Foto: Ivan Majerský, Pravda
Zhromaždili tu už asi 1 200 vysvedčení. Atrament na tom najstaršom zaschol ešte v júli 1840. Dokument napísaný po latinsky patril Ondrejovi Ondrejskému, desaťročnému synovi zemianskej rodiny z Liptova. Na svoje výsledky v mestskej škole v Levoči mohol byť hrdý.
„Vtedy sa ešte hodnotilo poradie v rámci triedy, takže sa žiaci vlastne porovnávali medzi sebou. Ondrej skončil ôsmy zo štyridsiatich, čo bolo celkom slušné,“ opisuje jeden z najvzácnejších exponátov múzea jeho kurátorka Miroslava Slezáková. Zatiaľ čo neskoršie vysvedčenia boli už akoby dokladom osobného úspechu či zlyhania a nehľadia na spolužiakov, za starých čias v Uhorsku sa dôraz kládol na celkové umiestnenie.
Jednotlivé predmety neboli až také dôležité. Na vysvedčení sa síce uvádzajú – Ondrej sa napríklad učil náboženstvo, biblickú históriu, latinčinu, maďarčinu, nemecký pravopis či aritmetiku, ale známky za ne sa neuvádzali. Právoplatnosť listiny potvrdzovala pečať z červeného vosku. V čase, keď dral školské lavice tento chlapec, vysvedčenia ešte nemali ustálenú formu. Tú nadobudli až koncom 19. storočia a používame ju prakticky dodnes. Známky mali už vtedy štyri alebo päť stupňov a zodpovedali pojmom, aké poznáme v súčasnosti: výborný (veľmi dobrý), chválitebný, dobrý atď. Súčasťou hodnotenia, tak ako dnes, bolo už za Uhorska aj správanie, alebo, ako sa tomu hovorilo, mravy.
Najstaršie boli v latinčine
Najstaršie vysvedčenia sa ešte písali v latinčine, ktorú neskôr nahradila maďarčina. Slovenčina sa občas vyskytla ako predmet, no postupne sa vytrácala. „Napríklad na vysvedčení zo Stupavy z roku 1891 je ešte hodnotený aj slovenský jazyk. V rokoch 1907 až 1918 však slovenčina úplne zmizla, lebo platili takzvané Apponyiho zákony – vyučovacím jazykom sa stala maďarčina. Museli sa ju učiť aj na ľudových školách,“ približuje Slezáková.
Slovenčina sa do škôl vrátila až po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918. Náhla zmena však priniesla i kuriózne situácie. Učiteľom zostali na vysvedčenia staré tlačivá, preto ich neraz museli škrtať a prepisovať. Podobne sa to robilo aj v roku 1939, keď vznikol slovenský štát a chýbali nové dokumenty. Učitelia si pomohli tak, že z názvu Československá republika jednoducho vymazali alebo tušom začarbali „Česko“. Do roku 1945 sa na vysvedčeniach navyše používali kolky.
A aké predmety sa v minulosti učili? Mnohé z nich sa podobali na tie dnešné – matematika, rysovanie, zemepis, dejepis, prírodopis, spev či telesná výchova. Nájde sa však i zopár zaujímavostí. Počas prvej ČSR sa napríklad na ľudových školách vyučoval prírodospyt, čo bol akýsi základ z viacerých vied. Učil sa tiež jazyk československý, počty s náukou o tvaroch meričských, ručné práce „chlapecké“ či dievčenské s náukou o domácom hospodárstve, počtovanie a merba, prípadne zdravoveda.
Pilnosť aj krasopis
Na vysvedčeniach z medzivojnového obdobia sa objavuje aj hodnotenie „pilnosti“ a, pravdaže, náboženstvo, ktoré z osnov vyradili až komunisti. Už od čias Uhorska sa veľmi dbalo i na výučbu krasopisu. „Väčšina dokumentov sa vtedy písala ručne. Ak chcel niekto pokračovať na vyššie školy a nebodaj sa stať úradníkom, musel mať úhľadné písmo,“ vysvetľuje kurátorka.
Na gymnáziách sa učilo tiež dosť cudzích jazykov – napríklad latinčina, nemčina, stará gréčtina, neskôr zase francúzština. Za prvej ČSR sa presadzovala i občianska náuka. Na vysvedčení zo 60. rokov minulého storočia sa zase ako predmet uvádza „Ústava ČSSR a SSR“. Vysvedčenia, prirodzene, súviseli so školským systémom, ktorý sa v priebehu rokov menil. V Uhorsku platila šesťročná školská dochádzka – od šiestich do 12 rokov žiaka, ale veľmi sa nedodržiavala. „Niekedy ju deti absolvovali len formálne. Ľudia na vidieku vtedy vzdelanie väčšinou aj tak nepovažovali za potrebné. Stačilo im, aby sa vedeli podpísať, prípadne si niečo poznačiť alebo vypočítať,“ pripomína Slezáková.
Zložitý systém škôl v prvej ČSR
Po vzniku Československa uzákonili povinnú osemročnú školskú dochádzku – deti do školy nastupovali v šiestich rokoch a končili v štrnástich. Na Slovensku však na to ešte neboli vytvorené podmienky. Chýbali triedy aj učitelia, takže sa na to nabiehalo postupne.
Pomerne zložitý bol systém škôl. Za prvej ČSR, aj za vojnovej Slovenskej republiky, sa základné vzdelanie získavalo na ľudovej škole, čo zodpovedalo asi nášmu prvému stupňu. „Žiak tam chodil päť rokov, a potom pokračoval na takzvanej meštianke, alebo, ak bol šikovnejší, na osemročnom gymnáziu. Ten, kto zostal na ľudovej škole, musel absolvovať ďalšie tri ročníky a skončil. To, kam sa človek dostal ako 10–11-ročné dieťa, tak už viac-menej predurčilo jeho ďalší život,“ upozorňuje kurátorka.
Boli síce snahy, aby sa všetky deti presúvali z ľudových škôl do meštianok, no nie všetky obce ich mali. Ani rodičom navyše finančné možnosti často nedovoľovali, aby ich deti mohli ďalej študovať. Ak mal talentovaný žiak šťastie na učiteľa, ten prehovoril rodičov, aby potomka zapísali na osemročné gymnázium. Tam sa končilo maturitou a dalo sa z neho prihlásiť na vysokú školu. Deti, čo to šťastie nemali, sa mohli dať na remeslo.
Žiak, ktorý dokončil iba meštianku, mal len základné vzdelanie. Mohol ešte pokračovať na nejakej odbornej škole, ale bez maturity. Nemohol ísť teda na vysokú školu. Maturovalo sa len na gymnáziách alebo na priemyselných školách. Po meštianke mohol ešte absolvovať takzvaný náukobeh, akúsi nadstavbu.
Za starých čias, keď bol nedostatok učených ľudí, sa však vzdelanie cenilo oveľa viac ako dnes. „Gymnázium sa dalo absolvovať aj bez maturity. Ak sa aj študentovi nepodarilo zmaturovať, rátalo sa už to, že navštevoval gymnázium. Nemohol ísť na vysokú školu, ale mohol si nájsť dobré zamestnanie, pretože ľudí s takým vzdelaním bolo málo,“ hovorí Slezáková.
Veľká reforma priniesla zmätok
Po nástupe socializmu sa začala veľká reforma školstva, ktorá mala odstrániť jeho dvoj- či trojkoľajnosť, no vyvolala ďalší chaos. Všetky deti sa sústredili do národných škôl a tie sa zase transformovali na osem- či jedenásťročné stredné školy. Základné vzdelanie tak vlastne patrilo pod strednú školu. „Aj na vysvedčeniach z toho obdobia vidno zmätok. Deti napríklad začínali na jednej škole, ktorá sa o rok premenovala na inú – napríklad zo strednej školy na základnú deväťročnú,“ uzavrela kurátorka.