Šťastie môže mať každý

, , 22.07.2017 08:00
žena, more, šťastie
Predstava šťastia je dnes odlišná ako v minulosti, stále však platí, že po ňom túžia všetci. Autor:

Hovorí sa, že hlúpi majú šťastie. Sympatickejšie znie, že odvážnemu šťastie praje. Platí však aj to, že šťastie zaslepuje a nešťastie oči otvára. A kto uteká za šťastím, ten sa vraj ľahko potkne. Zvláštne je, že často si ani neuvedomujeme, že šťastie máme a stále ho hľadáme

Šťastie je príjemné slovo, ale jeho obsah je nepolapiteľný. Pre každého znamená niečo iné. Ten obsah sa mení v každom období života človeka aj celej spoločnosti. Záleží na tom, v akej sme práve životnej situácii a aké máme túžby. O šťastí sa konkrétne hovorí skôr v literatúre, zaoberajú sa ním romantické duše, berú ho zbožne. Vecnejšie sa k šťastiu stavajú napríklad rôzni hazardní hráči, ktorí ovládajú triky, ako si šťastie vyrobiť. S predstavou šťastia manipulujú aj rôzne ideológie, ktoré šťastie sľubujú: stačí žiť podľa stanovených princípov. Vidiny šťastia sa vyskytujú na rôznych agitačných maľbách, v prehnane optimistických filmoch a podobne. Rozosmiate tváre a veselé úsmevy boli charakteristické napríklad pre obdobie socialistického realizmu. Po zmene systému zanikli tieto násilne optimistické trendy a slogany o šťastných zajtrajškoch. Prišla sloboda a aj šťastie dostalo krídla.

Vysnívaná žuvačka

Aj v minulosti túžili ľudia po skutočnom šťastí, aj ho mali. Mohli byť šťastní v láske, v manželstve, mať zdravé deti, mať peknú záhradu, slnečný byt, prácu a čítať dobrú knihu. Túžby po šťastí však boli niekedy smiešne zdeformované. Z nedostatku sa rodili aj prízemné pocity šťastia. Spomínam si, na aký piedestál nedosiahnuteľnej lahôdky sa dostala napríklad žuvačka. Dieťa, ktoré sa k nej dostalo, zažívalo pocit šťastia. Svedčia o tom mnohé spomienky a vysnená americká žuvačka sa dostala v tejto podobe aj do literatúry (napríklad u Josefa Škvoreckého). Neviem, prečo akurát žuvačka, ktorá sa ani neprehĺta, tak opantala chúťky socialistických detí. Možno aj preto, že bola symbolom „prehnitého kapitalizmu“. Niektorí šťastlivci dostávali balíky zo Západu, ale to nestačilo pokryť záujem. S kamarátkami sme sa rozhodli žuvačku si vyrobiť. V hrnci sme varili rôzne ingrediencie – základ bola zelená chlorofylová zubná pasta. Nepodarilo sa, ale boli sme šťastné. Už len z toho „disidentského“ pokusu kopírovať USA – sprisahanecká a objaviteľská nálada mi zostala v pamäti dodnes. Na žuvačku a žuvanie sa totiž v škole hľadelo krivo.

Svetom letí tvrdenie nositeľa Nobelovej ceny Paula Krugmana, že hrubý domáci produkt by sa mal nahradiť skúmaním hrubého domáceho šťastia!

Táto príhoda z detstva – okrem svedectva o pomýlených chúťkach – potvrdzuje aj to, že šťastie je predovšetkým cesta. Cesta za šťastím je k dispozícii každému. Výsledok sa nedá zaručiť, ale už pokus je šťastie. A šťastie je aj pohľad. Neskôr sa napríklad na Gorkého ulici v Bratislave objavil tuzex, kde sa dali kúpiť aj žuvačky, ale za bony. Nakupovať v tuzexe bolo tiež isté deformovanie šťastia tých čias. Boli ste zrazu ako v inom svete, vo svete vyvolených šťastlivcov. Kto nemal bony, mohol sa aspoň dívať na tie čarovné veci a aj to vyvolávalo „hormóny šťastia“. Veci, veci, veci. V tuzexe ich bolo veľa, ale dnes ich je toľko, až sa zdá, akoby na nás útočili. V obchodoch, na internete, v rôznych letákoch v schránkach, všade sa na nás tlačia. Aj žuvačiek je už dosť. A koľko druhov! Ja už dnes po nej netúžim, skôr na ňu hromžím, lebo manžel ju (použitú) necháva na nečakaných miestach, dokonca som ju našla aj prilepenú na mačiatku. Tak sa teda menia obsahy pojmov – čo znamenalo šťastie, je dnes červené súkno.

Depky útočia

Všetkého je dosť, šťastní by sme mali automaticky byť, prečo teda aj v najvyspelejších krajinách potrebujú ľudia svojho psychoterapeuta, ktorému ležiac na gauči vykladajú o trampotách? Prečo sa skoro každý, už aj u nás, sťažuje na „depky“ a nespavosť? Táto otázka vŕta v hlave aj vedcom. Dokonca aj ekonómom. Prečo sú ľudia takí krehkí? Také mimózy? Sme vôbec šťastní? Vieme byť? Šťastie predsa patrí k úplnému duševnému zdraviu. O šťastí treba hovoriť!

V sociálnych vedách je to vraj práve veľká téma! Svetom letí tvrdenie nositeľa Nobelovej ceny Paula Krugmana, že hrubý domáci produkt by sa mal nahradiť skúmaním hrubého domáceho šťastia! Čiže životná úroveň ľudí by sa nemala merať iba financiami a vecami, ale mali by sa skúmať a vyhodnocovať aj ich pocity spokojnosti a šťastia. O kvalite života by sa nemalo hovoriť iba v súvislosti s materiálnym blahobytom, ale treba vedieť aj to, ako sa ľudia cítia. Čítala som výroky českej vedkyne Dany Hamplovej, ktorá v Sociologickom ústave Českej akadémie vied skúma v rámci medzinárodného projektu (štyridsať zúčastnených krajín) práve kvalitu psychického zdravia obyvateľstva. Šťastie je súčasťou tohto zdravia! Problém je, ako zisťovať, koľko ho človek precíti.

V Dánsku je síce vysoká životná úroveň, ale oveľa viac ľudí ako v Česku tam berie antidepresíva a ženy páchajú samovraždy v oveľa väčšom počte ako je to v Česku.

Hamplová považuje problematiku za dôležitú, ale snahy merať množstvo prežitého šťastia pre vedecké účely časom (ako si to napríklad predstavuje Krugman) sa jej zdajú smiešne. Áno, je to zdanlivo smiešna problematika pre vedu, ktorá prináša asi aj komickú metodiku, ale je čoraz aktuálnejšia. Pri výskumoch sa vraj ukázalo, že peniaze síce riešia problematické situácie, majú schopnosť ľuďom priniesť šťastie, ale iba do určitého stupňa. Keď ich má človek naozaj dosť, prestávajú ho baviť a nie sú schopné ho uchrániť od depresií a naplniť mu život zmyslom. Vedkyňu Hamplovú pri výskume tiež prekvapilo, že mnoho ľudí sa sťažovalo na osamelosť. Nemajú sa s kým vraj ani porozprávať. Skrátka, o šťastí sa začína čoraz viac uvažovať, a to už nie v romantických podobách minulých storočí, ale ako o vážnom deficite životných komponentov, ktorý môže ničiť ľudské zdravie. Celá spoločnosť môže stratiť cieľ, radosť zo života, vieru v jeho zmysel.

Umenie žiť

V minulosti bolo šťastie skôr prirodzenou inšpiráciou ako predmetom skúmania. Vznikalo o ňom mnoho umeleckých výtvorov, spomína sa najmä v hudbe a v piesňach. Celé roky je tu s nami napríklad aj známa Felicitá, ktorú spieva talianska dvojica Al Bano a Romina. Premiéru mala v roku 1982 a hneď sa stala svetovým hitom. Hrá sa v rádiách často dodnes. Aj kto nevedel po taliansky, domyslel si, že Romina a Al Bano spievajú o šťastí. Názov je internacionálny a oni dvaja aj šťastne vyzerali. Vyžarovali radosť a lásku, zdalo sa, že im sa nemôže nič stať.

Ale stalo sa: stratila sa im dcéra a neskôr sa rozviedli. Pieseň však zostala. Frekventovaná skladba potvrdzuje, že šťastie, aj keď sa vyčerpá, zanecháva dobré stopy. Až teraz som sa pozrela na internet, čo vlastne o tom šťastí spievali a zistila som, že pieseň má aj pekné slová. Spievali o bežných, jednoduchých veciach, ktoré naozaj v človeku vyvolávajú najpríjemnejšie pocity. Spievajú o nájdenom odkaze v zásuvke, o daždi za záclonou, o vankúši z peria, o tom, ako je príjemné držať sa za ruky a ísť ďaleko, vypiť si pohár vína na pláži… V tej súvislosti skúmam, čo je pre mňa príjemné? Napríklad je to podvečerná prechádzka ulicou, ktorú lemuje aleja vysokých stromov. Z pootvorených okien vonia lečo, plnená paprika, marhuľový koláč… Počuť vravu, cengot riadu, smiech, hlas z televízora či rádia… Sú to vône a zvuky šťastia.

Dievča v novom prístave v Kodani. Dáni patria k...
Dievča v novom prístave v Kodani. Dáni patria k najšťastnejším národom sveta. Autor: SHUTTERSTOCK

Šťastie sa vynorí hocikedy a hocikde. Len si ho všimnúť. A chňapnúť po ňom. Vlastne nie. Netreba sa na šťastie vrhať, netreba byť chamtivými. Len pokojne a elegantne, nepachtiť sa!  Tak to aspoň radí práve dánska autorka Louisa Thomsenová Britsová, ktorej knižka na túto tému práve vyšla aj v slovenčine. Volá sa Kniha o hygge a má podtitul Škandinávske umenie dobrého života.

Spisovateľka uvažuje o šťastí, ale trocha iným spôsobom, ako sme zvyknutí. Píše práve o tom dosiahnuteľnom šťastí, ktoré je vlastne stále pri nás a ani ho nevnímame. Dáni prišli na to, že stav šťastia treba – kvôli väčšej operatívnosti – pomenovať aj všednejším slovom, aby sa o ňom dalo hovoriť aj vo všednejších chvíľach. Tak vzniklo slovo hygge, ktoré používajú každú chvíľu a šťastie tak majú viac „pod kontrolou“.  

Hygge po našom

Šťastie ľudia spomínajú vo veľkých chvíľach a vo významných súvislostiach, napríklad na Nový rok, na Vianoce, pri vstupe do života alebo do manželstva, pri rôznych skúškach a ďalekých cestách. Dáni si ho hocikedy pripomínajú práve cez bežné slovo hygge. My také slovo nemáme, ale myslím, že umenie dobrého života ovládame. A možno sme niekedy ešte lepší vychutnávači života a šťastia ako Škandinávci, lebo Thomsonová Britsová nabáda k určitej tichej zdržanlivosti a my sme spontánnejší a vrúcnejší. Medzi životnými rozkošami nespomína napríklad takú zabíjačku s čerstvými klobásami, jaternicami, škvarkami a najmä s bujarou náladou. My sme gurmáni a vieme, že šťastie ide často cez žalúdok. No – aj Dáni radi jedia a autorka knihy o hygge pripomína, že do hygge patrí aj večera s priateľmi v reštaurácii.

V celkovej kategorizácie pohody a radosti je však naozaj jemnejšia a nazerá do intimity. Do hygge patrí podľa nej napríklad správna posteľ a v tom sa dá s ňou plne súhlasiť. Neposudzuje však tento nábytok z hľadiska praktickosti či dizajnu, ale ako útočisko človeka, kde sa večer schúli do klbka a cíti sa bezpečne. Ako v hniezde. My skôr ideme po tom dizajne a skúmame, či je posteľ pohodlne navrhnutá, ona preferuje  schopnosť človeka precítiť svoju momentálnu situáciu.

Z toho, ako Thomsenová Britsová vykladá o hygge, vidno, že Dáni sú v tomto smere múdri a vytvárajú si hygge hocikde. Hoci len z láskavosti, prajnosti, vrúcnosti, bez veľkých financií. Nie sú súťaživí, nie sú hádaví, vedia žiť vo vzájomnej úcte a z toho vyplývajúcej pohody. Svoj text popretkávala autorka mnohými citátmi, ktoré sú naozaj priam príručkou o umení žiť na najvyššej úrovni. Napríklad: „Dáni nie sú národom, sú kmeňom. Sila ich priateľstva reflektuje neotrasiteľnú vzájomnú dôveru.“ (Knud Jaspersen) „Dáni nijakého človeka nepovyšujú ani neponižujú a veľmi prirodzene akceptujú, ak má niekto viac peňazí alebo nižší status.“ (Judith Friedmanová Hansenová) „Pozornosť je najvzácnejšia a najčistejšia forma štedrosti." (Simone Weilová) „Šťastný život je do veľkej miery tichým životom, pretože len v tichu človek vychutnáva život.“ (Bertrand Russel) „Nezastávam nijakú filozofiu. Mojou obľúbenou činnosťou je sedenie v ateliéri.“ (Arne Jakobsen) Myslím, že posledný citát je veľmi užitočný: každý z nás má svoj ateliér. Pre niekoho je to kuchyňa, pre iného trieda, záhrada, ambulancia, továrenská hala či pole… Nezabúdajme, že najväčšie šťastie je robiť to, čo radi robíme a že každá činnosť sa dá zmeniť na radosť.

Dáni sa už teda šťastím zaoberajú a majú to v tradíciách, ale: Spomínaná sociologička Dana Hamplová sa v tlači vyjadrila aj k tomu, že sa Dáni postavili na čelo „boja za šťastie“ a považujú sa za odborníkov v tomto smere. Hamplová hovorí, že je tam síce vysoká životná úroveň, ale napríklad oveľa viac ľudí ako v Česku v Dánsku berie antidepresíva a že ženy páchajú samovraždy v oveľa väčšom počte ako je to v Česku. Zdá sa teda, že sa začneme predbiehať v tom, kto je šťastnejší – a to nemusí byť zlá motivácia.

Cesty spevákov za šťastím

Šťastie je obľúbeným námetom pre pesničkové texty. Už v roku 1977 Karel Gott spieval Jdi za štěstím. V roku 1984 mal úspešný duet s malou Darinkou Rolincovou – Zvonky šťastia. Azda niet českého či slovenského umelca, ktorý by nemal či už v názve hitu, alebo aspoň kdesi v texte zmienku o šťastí. Richard Müller dodnes na koncertoch spieva Štěstí je krásná věc, naopak, Peter Nagy je menej optimistický a v pesničke Poďme sa zachrániť vyzýva: V sebe máš ten protijed/ Nevysyp si z dlaní vlastný svet/ Poďme sa zachrániť/ Radšej nikdy, ak nie hneď/ Šťastie musíš krajšie vymyslieť.

podkova

O šťastí spieva aj Milan Lasica v titulnej piesni k filmu Rukojemník z roku 2014. Nuž, asi to tak musí byť – spieva opäť Richard Müller: Asi to tak musí byť/ Že nie každý deň je ten naj/ Asi to tak musí byť/ Že šťastie nie je na predaj. Apropo, taká Hana Zagorová má šťastie v názve hneď niekoľkých piesní. Kým v roku 1975 spievala o Cestě ke štěstí, v roku 1982 už len Půl štěstí a vlani konštatovala, že Štěstí je v kapse na drobný. Kým Věra Martinová a Michal Tučný spievali o Rodinnom štěstí, Helena Vondráčková mala Štěstí jenom tak aj To je štěstí, Petr Spálený nôtil o Dítěti Štěstěny. Šťastie nemôže ignorovať spevák v žiadnom veku, a tak o ňom spieva nielen Marie Rottrová či legenda Marta Kubišová v Písni o štěstí, ale aj nádejná česká hviezdička Debbi s rapperom Lipom. A kým naša legenda Marika Gombitová v pesničke V slepých uličkách prosí „Predstav mi šťastie, zázrak pre mňa sprav“, skupina Vidiek konštatuje, že K šťastiu nám už nič nechýba.

Elán: Šťastie

text: Boris Filan

Život je veselý, smutný, dlhý, krátky
Prúsery, búračky, náhody, zmätky
Podkovy, štvorlístky, trinástky, piatky
Priepasti, výšky, diaľky a križovatky

Všetci sa ženú na zelenú aj na červenú
Chceli by lacnú a neboľavú zmenu
Nad morom dom a krásnu ženu
Všetci chcú šťastie lacno aj za každú
cenu

Šťastie počuješ?
Šťastie! Vylez! Chcem sa s tebou pobiť
O veľkú lásku, rýchle prachy o byt
Šťastie počuješ?
Šťastie!
Vylez!
Tak sa priznaj, kde si
Mám podozrenie, že ty vôbec nie si

Z albumu Anjelská daň (2010)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#šťastie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
18,99
Aranžmán s amarylisom

Aranžmán s amarylisom

19,99
Antúria červená

Antúria červená

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk