Robíme, čo je v našich silách, aby sa naši rezidenti cítili ako súčasť komunity. Fungujeme ako ich sprievodcovia životom v Holandsku.Menno Schotte, vedúci komplexu Bijlmerbajes
„Stále sa tu hrám, mám tu veľa kamarátov a cítim sa v bezpečí. Som hrozne šťastná, že sme v Holandsku,“ povedala. „Chodím do školy, učím sa holandsky, viem jazdiť na kolieskových korčuliach a mám holandskú kamarátku Evu, s ktorou som sa zoznámila v kostole pri nedeľnej omši. Chcem tu vyrásť a stať sa očnou lekárkou.“
Mišlín a jej rodina je medzi približne 600 ľuďmi, ktorí žijú vo väzenskom komplexe v juhovýchodnej časti Amsterdamu. Väčšina z nich utiekla pred vojnou, diskrimináciou alebo biedou v krajinách, ako je Sýria, Afganistan, Irak alebo Eritrea.
Prichádzajú ďalší, hoci v menšom počte
Ich príliv sa spomalil – z 58 900 žiadateľov o azyl počas vrcholiacej európskej krízy utečencov v roku 2015 na 31 600 v roku 2016, uviedla Holandská imigračná a naturalizačná služba. Ale ľudia stále prichádzajú.
Medzitým úmerne tomu, ako v Holandsku klesá kriminalita, krajina hľadá nové spôsoby, ako naplniť svoje väznice. Holandská vláda už umožnila Belgicku a Nórsku umiestniť ich väzňov do prázdnych ciel a niekoľko holandských väzníc dočasne naverbovali do služby ako strediská pre žiadateľov o azyl.
Tým, čo odišli, sa za Bijlmerbajes cnie
V komplexe Bijlmerbajes slúžia štyri zo šiestich budov na ubytovanie utečencov.
Väčšina z nich už získala povolenie zostať v Holandsku, ale čakajú na bývanie. Medzitým sa zúčastňujú aktivít, ktoré im majú pomôcť integrovať sa do holandskej spoločnosti, hovorí Menno Schotte, ktorý stredisko vedie.
„Robíme, čo je v našich silách, aby sa naši rezidenti cítili ako súčasť komunity. Fungujeme ako ich sprievodcovia životom v Holandsku,“ povedal Schotte. „Od tých, ktorí sa už presťahovali do svojich nových domovov, často počujeme, ako sa im cnie po dobe, ktorú strávili v Bijlmerbajes.“
Nielen strecha nad hlavou musí byť
Nadia Gattasová, 82-ročná sýrska utečenkyňa, ktorej dom bol zničený, sa nemôže dočkať, až sa presťahuje do svojho stáleho domova. A spieva chválu na holandskú vládnu agentúru COA, ktorá má na starosti žiadateľov o azyl.
„Pravidelne ma navštevuje lekár, cítim sa v bezpečí a šťastná. Som obklopená svojimi synmi a vnúčatami,“ povedala. „Chýba mi môj dom v Sýrii, ale viem, že keby sme tam zostali, tak by sme umreli.“
Členka rady COA Janet Helderová hovorí, že je dôležité, aby COA poskytovala ľuďom nielen strechu nad hlavou, ale aj jazykové kurzy a pomohla im zapojiť sa do holandskej spoločnosti a aj na trh práce. „Veríme, že rýchla integrácia a zapojenie sa do spoločnosti je nesmierne dôležité pre budúcnosť Holandska,“ dodáva Helderová.
Foto: SITA/AP, Muhammed Muheisen
Domáci pomáhajú
Zafara Sahila, ktorý v roku 2015 utiekol pred násilím v afganskej metropole Kábule, ubytovali v inom holandskom väzení, než ho presunuli do Bijlmerbajes.
V Iráne sa oddelil od svojej matky a mladšieho brata, keď sa snažili dostať do Turecka, a stále si nie je istý, čo sa s nimi stalo.
„Nikdy som nemal pocit, akoby som bol vo väzení,“ povedal. „Je to presne naopak. Urobil som si tu veľa nových priateľov z rôznych krajín, zoznámil som sa s holandskými susedmi, ktorí nás prišli navštíviť. Pozvali nás k sebe na návštevu, a pomáhali nám pochopiť holandskú kultúru.“