U nás taká obyčaj 5: Ozdobené snopy oslavovali novú úrodu

20.08.2017 06:00
veniec, poráč
Odovzdávanie venca v Poráči. Autor:

Denník Pravda prináša seriál, folklórny kalendár U nás taká obyčaj. Každý mesiac v ňom priblížime tradičné ľudové zvyky, ktoré sa viažu k danému obdobiu. Okrem tých, ktoré ešte aj dnes ožívajú v rôznych kútoch Slovenska, ponúkneme i menej známe, dokonca aj zabudnuté. Dnes priblížime zvyky, ktoré sprevádzali žatvu a dožinkové slávnosti.

Zrod chleba bol oddávna veľkým zázrakom. Slnko do sýtej zrelosti pozlátilo lány. Potom vietor rozniesol po celom kraji vôňu nového chleba. Prišiel čas, ktorý ľuďom vracal dni driny, potu a mozoľov. I za skromnú úrodu boli vďační a aj pichľavé klasy jačmeňa pohládzali tak, akoby v rukách držali číre zlato. Znamenalo to však pre nich oveľa viac. Bol to nový chlieb.

Zber obilia kosami sa na Slovensku začal koncom 18. storočia a bol rozšírený predovšetkým na žírnych rovinách. Tempo udával najlepší kosec. Pri takejto žatve sa vytvárali dvojice – kosec a žnička. Žnica kosákom zbierala pokosené obilie a ukladala ho do snopov. Neskôr sa snopy ukladali do krížov, kôp, mandeľov či panákov. Každá dvojica chcela ukázať svoju zručnosť a šikovnosť. Hovorí o tom aj pieseň: Tá bude aj moja družica, čo bude najlepšia tohto roku žnica. Ten bude môj vienok snímati, čo bude najlepšie tohto roku žati.

Chlieb vítali novým chlebom

Žatva a dožinky sústreďovali okolo seba veľa pekných obyčají a piesní. V tekovskej obci Čajkov pokľakli ženci a žnice pred odchodom na pole na dvore na kolená. Gazdiná ich pokropila svätenou vodou a pritom hovorila: „Aby vám pán Boh milostivý pomohol šťastlivo pod strechu upratať Božie dary.“

Ideme s vencom - Dobrá Niva.
Ideme s vencom - Dobrá Niva. Autor: ARCHÍV VOJTECHA MAJLINGA
Dožinkový veniec z okolia Trenčína.
Dožinkový veniec z okolia Trenčína. Autor: ARCHÍV VOJTECHA MAJLINGA

V Branove pri Nových Zámkoch začínali žatvu zvolaním: „Pane Bože, pomáhajže, a s večerom pomáhajže“. Na starodávne zvyky si zaspomínala teta Jurčová z Vysokej nad Kysucou: „V predvečer začiatku žatvy vyšiel otec na roľu, tam odtrhol niekoľko kláskov, aby neskôr doma spočítal zrná, a tak odrátal úrodu. Nakoniec slávnostne vyhlásil: Zajtra sa ide žať. Neskôr sa v našej komôrke rozozvučal žarnov, kde matka zomlela niekoľko litrov minuloročného zrna, aby včasráno upiekla čerstvý chlebík. Lebo chlieb sa vítal novým chlebom.“

„Ráno, pred začiatkom žatvy, šla zavčas rána ako prvá na pole matka a prvá začala žať. Keď nažala za plnú hrsť, pozdvihla úrodu k nebesám a povedala: Vitaj nový chlebík, ty náš boží dar,“ priblížila teta Vahančíková zo Staškova. Keď prišli ženci a žnice na pole, kľakli si na kolená a pomodlili sa.

V Záriečí-Mestečku z prvého pokoseného obilia skrúcali ženy steblá do povriesla. Ním sa poviazali okolo pása, aby ich vraj neboleli kríže. Z prvých pokosených kláskov v Selci pri Trenčíne pripravili povrieslo a kytičku z kvetov. Keď prišiel gazda hospodár po prvýkrát za nimi, opásali ho povrieslom a kytičku mu priviazali na ruku so slovami: "Pripíname vám stužku z klásky, aby ste vedeli, že začíname žať. V tejto ťažkej robote nám pomáhajte a dlho na poli nenechávajte.“

Doniesli sme veniec - Selec pri Trenčíne.
Doniesli sme veniec - Selec pri Trenčíne. Autor: ARCHÍV VOJTECHA MAJLINGA
Do žatvy chodili celé rodiny - Tŕnie.
Do žatvy chodili celé rodiny - Tŕnie. Autor: ARCHÍV VOJTECHA MAJLINGA

Slovenskí ženci a žnice odchádzali na Petra a Pavla pomáhať so žatvou aj inde. Skupinu organizoval žatviarsky gazda. Pracovalo sa aj tu od svitu do mrku. Ani tu, pri ťažkej robote, ľudia nezabúdali na piesne a zvyky.

Vážili si každý klások

Prvú nedeľu po začatí žatvy býval krst tých, čo prišli do žatvy prvýkrát. Každý prvák mal svojich krstných rodičov. Vo chvíľkach oddychu si tí najstarší znovu zaspomínali. „Nuž, moje spomínanie bude tak trochu inakšie,“ rozhovorila sa ďalšia pamätníčka, teta Šajdáková zo Záriečia. „Na našich horských, skalnatých políčkach bývala úroda chudobná a steblá len nízke. Nuž, zbierali sme ju pomocou kosákov, ktorým sa hovorilo srpy. Veru, neraz sme obilie zrezávali aj kolenačky. Ale aj tak sme si vážili každý klások. Hovorí o tom aj príslovie: Každý klások – jeden žmolček, aj zrnko, je kúskom chlebíka," priblížila.

Dni práce sa už potom podobali ako vajce vajcu. „Nevážime si chlieb. Keby tí ľudia, čo si myslia, že za papierový peniaz si možno kúpiť všetko, len jeden, jediný deň prežili vedno s nami na poli, spoznali by pravú hodnotu chleba,“ poznamenal pri žatve starší roľník z Cífera.

Stará mať pri kolíske - Zliechov.
Stará mať pri kolíske - Zliechov. Autor: ARCHÍV VOJTECHA MAJLINGA
Prvý zákos robil gazda - Selec pri Trenčíne.
Prvý zákos robil gazda - Selec pri Trenčíne. Autor: ARCHÍV VOJTECHA MAJLINGA

Žatva sa však ešte neskončila. Obilie bolo treba zviezť, vymlátiť, očistiť a uložiť. Voľakedy boli u nás známe dve techniky mlátenia: cepmi alebo vydupávanie obilia dobytkom, ktoré sa nazývalo "tlačenie“. Keď sa žatva končila, všetci sa tešili na dožinky.

Gazda náš, nesieme ti veniec

Prišiel očakávaný posledný deň úmornej práce. Dokončenie žatvy odpradávna symbolizovalo prinášanie a ozdobovanie posledného snopu, viazanice, kytice či venca. Vo svojich Spievankách to pekne opísal aj Ján Kollár: Mládenec nesie zástavu, bývala to najčastejšie veľká hodvábna šatka na žrdi. Jej vrchol býval ozdobený kytkou z kvieťa a klasov. Popri ňom ide panna, ktorá má na hlave veniec z najkrajších stebiel obilia a kláskov.

V každom kúte Slovenska vili najšikovnejšie ženy a muži rôzne žatevné vence. V Očovej a v okolí Zvolena robili malý okrúhly veniec, ktorý niesla najkrajšia žnica. Na Záhorí a západnom Slovensku bol veniec v tvare koruny. Štvorcový veniec robili v okolí Horného Tisovníka, východoslovenskí ženci v tvare zvona.

Poväzovanie gazdu - Selec pri Trenčíne.
Poväzovanie gazdu - Selec pri Trenčíne. Autor: ARCHÍV VOJTECHA MAJLINGA
Pane Bože, pomáhaj nám - Zliechov.
Pane Bože, pomáhaj nám - Zliechov. Autor: ARCHÍV VOJTECHA MAJLINGA

Po celej dedine sa ozýval spev. „Ženci idú,“ tešili sa ľudia. Pred domom ich čakal gazda a gazdiná. Najstarší kosec sa prihováral gazdovi: „Gazdíčko, gazda náš, dajže nám oldomáš. Dajže nám ho smele, žali sme vesele. Dajže nám ho z lásky, zbierali sme klásky.“ Gazda veniec prijal a poďakoval sa všetkým za robotu. Žnice odmenil peniazmi, žencov pálenkou, a potom všetkých pozval k prestretým stolom – k oldomášu. Dožinky s oldomášom oddávna vyjadrovali radosť roľníka zo zožatej úrody, zo zabezpečenia nového chleba.

Hostinu, teda oldomáš, gazdovia pripravovali na dvore alebo v holohumnici. Gazdiná postupne prinášala na stôl caltu s bielou kávou, makové alebo hruškové osúchy, pohánkovú kašu a mäso. Gazda z komory prinášal víno. Často sa na druhý deň mlátilo. Najskôr sa snopy mlátili poviazané z oboch strán na podlahe holohumnice. Mlátilo sa „do trojky“ či „do štvorky“, teda traja alebo štyria mlatci, v pravidelnom ryt­me.

Radostný býval aj návrat žatviarov do rodného kraja. Vítali ich rodina i celá dedina. Prichádzajúc domov s piesňou si pripomínali prežitú drinu: Idem po kameni, cesta mi je mäkká. Ver ma moja mamko, ej, ťažko doma čaká. Bola som v žatvičke, ej, vo velikých mukách. Mozole, mozole, krvavie mozole, kto robotovať nevie, nech sa tam neberie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zvyky #žatva #U nás taká obyčaj #folklór #dožinky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Amore Alstromeria Color

Amore Alstromeria Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk