má so sebou zabávadlo v podobe najmladšej vnučky, tá mu z každej prechádzky spraví udalosť. Obaja rodičia týždeň žijú zo zážitkov z tej dvojhodinovej prechádzky.

Rodičia sú cez víkendy doma, vtedy sme s deťmi my. Teraz, ako som nastúpila do práce, zapojila sa aj starká z druhej strany, ktorá má dva dni do týždňa najmladšiu u seba doma. Zvyšok času pomáhajú moji rodičia, bez nich by to bolo veľmi ťažké.

Neviem si predstaviť, čo by sme robili, ak by sme mali rodičov na druhom konci republiky a chceli pracovať na plné úväzky. Aj deti okolo seba potrebujú ďalších ľudí okrem mamy – strýkov, tety, staré mamy… Som vďačná, že mám rodinu okolo seba.

Moja mama to s mojimi bratmi dvojičkami mala veľmi ťažké, ale žiadnu pomoc nemala – a mne, čo mám tiež tri deti, ju teraz ako babička poskytuje, čo je úplne super. Dúfam, že to, čo mi moja mama dala, budem raz aspoň čiastočne schopná vrátiť ako babička deťom mojich dcér.

Eva (38)

Pre vnučky by som sa rozkrájala

Moja mama sa stala babičkou v štyridsiatich dvoch rokoch. Presne na deň. Dostala od mojej sestry prvú vnučku ako darček k narodeninám. Neskôr sa moja sestra zásluhou svojej dcéry, ktorá sa vydávala a rodila hneď po maturite, stala takisto štyridsaťročnou babičkou.

Kedysi to nebolo nič zvláštne. Obe, samozrejme, v tomto veku ešte pracovali, takže starorodičovské starosti museli zvládať popri zamestnaní. Teda kolotoč s varením a plienkami skôr mama. Sestra bola modernou babičkou. Babičkou pozorovateľkou s nalakovanými nechtami.

Moje deti sa narodili neskôr a milovali prázdniny u babičky a deda. Dedo vymýšľal dobrodružstvá a na babičkine tvarohové knedličky plnené marhuľami sa deti tešili ešte v Bratislave. Rady chodili so starými rodičmi na dlhé prechádzky a rozprávali sa. Aj druhá babička, z manželovej strany, sa stala o čosi neskôr ich trpezlivou dôverníčkou.

Vedela všetko, ale nezdôverovali sa jej len moje dcéry, ale aj všetci vnuci. Aj moji synovci, športovci, futbalisti, hokejisti, pretekári si k nej našli cestu, a ona zase čas a dobré slovo na povzbudenie a usmernenie tápajúcej detskej a pubertálnej duše.

A pritom držala slovo, nám rodičom nikdy nič neprezradila. A bolo čo! Všetky poznámky v škole, úspechy, trapasy, sklamania, neskôr frajerky, kamaráti, nevesty, nápadníci, s takouto agendou za ňou rad-radom vnúčatá chodili.

Ja som sa rozplakala od radosti, ešte som ani babičkou nebola. Ale správa, že v októbri pravdepodobne budem, bola úžasne vzrušujúca. A keď sa Adelka narodila, svet nadobudol inú dimenziu. Všetko bolo krásne. Aká som babička? Pravdupovediac, idem sa kvôli mojim dnes už dvom vnučkám rozkrájať. Lenže je také zaujímavé sledovať, ako ten malý tvorček objavuje svet.

Pomáhať mu a byť pri tom, nenapadá mi nič, čo by sa tomuto dobrodružstvu vyrovnalo. Niektoré kamarátky si pochvaľujú univerzitu tretieho veku. Ešte som ani túto ideu nezavrhla, ale kedy? Momentálne mám čo robiť, aby som ako-tak dôveryhodne odpovedala aspoň na niektoré z tisícok „prečo“.

Nedávno sme si chceli ozrejmiť, prečo vyhynuli dinosaury. Knižnicu o praveku máme na povale. „Musíme ísť na povalu“, hovorím štvorročnej Adelke, „tam je tá knižka.“ „Dobre, babi. Ale ja vyrážam na koni.“ Aby bolo jasné, Adelkin kôň som ja, respektíve môj chrbát a ramená. Na povalu je to dosť schodov a už mám po pár týždňoch celkom svalovicu, ale hovorila som vám, aká som babička. Prikrčila som sa, Adelka mi vyskočila na chrbát a vyrazili sme. Predsa nepôjdeme za dinosaurami peši.

Alena (61)

Radšej spomínajme na lamy v zoo ako na zašitý zips

Byť babičkou je v dnešnej dobe pomerne náročná rola. Väčšina babičiek ešte stále pracuje a do dôchodku má pomerne ďaleko, s čím naše babičky zápasiť nemuseli. Práve s týmto faktom často súvisia nielen časové možnosti dnešných babičiek, ale aj ich psychická (ne)pohoda. A ja im to teda vôbec nezávidím.

Spomedzi všetkých štyroch starých rodičov nám už na svete ostala iba jedna babička, moja mamina. O to väčšiu zodpovednosť za to, aby bola naozaj dobrou babičkou, cíti. Ako správna ekonómka myslí na budúcnosť našich dvoch dievčat a sporenie mali založené ihneď po narodení.

Keď vnímam niektorých starých rodičov na ihriskách alebo počúvam maminy, ako si rozprávajú zážitky s nimi, tak si uvedomujem ďalšiu úžasnú vlastnosť tej našej babičky. Dlhodobo sa riadi heslom "ži a nechaj žiť”, s čím súvisí jej akceptácia toho, ako sme sa rozhodli naše dievčatá viesť a vychovávať.

Samozrejme, neznamená to, že neporadí či nevysloví názor, ale napríklad nebude do nich "pchať” čokoládu či cukríky, keď s tým nesúhlasíme. Čo, nanešťastie, niektorí starí rodičia zvyknú robiť, lebo snahu rodičov o zamedzenie sladkostí vnímajú ako zbytočnosť či prehnanú starostlivosť.

Keďže naša babička žije asi 500 km od nás, nie je to babička na zavolanie v duchu "potrebujem si odskočiť.” Keď k nám príde, je u nás na plný úväzok, ale keďže stále pracuje, nie na dlhú dobu. Ten čas sa snažíme vždy využiť naplno. Na jednej strane sa ja snažím postíhať všetko, na čo bežne nemám čas alebo v sprievode dvoch malých, niekedy umrnčaných, detí chuť.

Na druhej strane sa snažíme mať aj spoločné zážitky určené nielen pre dievčatá, ale aj pre babičku. Ona síce dbá najmä o to, aby mali na oblečení zašité všetky dierky a vyžehlené všetky veci, ja jej ale sem-tam vysvetľujem, že keď raz budeme spoločne spomínať na detstvo, tak si ani jedna z nich nepovie: "Ale som mala parádne zašitý zips na tej bunde!”, ale spomenie si: "Pamätáš, ako nás opľula tá lama v zoo, keď sme ju kŕmili?” A o to ide. Nielen nám, ale, našťastie, aj našej babičke.

Na druhej strane však musím priznať, že maminu snahu o čo najväčšiu pomoc mne – už nie iba dcére, ale mame dvoch detí – si veľmi vážim a som za ňu vďačná. Tá prehnaná starostlivosť a snaha za víkend, keď je s nami, urobiť nákup, upratať, vyžehliť, navariť mi na pár dní dopredu atď. atď. je síce otravná, ale je to láska, ktorá je vyjadrená bez slov. Láska babičky, ktorá nezabudla na to, že je stále aj matkou. Ako matka to už dnes veľmi dobre chápem a viem, že o pár rokov budem podobne "otravná”.

Perla (32

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#babičky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk