Osudné pochybenie generála Custera v bitke pri Little Bighorne

26.06.2017 16:48
Little Bighorn
Custer (uprostred) v bitke pri Little Bighorne. Autor:

Písal sa rok 1876. Spojené štáty americké žili oslavami stého výročia vyhlásenia svojej nezávislosti. Radosť z okrúhleho jubilea však narušila správa o udalostiach pri rieke Little Bighorn v dnešnom štáte Montana.

V bitke, ktorá sa tu 25. júna odohrala, indiánske kmene Lakotov a Čejenov porazili elitnú 7. kavalériu americkej armády vedenú skúseným Georgeom Armstrongom Custerom. Historicky najväčší a najznámejší triumf Indiánov bol zároveň ich posledným a stal sa tak Pyrrhovým víťazstvom.

Cesta k bitke

Po objavení Ameriky začali do Nového sveta prúdiť Európania. Mnohí z nich si neuvedomovali, že neprichádzajú do prázdnej krajiny. Obývali ju potomkovia staršej migračnej vlny. Prví európski osadníci ich mylne považovali za poddaných indických panovníkov a nazvali ich Indiánmi. V niektorých prípadoch sa s domorodými obyvateľmi dohodli na odkúpení pôdy, inokedy sa s nimi dostávali do konfliktu. Ozbrojené konflikty dostali neskôr pomenovanie indiánske vojny. Ich súčasťou bola aj bitka pri Little Bighorne.

Vznik Spojených štátov amerických neovplyvnil postoj amerických osadníkov k Indiánom, ktorí boli naďalej vytláčaní do oblastí s neúrodnou pôdou. Rozširovanie únie o nové štáty viedlo k potrebe prepojenie západného pobrežia s východom. Mala ho zabezpečiť výstavba transkontinentálnej železnice prechádzajúcej územím Veľkých prérií. Teritórium ovládali indiánske kmene Lakotov, nepresne označovaných ako Siouxovia, a Čejenov. Narastajúci počet prisťahovalcov poburoval Indiánov a viedol k viacerým stretom s armádou. Neskôr sa pre ne vžilo označenie Vojna Červeného oblaku, podľa lakotského náčelníka, ktorý stál na čele odporu.

Konflikt sa skončil v roku 1868 mierovou zmluvou z pevnosti Fort Laramie, v ktorej Indiáni dosiahli symbolické víťazstvo. Význam tejto zmluvy spočíval najmä v tom, že vláda Spojených štátov uznala posvätné Čierne hory, predstavujúce pre Indiánov aj akúsi zásobáreň potravín, za súčasť novovytvorenej Veľkej siouxskej rezervácie. Rezervácia bola určená výhradne na užívanie Lakotami. Indiáni, ktorí tu odmietali žiť, sa mohli voľne pohybovať po tzv. Neodstúpenom území a viesť tradičný spôsob života. Sám Červený oblak sa označil za „rezervačného Indiána“. Lakotovia z Neodstúpeného územia preto nových vodcov našli v osobách medicinmana Sediaceho býka a náčelníka Šialeného koňa. Sediaci býk trval na izolácii od bielych a na dodržiavaní tradícií. Pod jeho vplyvom začali mnohí Indiáni opúšťať rezervácie. Bojovníci Lakotov a Čejenov sa dostávali do konfliktov nielen so znepriatelenými kmeňmi, či s prieskumnými expedíciami železničných spoločností ale aj medzi sebou navzájom. Neodstúpené územie sa preto stalo tŕňom v oku ďalšej expanzii na západ.

Custer v Čiernych horách

Problém súvisiaci s Neodstúpeným územím bol pre americkú vládu stále naliehavejší. V roku 1874 bola preto do oblasti Čiernych hôr vyslaná expedícia vedená Georgeom Armstrongom Custerom s jeho 7. kavalériou. Custer sa preslávil počas občianskej vojny, keď sa stal najmladším generálom v armáde. Medzi jeho povahové vlastnosti patrila ambicióznosť, nebojácnosť, ale aj nedisciplinovanosť. Zaujímavosťou je, že hoci bol po vojne demobilizovaný s hodnosťou kapitána a neskôr získal hodnosť podplukovníka, členovia jeho oddielu ho stále prezývali generál. Indiáni ho, kvôli jeho zovňajšku, pomenovali „Dlhý vlas“. Mal u nich veľmi zlú povesť. Kontroverzným sa stal najmä jeho útok na indiánsku osadu pri Washite v roku 1868, počas ktorého zmasakroval jeho obyvateľov. Niet divu, že Lakotovia považovali expedíciu za porušenie zmluvy z Fort Laramie. Oficiálnou úlohou výpravy bolo nájsť vhodné miesto pre oporný armádny bod. Jej členovia však čoskoro potvrdili zvesti o prítomnosti zlata a v Čiernych horách vypukla zlatá horúčka.

George Armstrong Custer
George Armstrong Custer Autor: Wikipédia

Vláda nedokázala územie od Indiánov odkúpiť. Ponúkanú sumu 6 miliónov dolárov považovali náčelníci, vedomí si ceny zlata a významu posvätného územia, za nízku. Keďže bolo jasné, že prípadný predaj Čiernych hôr blokujú stúpenci Sediaceho býka, vláda sa rozhodla násilne ich prinútiť odísť do rezervácii. Bolo stanovené ultimátum. Do 31. januára 1876 sa mali Indiáni žijúci mimo rezervácií hlásiť vo vládnych agentúrach. Tí to však odmietli. Pre vládu to bol jasný impulz a vhodná zámienka začať vojenské operácie, ktoré sa neskôr stali známymi ako Veľká siouxská vojna. Cieľom bolo udrieť na zoskupenie Lakotov a Čejenov pri rieke Little Bighorn a prinútiť ich k návratu do rezervácií. Úlohu mali splniť tri vojenské kolóny, dve pod velením generála Terryho a jedna vedená generálom Crookom. Terryho veleniu podliehala aj Custerova 7. kavaléria. Všetky kolóny sa mali stretnúť v údolí Little Bighornu. To sa však nestalo. Crookov postup zastavili v polovici júna Indiáni vedení Šialeným koňom. V bitke pri rieke Rosebud spôsobili modrokabátnikom citeľné straty a Crooka prinútili k ústupu. Nadšenie Indiánov ešte väčšmi posilnilo videnie Sediaceho býka, v ktorom mnoho bielych vojakov padalo zo svojich koní a bolo zabitých. Ako sa čoskoro ukázalo, vízia nemala ďaleko od pravdy.

Posledný Custerov boj

Dňa 21. júna určil Terry za hlavnú údernú silu 7. kavalériu so 647 mužmi na čele s Custerom. Zvyšné jednotky mali Indiánom zabrániť v úniku. K indiánskej osade pri Little Bighorne sa Custer priblížil 25. júna. Na Indiánov sa rozhodol okamžite zaútočiť, vojsku vyčerpanému dlhým pochodom tak nedoprial odpočinok. Ignoroval tiež varovania svojich indiánskych zvedov, ktorí ho upozorňovali na početnosť osady. To sa ukázalo ako najväčšia chyba. Počet indiánskych bojovníkov sa totiž blížil až k dvom tisícom. Custer sa dopustil ďalšieho pochybenia, keď svojich mužov rozdelil do štyroch skupín. Tri z nich mali priamo zasiahnuť do boja. Jednu viedol sám Custer, velením zvyšných poveril majora Rena a kapitána Benteena. Posledná skupina predstavovala zásobovací oddiel.

Všetky skupiny mali manévrovať samostatne a udrieť na protivníka z troch smerov. Renov útok na južný koniec osady Indiáni rýchlo odrazili a vojakov zahnali na útek. Custer, ktorý veril, že Reno rozbehol úspešný útok, medzitým postupoval na sever. Benteen, ktorý sa dozvedel o Renovej porážke sa rozhodol podporiť zvyšok jeho mužov. Obaja velitelia sa zhodli, že pred ďalším postupom počkajú na zásobovací oddiel. Custer tak zostal na opačnej strane bojiska odkázaný sám na seba. Do útoku zavelil v čase, keď sa už Indiáni z Renovho úseku bojiska presúvali na sever. Dvestotrinásť mužov sprevádzajúcich Custera tak čochvíľa čelilo obrovskej presile. V priebehu nasledujúcich minút zasypali Indiáni Custerových mužov spŕškou šípov a guliek zo zastaraných pušiek kúpených od belochov a jednotku na hlavu porazili.

Bitka pri Little Bighorne v stvárnení jej...
Bitka pri Little Bighorne v stvárnení jej indiánskeho účastníka. Autor: Wikipédia

Či Custer padol na začiatku bitky alebo až na jej konci, sa dnes už nedozvieme. Isté je, že osudnými sa mu stali zranenia hrudníka a ľavého spánku. Medzi obeťami boli aj dvaja Custerovi mladší bratia, jeho synovec a švagor. Celkové straty na strane americkej armády činili 268 mŕtvych. Jediným preživším na Custerovom úseku bojiska bol kôň menom Comanche. Mnoho rokov potom slúžil ako maskot pluku. Jeho telo bolo po smrti preparované a vystavené v múzeu. Indiáni svoje straty nikdy presne nevyčíslili. Odhady kolíšu od niekoľkých desiatok až po stovky padlých.

Po Custerovej porážke sa pozornosť Indiánov sústredila na zvyšné sily Rena a Benteena. Útoky Indiánov však už netrvali dlho. Nasledujúci deň sa priblížil Terry s posilami. Celá indiánska osada sa tak dala na ústup. Správa o porážke 7. kavalérie na východe krajiny vyvolala šok. Verejnosť ju prijala ako národnú katastrofu. Zdvihla obrovskú vlnu nenávisti voči Indiánom. Prvou obeťou sa stali obyvatelia rezervácií, ktorí museli bezpodmienečne súhlasiť s predajom Čiernych hôr a vzdať sa Neodstúpeného územia. Proti unikajúcim Indiánom boli podniknuté rozsiahle vojenské operácie. Sediaci býk, ktorého videnie sa potvrdilo, zvolil so svojou skupinou odchod do Kanady. Vrátil sa až v roku 1881. Viac bojovo orientovaní Indiáni, zoskupení okolo Šialeného koňa, vytrvali v odpore. V nasledujúcich vojenských stretnutiach ťahali však už za kratší koniec. Počas roka 1877 bola drvivá väčšina z nich prinútená odísť do rezervácií. Veľká siouxská vojna sa skončila. Symbolicky s ňou do večných lovísk odišla aj kultúra prériových Indiánov.

Mýtus verzus realita

Bitka pri Little Bighorne sa okamžite stala predmetom mnohých mýtov a legiend. Podporovala ich skutočnosť, že na Custerovom úseku bojiska nikto z jeho mužov neprežil. V snahe ospravedlniť porážku Custera, ktorý sa stal národným hrdinom, sa počty indiánskych bojovníkov nadhodnocovali až na desaťtisíc. V súdobej tlači sa dokonca objavili absurdné správy, že Sediaci býk absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe. Dochovaným výpovediam indiánskych účastníkov, ktoré narúšali stereotyp o hrdinskom a dlhom Custerovom odpore, sa spočiatku nevenovala pozornosť.

Kritickejší pohľad na túto udalosť a podniknuté archeologické výskumy však skôr dali za pravdu ústnej tradícii zachovanej indiánskymi bojovníkmi, ktorí jednotne poukazovali na neusporiadanú bitku. O jej výsledku Indiáni, húževnato brániaci svoj spôsob života, podľa všetkého rozhodli už v priebehu pol hodiny. Výsledok bitky teda možno v skutočnosti pripísať na vrub Custerovej túžbe po sláve a preceneniu vlastných schopností, ktoré zapríčinili smrť približne tretiny mužov slávnej 7. kavalérie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Little Bighorn #Lakotovia #Indiáni #George Armstrong Custer #Čejeni
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk