„Nebezpečný škodca k nám bol dopravený umelo, zámerne a hromadne pomocou mrakov a vetrov západnými imperialistami, ako aj pomocou ich záškodníckych agentov,“ uvádza sa vo vyhlásení československej vlády z 28. júna 1950, ktorým sa to celé začalo.
Dôvodom, prečo sa stal z pásavky zrazu "americký chrobák“ či „parazit z Wall Streetu“, ako ju u nás prezývali, bola politika. Je síce pravda, že tento hmyz pochádza z USA, kde ho prvý raz opísali už v roku 1824, no od roku 1875 sa postupne šíril aj v Európe. Najskôr zamoril Francúzsko, potom Britániu, Belgicko, Nemecko, Švajčiarsko i Poľsko.
Foto: Archív
Keď československá vláda v júni 1948, teda už po komunistickom prevrate, prijala nariadenie o opatreniach proti pásavke zemiakovej, o tom, že by za jej rozmnožením stáli zlí Američania, nepadlo ešte ani slovo. O dva roky neskôr bolo už všetko inak.
Vrcholila studená vojna i stalinské čistky. Zvaliť vinu za vyčíňanie pásavky na Američanov prišlo preto režimu celkom vhod. Veď keď môžu byť „agentmi imperializmu“ ľudia odsúdení vo vykonštruovaných procesoch, prečo by ním nemohol byť chrobák?
Po inšpiráciu ani nebolo treba chodiť ďaleko. V susednej Nemeckej demokratickej republike vyhlásili podobný poplach už 23. mája 1950, keď si vraj istý roľník Max Tröger všimol dve lietadlá, ktoré prileteli zo Západu, zhodili na pole stovky pásaviek a rýchlo zmizli.
Obdobné skúsenosti mali mať aj súdruhovia v Poľsku. Východní Nemci preto pásavku volali „americký chrobák“ a Poliaci zase „chrobák z Colorada“ alebo "farebný diverzant“. Bolo len otázkou času, kedy sa k honbe na tohto nepriateľa pridá i Československo.
Kultúra atómových podpaľačov
Spomenuté vyhlásenie vlády už na druhý deň zverejnili hlavné denníky v republike, aj keď na Slovensku tomu spočiatku až takú pozornosť nevenovali. Napríklad v Pravde o tom priniesli článok až oneskorene a nemal takú váhu, ako v českých médiách.
Dôvodom bolo, že sa „americké chrobáky“ spočiatku rozšírili najmä v českom pohraničí – predovšetkým v okolí Karlových Varov, Plzne, Ústí nad Labem či Liberca. Neskôr už hrozili aj roľníkom pri Prahe, Brne, Jihlave či Bratislave.
Boj proti pásavke zemiakovej v ČSR mal pritom zvláštne načasovanie. Zmienené vyhlásenie vlády prišlo totiž len tri dni po začiatku kórejskej vojny a deň po poprave Milady Horákovej, demokratickej političky odsúdenej za vlastizradu v zinscenovanom monster-procese.
V prostredí, kde na slučku stačilo lživé obvinenie a fakty nikoho nezaujímali, to mala zrátané aj pásavka zemiaková. Keby ju bolo možné obžalovať a postaviť pred súd, tak by ju istotne neminul hrdelný trest. Podľa tlače ju sem totiž mali priviezť americké lietadlá, ktoré ju údajne hromadne zhadzovali vo fľašiach a škatuliach, aby sa tu rýchlo rozšírila.
„Tí, čo k nám tohto žravého chrobáka poslali, počítali s tým, že si nájde, že si vyňuchá cestu k našim zemiakom. Počítali, že bude nenásytne žrať to, čo rastie pre nás,“ uviedol filmový týždenník. „Tieto žravé larvy – to je kultúra atómových vojnových podpaľačov,“ zhodnotil rozhorčeným hlasom komentátor.
Podľa českých novín Rudé právo bolo cieľom akcie „uvrhnúť do hladu milióny žien a detí a všetkých pracujúcich“. „Paraziti z Wall Streetu si zavolali na pomoc parazity z ríše hmyzu vo svojom nenávistnom boji proti pokroku,“ písalo sa v novinách.
Foto: Archív
Výživu si rozvracať nedáme
Kampaň proti pásavke zemiakovej dosiahla rýchlo nevídané rozmery. V komunistických médiách ju prezentovali ako symbol imperialistickej politiky, žravého ničiteľa alebo nepriateľa svetového tábora pokroku a mieru.
