Poznáte pocit šťastia?
Našťastie áno. Viem sa tešiť z drobných vecí a viem aj precítiť šťastie iných ľudí. Teším sa aj z toho, že žijem v priestore, kde je mier.
Ste šťastný človek?
Ďakujem za všetko, čo mi život dal. To najvzácnejšie šťastie prichádza s láskou, v manželstve, deťoch, vnúčatách, v rodine a treba to strážiť, lebo nebýva trvalé. Pociťujem šťastie vo chvíľach vzácnej emócie, keď som súčasťou niečoho výnimočného ako divák – v športe, umení, v divadle, v galérii. Mám rád Cirque du Soleil – tam sa snúbi šport s umením na hranici ľudských možností. Sú chvíle, keď cítite, že ich treba precítiť s veľkou pokorou a úctou k osudu, ktorý vám ich doprial.
Vieme sa na Slovensku dostatočne tešiť zo života?
Dôležité je, či dokážeme vnímať šťastie u iných ľudí. Pokiaľ sa viem pozerať a počúvať, čo sa okolo mňa deje, vidím, že aj na Slovensku je veľa šťastných ľudí.
Vie divákom priniesť šťastie divadelné umenie?
V divadle s kolegami, ktorí sú súčasťou toho, čo sa rodí na javisku, sú prameňom radosti, že dokážete priniesť zážitok divákom. Diváci sú vďační za chvíle, ktoré by nedokázali prežiť vo svojom živote bez nás hercov.
Aký podiel na šťastí môžu mať peniaze?
Peniaze potrebujeme pre život, tak sme si to my ľudia vymysleli. Robia z nás slobodnejších ľudí.
Dá sa šťastie kúpiť?
Dá sa zariadiť či kúpiť čokoľvek, čo zvýši našu životnú úroveň. Ale ťažko môžete byť šťastní aj v paláci, keď ste v podstate nešťastný.
Dá sa šťastie niekomu darovať alebo ukradnúť?
Môžete sebe alebo inému – peniazmi, náklonnosťou alebo iným spôsobom pomôcť prekonať jeho ťažké chvíle v živote, ale pomôcť aj obyčajným úsmevom počas dňa. Spríjemniť život iným a šťastie pocítite z ich vďačnosti.
Čo je viac ako šťastie?
Dar šťastia je prežiť život v zdraví. Zdravie je to najvzácnejšie, čo máme. Teoreticky nás zdravie sprevádza od narodenia, je stále vo všetkých a vo všetkom v našom živote, je korením nášho života. Prajem všetkým na každý deň veľa šťastia.
Tanec, cestovanie, svadba
Absolútny pocit šťastia a slobody u mňa nastáva, keď tancujem. To je spôsob, ktorým sa viem najlepšie vyjadriť! Tancovanie je pre mňa najviac prirodzené a napĺňa ma. Cestovanie mi zas dáva pocit slobody – svet aj ľudí potom vidím inými očami a nemám pocit, že žijem v malej bublinke našej dennej reality. Človek sa potom pozerá na svet s nadhľadom. Už o pár týždňov sa vydávam. Svadobné prípravy sú síce náročné na čas, najmä keď jej chceme dodať osobitosť a preniesť do nej kus nás dvoch. Na druhej strane je to náš deň, iba o nás dvoch a oslava našej lásky s najbližšími. Kladiem si potom otázku, prečo by sme si nemali dať záležať na takom dôležitom dni v našom živote? Veľmi sa teším na našu svadbu, bude to úžasný deň! Myslím si, že keď do niečoho investujete energiu, tá sa vám vráti.
Aneta, 29
Káva pod viničom
Babka sediaca na okrúhlej dedinskej studni pod viničom. To bol prvý dotyk šťastia, ktorý ma ako dieťa opantal. Tento výjav ma sprevádzal celý život a určil mi, čo pre mňa bude v živote dôležité. Babka sediaca na studni pod viničom, to bol pokoj, šťastie, pocit domova a bezpečia. Postupne som videla sama seba, ako sedím celý život pod viničom, ráno pokojne vyjdem do záhrady a dám si raňajky. Ako som vyrastala, namiesto raňajok som si predstavovala, ako v slnečnom ráne pijem kávu a nikam sa neponáhľam.
Pokusov, ako to docieliť aj na balkóne v paneláku, bolo veľa. Raz som na balkón pchala slnečník. Inokedy som vytiahla starú nafukovačku a pokúšala som sa na balkóne si aj pospať. Moje pokusy rokmi strácali na intenzite. Raz mi horní susedia sypali na hlavu neporiadok z kobercov, potom zasa iné veci. Každý rok bolo na balkóne viac a viac horúco.
Teraz sa s nostalgiou pozerám z okna, raňajkujem a kávu pijem v byte, no stále túžim sedieť ako stará babka pod viničom a kašľať na celý svet, nech si v ňom zúri, čo chce. Aj keď som na dôchodku a môj život sa upokojil, niečo mi k šťastiu chýba. A tak chodím na kávičku s kamarátkami do petržalského Sadu Janka Kráľa či na Železnú studničku. Všade tam, kde sú stromy, zeleň, hľadám ten pocit šťastia z detstva…
Jana, 63
Biele srdce šťastia
Šťastná som bola, keď som sa vydávala, a potom, keď som porodila prvé, druhé či tretie dieťa. Podobné pocity som prežívala s vnukmi a ich deťmi. Človek musí získať vekový odstup, aby zistil, koľkokrát bol v živote vlastne šťastný, a to aj popri rôznych ťažkostiach a nedostatkoch.
Napríklad peniaze: Majú vplyv na šťastie? Bez ohľadu na pocity, peniaze musia byť. Pokiaľ treba platiť nájomné a pokiaľ nechceme spávať pod mostom, peniaze potrebujeme. Aj ako dôchodcovia ich potrebujeme na lieky alebo na drobné radosti pre deti a vnúčatá.
Ku šťastiu potrebujeme aj zdravie. Keď sme zdraví a šťastní, tak sme spokojní kdekoľvek na svete. V týchto dňoch sme v našej rodine pochovali babičku. Povedala som si, že vzhľadom na môj vek a horúčavy na pohreb nepôjdem – ale nedalo mi to… Skoro ráno som zašla do kvetinárstva a objavila som tam krásne srdce z bielych ruží. Veľmi som sa potešila, srdce som kúpila a dala som ho poslať – aby ma zastúpilo – na cintorín. Bolo to zvláštne, ale namiesto smútku som sa v ten deň tešila – vďaka srdcu – ako malé dieťa. Ohlas bola taký, aký som si aj predstavovala. Všetci srdce obdivovali a čudovali sa, kde sa tam vzalo. Bola som vnútorne veľmi, veľmi šťastná! Verím, že tam hore aj babička. A cítila som aj to – napriek mojej neprítomnosti na obrade – že účastníci pohrebu boli svojím spôsobom šťastní. Veď babička sa dožila úctyhodných 92 rokov! Jej život sa naplnil.
Chvalabohu, stretla som v živote dosť šťastných ľudí. Možno bolo mojím šťastím aj to, že boli okolo mňa. A zistila som, že nezáleží na veku! Nech máte hocikoľko rokov, stále platí, že najväčším šťastím je ho rozdávať.
Viola, 80
Šťastná v mikrosekundách
Dlho som hľadala šťastie. Myslela som si, že keď dokončím jedno, spravím tamto, na konci príde pocit šťastia. Avšak tak mi to nefungovalo. Byť naozaj šťastnou (a zároveň aj pokorne vďačnou), sa mi darí v mikrosekundách. Ide pritom o naozaj krátky okamih uvedomenia, ako mi je dobre. Stáva sa mi to s priateľmi, keď jeme chutné jedlo, pri šoférovaní, keď mi hrá príjemná hudba. Alebo, keď sa zašijem pod deku s knihou, vonku prší a viem, že v ten deň už nič „nemusím“. Prirovnala by som to k surfovaniu, pri ktorom si ani neuvedomujem, že na nejakej vlne fičím.
Gabika, 23
Priatelia sú nevyhnutní
Šťastie – na rozdiel od radosti – znamená pre mňa pocit zasahujúci najhlbšie úrovne mojej bytosti, niečo esenciálne. Napríklad, keď dlho do noci pracujem, cítim naplnenie z tvorby a opojnú voľnosť, že môžem písať slobodne, bez cenzúry… a potom sa idem pozrieť po špičkách do detskej izby, všetky tri deti pokojne dýchajú s výrazom anjela a v ďalšej izbe spí manžel… Vtedy si často vravím: Áno, toto je šťastie. (Aj keď pre niekoho azda gýčové či staromódne.) Také obyčajné ľudské šťastie. Univerzálne. Ktoré sa nedá kúpiť ani naplánovať. Alebo pocit prijatia a hlbokého porozumenia s priateľmi… V akejkoľvek forme. Aj to je dar. Hlboké šťastie však prežívam od detstva i v absolútnej samote. Napríklad, keď čítam myšlienky iných ľudí, ktoré sú akoby zároveň moje, a cítim, že niekto vzdialený v čase i priestore uvažoval podobne. Ba dokonca „lepšie“ a dôkladnejšie ako ja. Napríklad Epikuros (4. stor. pnl.) za nevyhnutné a zároveň prirodzené pre šťastie označil slobodu, priateľov, strechu nad hlavou, šaty, pokrm a schopnosť uvažovať o ťažkých témach ako smrť, zmysel života atď. Čo šťastiu ani neslúži, ani nie je prirodzené, to je moc a sláva. Moja životná skúsenosť mi vraví, že bol presný. Áno, ľudia tak dávno pred nami vedeli už „všetko“ podstatné. To ma napĺňa istou bázňou, obdivom i šťastím – keď si uvedomím, že mám všetko, čo Epikuros vymenoval. Do toho nevyhnutného nedal manžela-manželku ani deti. Ale priateľov. Myslím, že viem prečo…
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Mimochodom: môj muž je Číňan a raz sa ma niekto pýtal, či robia Číňanov šťastnými iné veci ako nás na Slovensku… Moja odpoveď je: nie. Manžel si nadovšetko cení slobodu, a tiež priateľstvo. Práve toto majú Číňania nastavené ako hodnotu mimoriadnej ceny, dokonca by som povedala, že o kúsok viac ako my. Azda aj preto, lebo sú viac zakliesnení do komplikovaných rodinných vzťahov, ktoré bývajú bremenom a nie sú predmetom slobodnej voľby srdca.
Elena Hidvéghyová-Yung, spisovateľka