Nešťastný osud mexického cisára Maximiliána I.

, 16.07.2017 17:00

V júni roku 1867 žilo mesto Budín korunováciou rakúskeho cisára Františka Jozefa I. za uhorského kráľa. Samotného cisára sužovalo iné trápenie. Jeho brata, mexického cisára Maximiliána I., ktorý sa na opačnom konci sveta stal zajatcom republikánskych vojsk, čakal súdny proces.

V júni roku 1867 žilo mesto Budín, v dôsledku rakúsko-uhorského vyrovnania, korunováciou rakúskeho cisára Františka Jozefa I. za uhorského kráľa. Pre samotného cisára, ktorý k tomuto kompromisu pristúpil pod tlakom vnútorných i zahraničnopo­litických problémov Rakúskeho cisárstva, však slávnostný akt nepredstavoval dôvod na oslavu. V tom čase ho sužovalo aj iné trápenie.

Jeho brata, mexického cisára Maximiliána I., ktorý sa na opačnom konci sveta stal zajatcom republikánskych vojsk, čakal súdny proces. Skončil vynesením rozsudku trestu smrti. Vykonaný bol 19. júna 1867, pred 150 rokmi.

Na viedenskom dvore

Ferdinand Maximilián Jozef Habsbursko-Lotrinský, ako znelo jeho úplné meno, sa narodil v roku 1832. Bol druhorodeným synom Františka Karola a bavorskej princeznej Žofie a mladším bratom Františka Jozefa. Vo Viedni však kolovali klebety, že Maximiliánovým skutočným otcom je vojvoda František Zákupský, syn Napoleona Bonaparta, ktorý prežil väčšinu svojho krátkeho života v metropole Rakúskeho cisárstva.

Maximilián ako mexický cisár.
Maximilián ako mexický cisár.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Wikipédia

Klebetám nahrávala aj skutočnosť, že ambiciózna Žofia hľadela na manželstvo ako na príležitosť stať sa cisárovnou alebo aspoň matkou budúceho cisára. Jej manžel, syn rakúskeho cisára Františka I., rozhodne nepredstavoval prototyp ideálneho panovníka. Jeho starší brat a následník trónu Ferdinand bol na tom ešte o poznanie horšie. Hoci sa malý arcivojvoda Maximilián údajne nepodobal na svojich príbuzných na Hofburgu, neexistuje nijaký exaktný dôkaz, že by mu v žilách nekolovala habsburská krv.

Po smrti Františka I. nastúpil na trón, ako Ferdinand I., jeho najstarší syn. Keďže bolo zjavné, že sa nedočká vlastného potomka, Žofia vycítila príležitosť. Veľkú pozornosť preto venovala výchove synov. Do rodiny jej neskôr pribudli ďalší dvaja, Karol Ľudovít a Ľudovít Viktor. Najväčšiu radosť však matke robil práve Maximilián. Od súrodencov sa líšil svojim temperamentom, ako aj záujmom o umenie a exotiku. Z pozície druhorodeného bol však Maximilián spoločensky vždy v tieni svojho staršieho brata.

Uprostred revolučných udalostí roku 1848 Ferdinand I. abdikoval. Jeho nástupcom mal stať František Karol, ten sa ale pod vplyvom Žofie vzdal vlády v prospech svojho syna Františka Jozefa. Z Maximiliána sa tak razom stal následník trónu. Jeho predstava vlády sa líšila od zámerov realizovaných Františkom Jozefom I. Nesúhlasil napríklad s tvrdým postupom voči Uhorsku. Cisár, ktorý bol na kritiku citlivý, preto pochopil, že bude vhodné, ak jeho brat opustí Viedeň. Bolo rozhodnuté, že Maximilián nastúpi k rakúskemu námorníctvu do Terstu.

Veliteľ cisárskeho loďstva

Maximilián si vďaka svojej bezprostrednosti rýchlo získal mnoho priateľov v radoch mladých dôstojníkov. Tí sa mu zdôverovali o kritickej situácii v zanedbávanom rakúskom námorníctve. Hoci sa arcivojvoda problémy pokúšal riešiť, vo Viedni pre ne nenachádzali pochopenie. Cisára síce otázka námorníctva nezaujímala, súhlasil však s Maximiliánovým plánom, týkajúcim sa cesty rakúskej fregaty „Novara“ do Karibského mora.

Plavba lode so zoológmi, botanikmi, či historikmi bola pre Rakúsko dovtedy najdlhšou a najambicióznejšou. Samotný arcivojvoda sa jej nezúčastnil, pretože ochorel na týfus. V roku 1853 vypukla krymská vojna, v priebehu ktorej bol Maximilián povýšený do hodnosti korvetného kapitána. Bolo mu zverené velenie na lodi „Minerva“.

V nasledujúcom roku bol vymenovaný za kontradmirála a stal sa veliteľom celého rakúskeho námorníctva. V rokoch 1854 – 1859 znovu vybudoval moderné rakúske loďstvo a dočasne zriadil ministerstvo námorníctva.

Osudné stretnutia

Po skončení krymskej vojny v roku 1856 sa cisársky dvor rozhodol využiť Maximiliánove schopnosti na posilnenie medzinárodného postavenia monarchie. Arcivojvoda zastupoval Rakúsko na mierových rokovaniach v Paríži. Tu sa zoznámil s francúzskym cisárom Napoleonom III., synovcom Napoleona Bonaparta, ku ktorému František Jozef I. prechovával odpor. Niet divu. Napoleon III. podporoval snahy talianskeho národného hnutia o odstránenie rakúskeho vplyvu v Benátsku a Lombardsku.

Pre Rakúsko bolo nepríjemným prekvapením, že na parížske rokovania bol pozvaný Camillo Cavour, minister zahraničných vecí Piemontsko-sardínskeho kráľovstva, ktoré prevzalo iniciatívu za zjednotenie Talianska. Hoci Maximilián na francúzskeho cisára zo začiatku hľadel s dešpektom, po krátkom čase svoj názor zmenil. Francúzsky cisár arcivojvodu uistil, že nedopustí, aby Taliansko ich krajiny rozdelilo. Maximiliánova francúzska misia sa tak skončila úspešne.

Ďalšie Maximiliánove kroky smerovali do Belgicka. Mal prispieť k rozvoju vzájomných priateľských vzťahov medzi oboma krajinami. Väčší dojem ako rokovanie s belgickým kráľom na neho urobila jeho dcéra Charlotta. Sympatie boli obojstranné. Netrvalo dlho a v roku 1857 sa v Bruseli zosobášili.

Maximilián s manželkou Charlottou.
Maximilián s manželkou Charlottou. Autor: Wikipédia

Krátko pred tým bol Maximilián vymenovaný za generálneho guvernéra v Lombardsko-benátskom kráľovstve. Ako guvernér sa snažil o zlepšenie rakúsko-talianskych vzťahov. Podporoval reformu hospodárstva a školstva, rozvoj priemyslu, angažoval sa v oblasti kultúry a z vlastných prostriedkov podporoval chudobných. Ani to nestačilo, aby si získal sympatie nacionalistov. Jeho snahy narážali aj na odpor vo Viedni, ktorá nechcela meniť svoju politiku voči Taliansku.

Dňa 15. januára 1858 sa taliansky revolucionár Felice Orsini pred parížskou budovou opery neúspešne pokúsil o atentát na Napoleona III. Chcel sa mu pomstiť za váhavosť pri plnení sľubov, ktoré dal talianskym vlastencom. Hoci neuspel a bol odsúdený na trest smrti, podarilo sa mu upriamiť pozornosť celého sveta na taliansku otázku.

Netrvalo dlho a severné Taliansko zachvátila vlna vzbúr a protestov. Maximilián vo Viedni navrhol zaviesť samosprávu v Lombardsko-benátskom kráľovstve, avšak František Jozef I. jeho myšlienku odmietol. Napoleon III. medzitým podpísal s Cavourom dohodu, v ktorej mu prisľúbil pomoc v prípadnej vojne proti Rakúsku. Dňa 20. apríla 1859 bol Maximilián odvolaný z funkcie generálneho guvernéra.

Rakúsky dvor sa celú situáciu rozhodol riešiť vyhlásením preventívnej vojny Sardínii. Osamotené Rakúsko bolo porazené v bitkách pri Magente a Solferine a muselo iniciovať mierové rokovania. František Jozef I. bol nútený územie Lombardska odstúpiť Sardínii. Napoleon III. navrhol, aby sa z Benátska stalo samostatné kráľovstvo na čele s Maximiliánom, rakúsky dvor to však odmietol. Netrvalo dlho a po porážke Rakúska Pruskom v roku 1866 sa František Jozef I. musel vzdať aj Benátska.

Dokument o cisárovi Maximiliánovi I. a Mexickom cisárstve. (v angličtine s anglickými titulkami)

Nové možnosti

Maximilián sa s manželkou vrátil do Terstu. Nezastával nijakú verejnú funkciu a po tom, čo sa Františkovi Jozefovi I. narodil syn Rudolf, nebol už ani následníkom trónu. Rozhodol sa preto splniť si svoj sen, plavbu do Ameriky. V rokoch 1859 – 1860 podnikol cestu do Brazílskeho cisárstva, ktoré ho uchvátilo. Po návrate do Terstu mu zrazu tamojšia každodenná realita pripadala nezáživná.

Ešte viac vplývala na Charlottu, ktorá sa od detstva cítila byť povolaná k vládnutiu. Grófka Lützowová, starajúca sa o Maximiliánovu domácnosť, sa im preto rozhodla pomôcť. Napísala list svojmu zaťovi, v Európe žijúcemu Mexičanovi José de Estradovi, ktorý sa vo svojej rodnej vlasti pokúšal o vytvorenie monarchie, či by Maximilián nebol vhodným kandidátom na mexický trón. Mexiko sa zmietalo v politickej kríze a de Estrada veril, že vytvorenie monarchie by bolo pre krajinu vykúpením. Vplyv mexických monarchistických prívržencov narastal i na dvore v Paríži. Naklonený im bol aj Napoleon III.

Na prelome rokov 1861 – 1862 realizovali Španielsko, Veľká Británia a Francúzsko v Mexiku vojenskú intervenciu. Hoci bolo jej dôvodom prerušenie splácania štátneho dlhu, ktorý malo Mexiko voči európskym štátom, zákrok vyvrcholil snahou premeniť krajinu na monarchiu európskeho typu. V kampani sa najviac angažoval práve Napoleon III. De Estrada mu navrhol, že najvhodnejším kandidátom na trón je Maximilián. Francúzsky cisár súhlasil.

Mexický cisár

Už v roku 1862 došlo medzi intervenujúcimi mocnosťami k rozporom. Okrem iného ich podnietil úmysel dosadiť Maximiliána na mexický trón. V apríli toho roku sa britské a španielske jednotky z Mexika stiahli. Ťaženie tak zostalo v rukách Francúzov. Mexický prezident Benito Juárez podpísal zákon, ktorý stanovil trest smrti pre každého podporovateľa interventov. Proti vytvoreniu monarchie na mexickej pôde sa vyslovil aj americký prezident Abraham Lincoln.

Konkrétnemu zákroku Spojených štátov však bránila prebiehajúca občianska vojna. Hoci sa v júni 1863 podarilo Francúzom dobyť hlavné mesto Mexika, republikánsku opozíciu poraziť nedokázali. Bolo evidentné, že monarchia nemá podporu ani u obyvateľstva. Maximilián, ktorý sa korunu rozhodol prijať, to žiaľ nevnímal a neuvedomovala si to ani Charlotta.

Dňa 10. apríla 1864 Maximilián prijal mexickú deputáciu vedenú de Estradom, ktorý mu formálne ponúkol cisársku korunu. Arcivojvoda ponuku prijal. Fregata „Novara“ tak mohla preplaviť nového mexického cisára spolu s jeho manželkou z Terstu do Mexika. Už vo svojom prvom prejave sľúbil Maximilián Mexičanom rovnosť pred zákonom, nestrannú justíciu, osobnú slobodu či podporu poľnohospodárstva a priemyslu. Dňa 12. júna cisársky pár slávnostne vstúpil do hlavného mesta.

Maximilián prijíma mexickú delegáciu.
Maximilián prijíma mexickú delegáciu. Autor: Wikipédia

S očakávanou podporou verejnosti sa však Maximilián nestretol. A to i napriek tomu, že sa všemožne snažil rešpektovať mexické pomery a vystupoval ľudovo. V monarchii Mexičania videli iba moc vydobytú cudzími bodákmi. Ich názor nezmenili ani cisárove snahy o liberálne reformy. Problém predstavovala aj ozbrojená opozícia, ktorú sa nedarilo pacifikovať.

Územie kontrolované monarchistickými vojskami sa postupne zmenšovalo. Napoleon III. navyše, na základe uzatvorenej dohody, z krajiny postupne sťahoval francúzske jednotky. Maximiliánovi tak zostali k dispozícii najmä rakúski a belgickí dobrovoľníci. Jeho situáciu skomplikovalo aj ukončenie americkej občianskej vojny v roku 1865. Spojené štáty začali posilňovať svoju pozíciu na kontinente a nový prezident Andrew Johnson vystúpil s podporou Juáreza.

Cisárov pád

Za danej situácie Napoleon III. začal hľadať spôsob ako z Mexika vycúvať. Maximilián, ktorý francúzskemu spojenectvu stále veril, sa čoskoro stal obeťou jeho zrady. Francúzsky cisár sa, napriek zmluve o postupnom sťahovaní francúzskych jednotiek, pod tlakom Spojených štátov zaviazal svoju armádu z Mexika v krátkom čase odvolať. Maximilián sa preto pokúsil o rozšírenie dobrovoľníckych zborov náborom v Rakúsku, čo viedlo k zhoršeniu vzájomných vzťahov Viedne a Washingtonu.

Viedenský dvor, ktorému hrozil konflikt s Pruskom a Talianskom, nechcel riskovať a dobrovoľníkov nevyslal. Zložitá finančná situácia mexického cisárstva neumožňovala vyplácať žold dobrovoľníkom, ktorí tak pochopiteľne mali stále menší záujem prelievať za monarchu svoju krv. Maximilián, ktorého postavenie bolo kritické, uvažoval nad návratom do Európy, od ktorého ho napokon odhovorila Charlotta. Sama sa rozhodla odísť do Paríža, požiadať Napoleona III., aby ponechal svoje vojská v Mexiku. Avšak bez úspechu.

Poprava Maximiliána I. a jeho dvoch generálov...
Poprava Maximiliána I. a jeho dvoch generálov (obraz Edouarda Maneta). Autor: Wikipédia

Pod hrozbou blížiacich sa republikánskych vojsk bol napokon Maximilián nútený opustiť hlavné mesto a presunúť sa do mesta Querétaro. Dňa 17. februára 1867 sa vymenoval za vrchného veliteľa mexickej cisárskej armády a vyhlásil boj proti republikánom až do úplného konca. Situácia v meste bola zúfalá. Maximiliánova 7-tisícová armáda musela čeliť 40-tisícovému vojsku republikánov.

Napriek tomu sa cisár odmietol vzdať. Obyvateľom mesta nechal rozdať zbrane s cieľom pokúsiť sa preraziť obkľúčenie. Vďaka zrade jedného cisárskeho plukovníka sa však republikánom podarilo preniknúť do mesta a obsadiť ho. Maximiliánovi sa podarilo uniknúť. Čoskoro sa ale musel vzdať a bol zajatý. Mexické cisárstvo prestalo existovať.

Keď správy o Maximiliánovom uväznení prenikli do Viedne, František Jozef I. sa obrátil na Napoleona III. so žiadosťou o pomoc. Odpoveďou mu bolo, že sa už nedá nič robiť. Dňa 13. júna sa začal súdny proces s mexickým cisárom a jeho dvomi generálmi. Trval dva dni a vyriekol nad všetkými tresty smrti.

Nepomohli ani snahy viedenského dvora, dokonca ani americká žiadosť o milosť. Juárez zavrhol aj Maximiliánovu žiadosť, aby bol popravený iba on a generálom bola udelená milosť. Maximilián to s krajinou a jej obyvateľmi myslel skutočne dobre. Sám sa cítil byť nevinný, o čom svedčia aj jeho listy rodine. Stal sa však obeťou krutej hry osudu.

Republikánskemu Mexiku jeho poprava nijako nenapomohla a krajina sa opäť začala zmietať v chaose. Maximilánove pozostatky boli 18. januára 1868 uložené v rodinnej hrobke Habsburgovcov. Charlotta prežila svojho manžela o takmer 60 rokov. Zomrela v roku 1867 v rodnom Belgicku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Uhorsko #Rakúsko-Uhorsko #poprava #Mexiko #Maximilán I. #František Jozef I. #Dejiny Uhorska
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Amore Ľalia Color

Amore Ľalia Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk