Keď sa vtedy seniorka z Bostonu cez oceán sťažovala, že v televíznej reklame je plno sexu, a pýtala sa, ako je to v Sovietskom zväze, chcela vraj Ivanovová do mikrofónu povedať, že „v ZSSR sex nemáme, máme lásku“. Ale kúsok vety zrejme strihač v štúdiu neskôr odstránil, než sa záznam „telemostu“ medzi Bostonom a vtedajším Leningradom (teraz Petrohradom) dostal v lete 1986 na sovietske obrazovky. „Akonáhle som povedala, že ‚v ZSSR sex neexistuje‘, vypukol taký rehot, že už nič viac počuť nebolo,“ pripúšťa Ivanovová.
Hneď sa zľakla, že povedala niečo, čo nemala, a že ju za to potrestajú a možno príde aj o prestížne miesto hotelovej vedúcej v cestovnej kancelárii Inturist.
„Vyletela to zo mňa samo od seba,“ tvrdí. Vraj asi príliš podľahla inštruktáži, že sovietske ženy majú odmietať a popierať všetko, čo povedia Američanky, ktoré sa budú snažiť ich zaskočiť a pritlačiť k stene. Veď v tom čase sovietski vojaci bojovali v Afganistane.
Za štvrťstoročie pôsobenia v ženskej organizácii si natoľko zvykla „brániť vlasť aspoň slovami, keď nie zbraňou“, že siahla po mikrofóne, aby Američanke odpovedala. V tých časoch v Sovietskom zväze „nebolo ani porno, ani reklama“, sexuálna výchova sa neodohrávala ani v školách, ani v rodinách a milostný život sa starostlivo utajoval.
„Američanky prišli v tričkách a džínsach, celkom neupravené – ako sa hovorilo, nečesané, neumyté, správali sa drzo, žuvali žuvačky. To bol prvý šok. My všetky sme boli riadne upravené a šialene napäté, odhodlané brániť vlasť,“ spomína niekdajšia aktivistka, ktorá si na natáčanie požičala od matky zlatú brošňa a dva dni šila. Niektoré jej krajanky sa vraj pripravovali ešte dlhšie.
„Program nebol politicky výbušný, ale vetu, že sex nemáme, si zapamätal každý,“ spomína vtedajší ruský moderátor Vladimir Pozner. „Talkshow“ bola vo svojej dobe taká prevratná, že sa na ňu pozeralo prinajmenšom 150 miliónov divákov; sám vtedy dostal 77-tisíc listov.
„Mnohí mi písali: uvideli sme z odstupu sami seba, videli sme vlastnú tvár – a nepáčilo sa nám to, čo sme videli,“ poznamenal Pozner. Američania totiž bezstarostne hovorili, čo si mysleli, zatiaľ čo Sovieti sa pred kamerou báli, aby nepovedali niečo nesprávne. A Ľudmila Ivanovová sa podľa neho „držala línie“ aj bez nejakého školenia. Už ju nikto nenechal dopovedať, že v Sovietskom zväze nie je sex v televízii. „To bola úplná pravda,“ hovorí Pozner. „Ale tá veta bola taká smiešna, že sa ľudia v štúdiu smiali ako blázni.“
Na Ľudmilu potom na ulici pokrikovali a pýtali sa jej, ako je na tom so sexom, a na schôdzi komunistickej organizácie jej vyčítali, ako mohla ako vydatá žena a vzorná pracovníčka niečo také „trepnúť“. Poznerovi sa nakoniec posťažovala, že je to také neznesiteľné, že by chcela emigrovať.