Karikaturisti ju zobrazovali ako zavalitého chrobáka s pruhovanými krovkami, ktoré nápadne pripomínali pruhy na americkej vlajke, na hlavu jej dokresľovali cylinder „strýčka Sama“, prípadne prilbu amerického vojaka. Na jej chrbte, prirodzene, nemohol chýbať zložený padák – to aby nikto nezabudol, odkiaľ sa tu tento „parazit“ vzal.
Celú kampaň riadilo ministerstvo poľnohospodárstva, kde sa kvôli tomu vytvorila Komisia pre boj s pásavkou zemiakovou, ktorú neskôr premenovali na Ústrednú komisiu pre boj proti americkému chrobákovi. Tá už v júli nariadila, aby sa pri každej príležitosti pripomínala politická súvislosť medzi pásavkou a „akciami imperialistov v Kórei“.
A keďže totalitný režim nemal k patetizmu nikdy ďaleko, tento chrobák sa stal v jeho očiach stelesnením všetkého zla Západu. „Dobre si všimnite pásavku zemiakovú,“ radil 30. júna 1950 autor propagandistického článku v Rudom práve, „a poznáte v škodlivom chrobákovi nenávistnú tvár amerických zbrojárov a petrolejárov, ktorí sa nemôžu zmieriť s tým, že ich rastúci blahobyt nášho ľudu pripravuje o ešte väčšie zisky.“
Podobne ako predtým pri ideologickom boji proti „vlastizradcom“ zasiahla táto hystéria viaceré vrstvy obyvateľstva. Pečiatku s nápisom „Boj proti mandelince. Boj proti válečným štváčům“ začala napríklad používať aj československá pošta a listy plné „spravodlivého“ hnevu zasielali tiež rôzne organizácie a továrne.
„Našu výživu si rozvracať nedáme. Na hanebný čin našich západných imperialistov odpovieme ešte väčším pracovným výkonom,“ zastrájala sa napríklad závodná skupina Československého zväzu mládeže z istej fabriky v Chrástove.
Foto: Archív
Pomoc Ferda Mravca
Len čo vláda identifikovala hrozbu a ukázala prstom na podlého chrobáka, vyzvala obyvateľov, aby sa zmobilizovali. Všetci potom organizovane odchádzali do polí, kde pátrali po škodcoch. Nechýbalo ani školenie, ako protivníka spoznať – od jeho larválneho štádia až po dospelosť.
Úrady pritom zdôrazňovali, že účasť na týchto brigádach v zemiakoviskách je vlasteneckou povinnosťou každého občana. Sú zaznamenané prípady, keď tých, čo sa odmietli zapojiť, potrestali pokutou (až do výšky tisíc korún) alebo dokonca vyšším trestom.
„Do boja proti pásavke zemiakovej nastúpilo všetko obyvateľstvo, starí, mladí, muži aj ženy. Všetci s rozhorčením proti západným imperialistickým zločincom,“ hlásila dobová tlač.
Podľa Komunistickej strany Československa sa do ťaženia proti „americkým chrobákom“ mali zapojiť nielen poľnohospodári, ale celý Národný front, všetky hlavné organizácie, školy aj podniky. Pre deti a mládež sa organizovali tzv. hľadačky, pri ktorých spolu s učiteľmi prezerali zemiakové polia a nenávidené chrobáky zbierali do nádob s petrolejom.
Všetko, čo našli, sa potom odnášalo na národné výbory, ktoré podľa výsledkov vyhlasovali a odmeňovali najúspešnejších žiakov. O nich sa potom hrdinsky písalo i v tlači.
Do služieb propagandy nastúpil aj známy knižný hrdina Ferdo Mravec. Jeho autor, spisovateľ a ilustrátor Ondřej Sekora, podporoval režim svojimi kresbami už predtým a bokom nezostal ani teraz.
Svojho mravčieho hrdinu nechal bojovať s pásavkami, ktoré vyskočili z amerických lietadiel a na padákoch pristáli na poli. Ešte v tom istom roku vydal v náklade 120-tisíc kusov i detskú knižku s názvom O zlém brouku Bramborouku. O mandelince americké, která chce loupit z našich talířů.
Foto: Archív
Prehryznuté priateľstvo
Pre pásavku zemiakovú bolo to leto v roku 1950 výnimočné. Na krátky čas sa z nej stal nepriateľ štátu číslo jeden, o ktorom sa písalo a hovorilo podobne, ako predtým o nešťastnej Milade Horákovej a ďalších „vlastizradcoch“.
Ako uvádza štúdia zverejnená pred rokmi v českom časopise Paměť a dějiny, už na začiatku kampane proti „americkému chrobákovi“ vytlačili v Československu až 40-tisíc farebných plagátov (z toho 10-tisíc v slovenčine) a 100-tisíc letákov.
Len počas prvých desiatich dní kampane, teda do 8. júla 1950 vyšlo v tlači až 702 článkov venovaných pásavke zemiakovej a po celej krajine sa konali stovky schôdzí, na ktorých pracujúci ľud odsúdil zákerný útok amerických imperialistov.
Križiacka výprava proti „požieračovi úrody“ mala i kurióznu diplomatickú dohru. Americké veľvyslanectvo v Prahe československej vláde zaslalo nótu, kde protestovalo proti tomu, aby vinu za rozšírenie tohto hmyzu pripisovali Spojeným štátom. Z formulácie dokumentu je však jasné, že si o spolitizovaní tejto kauzy nerobili žiadne ilúzie.
„Veľvyslanectvo má pochybnosti o tom, že by pásavka zemiaková, hoci aj vo svojej najžravejšej podobe, dokázala skutočne prehrýzť podstatu priateľstva, ktoré spája československý a americký ľud,“ upozornili Američania s patričnou dávkou irónie.
Domáce úrady zareagovali podráždene – v prvej odpovedi Washingtonu pripomenuli, že pásavku na územie Československa dopravili zámerne z americkej okupačnej zóny v Nemecku, a v druhej kritizovali údajné prelety amerických lietadiel cez svoje hranice.
Po tejto výmene názorov už Američania s protestmi prestali. Bolo im jasné, že v hystérii, riadenej Moskvou a straníckymi orgánmi, nie je miesto na rozumné argumenty.
Foto: Archív
(Ne)porazený chrobák
Ako čas ubiehal, ukazovalo sa, že silné slová na pásavku zemiakovú nestačia. "Chrobák, ktorý má vlastnosti imperialistických vrahov,“ ako ho v júli 1950 opísalo Rudé právo, bol ľstivý protivník a len tak svoje krovky nestiahol. Brigád ani kampane sa nezľakol.
Československu tak – ako inak – zase musel pomôcť Sovietsky zväz. 22. júla 1950 pristála v Prahe skupina sovietskych agronómov, pilotov a mechanikov so šiestimi lietadlami vyzbrojenými práškom proti škodcom.
„Usmievavé tváre sovietskych letcov pripomínajú nám tak milé tváre sovietskych vojakov, ktorí prišli v roku 1945 oslobodiť našu vlasť,“ nadšene oznamovala tunajšia tlač. Časť týchto špecialistov zo ZSSR odišla pomáhať aj na Slovensko.
„Bratská pomoc“ nakoniec zabrala. Podlého škodcu sa pomaly podarilo z polí vytlačiť. „V dôsledku sústavného boja proti pásavke a za výdatnej pomoci odborníkov zo Sovietskeho zväzu prestáva byť pásavka nebezpečím pre naše pole,“ konštatovalo 20. augusta Rudé právo. Úrady vzápätí nariadili, aby sa porážka „amerického chrobáka“ oslavovala ako veľké víťazstvo a roľníci zasielali ďakovné listy Sovietskemu zväzu, čo sa príliš neplnilo.
Rudé právo nezabudlo zdôrazniť, že v Československu rastú „noví ľudia, ktorí sa naučili bojovať s nepriateľmi našej vlasti, ktorí dokázali odhaliť a zneškodniť agentov amerických buržujov a vedia si poradiť aj s novým americkým chrobákom“.
Bola to však predčasná radosť. Ako vysvitlo, zákerný hmyz bol oveľa odolnejší ako sa zdalo, a aj keď sa ho v to leto podarilo zahnať, na zemiakové polia sa neskôr vracal. Jednotné roľnícke družstvá s ním bojovali prakticky po celé 50. roky minulého storočia.
Niečo sa však predsa len zmenilo. Postupne, ako stalinistický režim uvoľnoval zovretie, dostávala tvár tohto chrobáka znova skutočné obrysy. Strácala „nenávistné črty amerických zbrojárov a petrolejárov“ a opäť sa stávala tým, čím vždy bola – obyčajnou pásavkou zemiakovou.