U nás taká obyčaj 4: Ozveny slovenského leta

23.07.2017 07:00
odovzdavanie venca horarovi, Vernar
Odovzdávanie venca horárovi z Vernára. Autor:

Denník Pravda prináša seriál, folklórny kalendár U nás taká obyčaj. Každý mesiac v ňom priblížime tradičné ľudové zvyky, ktoré sa viažu k danému obdobiu. Okrem tých, ktoré ešte aj dnes ožívajú v rôznych kútoch Slovenska, ponúkneme i menej známe, dokonca aj zabudnuté. Dnes sa pozrieme na zvyky počas letných prác na horských stráňach a v lesoch. Sprevádzal ich spev, ľudové pesničky, ktoré ľuďom dodávali silu a chuť do roboty.

Lúka, košiar, ovce, bača, valasi, žinčica, ale aj ľubozvučné tóny píšťalky či fujary. Toto všetko patrilo k našej, z detstva prinesenej, predstave o živote na salaši. V hornatých oblastiach Slovenska pastierstvo po dlhý čas určovalo spôsob života ľudí. Začalo sa rozvíjať pod vplyvom valašskej kolonizácie v 15. až 17. storočí.

Do šumu stromov, spevu vtákov a cinkania zvončekov pasúcich sa ovečiek na stráňach sa miešali zvuky vycifrovanej drevenej píšťalky. Valach usadený na pníku nielen hral, ale si aj zaspieval. Jeho pieseň sa rozliehala po širokom okolí: Čieže to ovečky hore grúňom idú, to sú Janíkové, ej, to sú Janíkove, čo ho vešať idú. A ty katu, katu, nevešaj ma hore, kým sa odoberiem, ej, kým sa odoberiem od otca, matere. Moja mati stará, ťažko ma chovala. Neraz, nedva za groš, ej, neraz ledva za groš chleba zborgovala.

Dojenie oviec v Podkoniciach.
Dojenie oviec v Podkoniciach. Autor: archív Vojtecha Majlinga

Ovce, moje ovce

K salašu odjakživa patrili psy. Už zďaleka brechotom ohlasovali vítaných i nevítaných návštevníkov. Ich hlavnou úlohou však bolo strážiť ovčie stádo a pomáhať bačovi i valachom zaháňať ho do košiara.

Dymom z pece presiaknutá koliba, ale všade poriadok a čistota. Na stenách krásne zdobené črpáky a bačovský riad. V kolibe kraľuje bača. Je úžasné, koľko práce stačí urobiť za krátky čas. Aby mu šla robota od ruky, ešte si aj zanôti: Spieva vtáčik, spieva, od svitu do mrku, veselo šteboce, pesničku storakú.

Zeleň už v prírode obsadila každé voľné miestečko. Pofúka vietor a ty pocítiš vôňu materinej dúšky, ale započúvaš sa aj do tónov zvoncov pasúcich sa oviec na okolitých stráňach. Zastavíš sa v hore a tu sa započúvaš do zvukov píly, ale aj do piesne žien, sadiacich novú horu: Zohni sa ty stromček, pod teba sa skryjem, nech ľudia nevravia, v akom žiali žijem.

Keď prišli hostia, robotu prerušil a pohostil ich chlebíkom, syrom a žinčicou v pekne vyrezávanom črpáku. „Pastierstvo a salašníctvo je krásne, ale je to veľmi ťažká robota. Vydrží ju robiť len poriadny chlap. Ráno treba včas vstávať a ovečky podojiť. Potom pastva a po návrate obedňajšie dojenie. Po chvíľke oddychu hybaj znova na grúne. A večer zase dojenie,“ približuje bača prácu na salaši. Vždy mu však zostal čas, aby si zahral na fujare a zaspieval: Hej, bola to ovečka, čo predok vodila. Hej, išla popod skalu, nôžku si zlomila.

Veniec vo Vernári je upletený.
Veniec vo Vernári je upletený. Autor: archív Vojtecha Majlinga

Ako vyzerali kedysi letné večery na salaši v horách ďaleko od dediny? "Keď na kraj začal sadať súmrak, každý sa chytal svojej roboty. Bača aj valasi. Už bolo podojené, tak jeden šiel obzrieť ovce, druhý pozrieť psov. Tretí zobral do rúk nožík, aby vyrezal nové ucho na črpák. Keď bolo všetko v poriadku, bača vzal fujarku, sadol si pred kolibu k ohníku. Zahral a zaspieval: Ja som bača veľmi starý, nedožijem do jari. Nebudú mi kukučky kukať pri tom našom košiari.

Horenka, horička, hora

Hora bola pre našich predkov zdrojom obživy aj ochrany. Drevo sprevádzalo človeka našich krajov od kolísky až po hrob. Voľakedy lesy patrili cudzím kráľom a šľachticom, ktorými sa navzájom obdarúvali. Bežní ľudia však k lesom mali veľmi blízky vzťah, brali ich ako súčasť svojho života a správali sa k nim ako k vlastným. Nešetrili ťažkou lopotou. Dávali hore, čo potrebovala. Deň čo deň jej so sekerkou, s pílou a tanistrou, v ktorej mali poživeň na celý deň, želali dobré ráno a dobrú noc.

„Keby si niekedy v týchto horách zablúdil, nelez na strom, aby si našiel cestu. Zastav sa na chvíľku a dobre počúvaj. Počúvaj, odkiaľ sa ozvú zvuky sekier či píl. Odkiaľ sa ozve svišťanie padajúcej jedle alebo smreka. Odkiaľ sa ozve ťažký dych robotného človeka – drevorubača. Toho sa opýtaj na cestu, istotne ti poradí,“ radili ľudia kedysi.

Starý bača z Vlachova.
Starý bača z Vlachova. Autor: archív Vojtecha Majlinga

Po stáročia starí otcovia svojim synom hovorili: „Horu nemožno len rúbať, ale aj novú sadiť a starať sa o ňu.“ Vari od nepamäti sa tradovalo, že ľudia z našich krajov najviac rozumeli drevu. Z dreva mali dom, šindle, vyrobili si z neho všetko, čo potrebovali. Na začiatku života z neho zhotovovali kolísky, na jeho konci drevené truhly a na hroby drevené kríže. Drevo zdobili, dokonca ho naučili hrať. Dali mu podobu rôznych hudobných nástrojov.

Dorobník či pierkovô pre ženy

Okrem silných mužov pracovali v lesoch aj ženy – sadiarky, šichníčky. Starali o ne a obnovovali ich. V hornatých oblastiach Liptova, Spiša či Horehronia mali veľmi zaujímavý zvyk. Počas júla sa tu konali slávnosti zakončenia prác pri zalesňovaní. Skončenie sadenia mladých stromčekov malo na Slovensku niekoľko názvov: dokončenie hory, dorobník, pierkovô alebo oldomáš.

Sadenie stromov vo Vernári.
Sadenie stromov vo Vernári. Autor: archív Vojtecha Majlinga

Porozprávali o ňom ženy šichníčky vo Vernári. „Keď sa blížil tento deň, najzručnejšie uvili veniec z voňavej čečiny a lesných kvetov alebo ozdobili vrcholček mladej jedličky farebnými papierovými stužkami a kvetmi," priblížila jedna z najstarších. Ďalšia vzápätí doplnila: „V ten deň, keď sme dokončili robotu, obliekli sme sa do krojov a vybrali sme sa s jedličkou do horárne. Cestou sme spievali a tiež robili rôzne huncútstva. Bolo veru veselo."

Ženičky sa priznali, že najradšej spievali túto pesničku: Už sme dokončili, čo budeme robiť? Z vrchu do doliny budeme sa voziť. Kopenec, kopenec, zelený kopenec, už sme dokončili, už nesieme veniec. Kde ho zakvačíme? Na horárov domec.

Chvíľka oddychu v Krivanoch.
Chvíľka oddychu v Krivanoch. Autor: archív Vojtecha Majlinga

Keď prišli k horárni, jedna šla zavolať horára a ostatné spievali: Horáru, horáru náš, zborguj nám oldomáš. Keď nám nezborguješ, z hory mašíruješ. Horár vyšiel a privítal ženy. Tie mu cez hlavu na plecia založili veniec. Horár sa im poďakoval nielen za veniec, ale predovšetkým za statočnú robotu. Nakoniec im dal peniaze na večerný oldomáš. Medzi ženy večer prichádzali aj drevorubači, ktorí priviedli muziku alebo aspoň harmonikára. V túto noc sa v horských dedinách dlho niesli piesne, ktoré im hora vracala s niekoľkonásobnou ozvenou: Hora mi je hora, kto ma do nej volá? Volá ma milý môj, kdeže je, Bože môj. Aj takýto to bol jeden deň slovenského leta.

O mesiac si prečítate: Žatva a dožinky

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#U nás taká obyčaj #ľudové zvyky #folklór
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk