Afganka Farah Nazová utiekla pred Talibanom pred piatimi rokmi, keď ju takmer upálili, jej manžela chceli zabiť a deti uniesť. Na uštipačné poznámky afganskej utečeneckej komunity si už zvykla. Hovorili jej, že je „zlá žena“ a že jej miesto je doma vedľa chorého manžela a piatich detí. To, čo si ľudia myslia, jej však už vrásky nerobí. „Nemám inú možnosť, ako pracovať a som na to pyšná. Živím svoju rodinu, mením pohľad na ženu v afganskej komunite a čo viac, ukazujem, že aj utečenci môžu urobiť veľa dobrého,“ hovorí.
Farah spoločne s ďalšími štyrmi ženami pracuje pre projekt, ktorý vznikol z iniciatívy študentov univerzity v Dillí. Hoci päť párov rúk nevyrieši ekologické problémy, ktorým India čelí, projekt postupne získava medzinárodnú podporu. A to predovšetkým vďaka snahe bojovať proti chronickému znečisteniu krajiny a súčasne podporiť ženy z utečeneckých komunít. Riad vyrobený zo pšeničnej múky, ktorý chutí ako sušienky, získava na Západe popularitu ako alternatíva k plastu, ktorá je šetrná k životnému prostrediu. „Chceli sme vytvoriť model sociálneho podnikania, ktorého cieľom je nielen zlepšenie životného prostredia, ale aj vytvorenie takého plánu, ktorý by zamestnával ľudí z vylúčených komunít, ako sú napríklad migranti,“ hovorí študent ekonómie Niščaj Hans.
Hans patrí ku štyridsiatim študentom pracujúcich pre medzinárodnú charitu Enactus, ktorá podporuje mladých ľudí po celom svete. Organizácia pracuje s chudobnými komunitami a vytvára trvale udržateľné a ekologicky šetrné podniky, ktoré následne prenechá miestnym ľuďom. Indická metropola vyprodukuje približne 650 ton plastového odpadu denne, len 60 % z toho sa recykluje. Študenti miestnej univerzity tak považujú znečistenie za závažný a prehliadaný sociálny problém.
Veľkú časť odpadu v metropole tvoria jednorazové plastové riady, ktorého rozklad môže trvať až tisíc rokov. Do pôdy a vody sa navyše pritom dostávajú škodlivé látky, čo má hrozivé dôsledky.
Študenti tak oslovili kaviarne v metropole a ich majiteľom ponúkli dodávanie jedlých riadov. Na zapojenie do projektu následne vyzvali miestnu utečeneckú komunitu. Iniciatívu ocenila aj Organizácia spojených národov. „Takéto projekty ukazujú, že utečenci sú aktívnymi členmi spoločnosti a pozitívne prispievajú k jej životu,“ povedala Ipšita Senguptaová z agentúry OSN pre utečencov.
India je domovom viac ako 200-tisíc migrantov a azylantov utekajúcich pred prenasledovaním v Srí Lanke, Číne, Afganistane alebo Barme. Krajina však nepodpísala konvenciu o utečencoch z roku 1951, ktorá zaväzuje štáty chrániť migrantov. Nemá ani vlastnú legislatívu, ktorá by zabezpečovala základné práva utečencov. Mnoho z nich sa tak stane obeťou obťažovania a vykorisťovania. Migranti často nemajú prístup k vzdelaniu alebo zdravotnej starostlivosti a pracujú v žalostných podmienkach za nízky plat. Afganská komunita v Indii má približne 11-tisíc ľudí. Možnosti, ako zlepšiť život a získať nové zručnosti, sú navyše obmedzené. Farah a ďalšie štyri Afganky preto dlho neváhali, keď dostali ponuku pracovať pre ekologický projekt.
Väčšina z nich sú ženy bývalých podnikateľov z Kábulu. Po piatich rokoch v Indii sa pritom tradičné úlohy žien a mužov obrátili. Niektoré ženy pracujú, pretože ovdoveli, iné preto, lebo ich muži sú príliš chorí a neschopní pracovať. Okrem výroby jedlého riadu zaisťuje Farah a jej spoločníčky aj predaj a marketing projektu, stretávajú sa aj so zákazníkmi a prijímajú objednávky. Projekt v súčasnosti funguje pol roka a dodáva riad desiatim kaviarňam a zmrzlinárňam v Dillí, ďalšie objednávky prijíma on-line.