Etiketa: Dovoľte mi predstaviť sa!

„Skutočnou výzvou je dodržanie správneho poradia, v akom sa predstavíme podľa etikety. Aj v tomto stresujúcom momente nás zachráni jednoduchá trojčlenka žena – starší – nadriadený,“ píšu Anton Bódis a Barbara Štubňová, autori knihy Nie som Barbar – Etiketa pre každého.

Základný rebríček spoločenskej významnosti žena – starší – nadriadený je prítomný v každej situácii spoločenského správania a pri predstavovaní je základom zvládnutia situácie.

Lenže pozor, má to háčik! Pri predstavovaní má byť významnejšia osoba vo výhode, teda jej sa najprv predstaví menej významný človek, až potom sa predstaví ona jemu. Aby to nebolo také jednoduché, všeobecne známa osobnosť sa vôbec predstavovať nemusí, to iba jej sa predstavujú ostatní, menej známi ľudia. Ako na audiencii u anglickej kráľovnej.

Ak sa chce zoznámiť muž so ženou, najprv sa predstaví on žene, až potom sa predstaví ona jemu. Ak sa zoznamujú dve vekovo nerovné osoby, predstaví sa najprv mladší človek staršiemu. V zamestnaní sa predstaví podriadený, napríklad nový zamestnanec, šéfovi. Ak do firmy príde zákazník, najprv sa mu predstaví jeho „slúžiaci“ či hostiteľ.

Je to celkom jednoznačné – kto sa prvý dozvie meno toho druhého, je vo výhode, lebo vie o tom druhom o niečo viac.

Podávanie rúk

Zoznamovanie je sprevádzané podaním rúk a treba pri tom dodržať rebríček spoločenskej dôležitosti. Žena, starší a nadriadení podávajú ruku ako prví. Výnimkou je návšteva: hosť je síce spoločensky významnejší, ale prvý by mal na privítanie podať ruku hositeľ.

Vzdialenosť medzi ľuďmi pri podávaní rúk má byť primeraná, aby sa nikto nemusel predkláňať. Ľudia si pritom pozerajú do očí, ale nie príliš dlho, aby to druhému nebolo nepríjemné.

Ak dôjde k situácii, že si podáte ruky so svojim známym, ktorého sprevádza skupina ľudí, mali by se si už podať ruku s každým, ak je to možné.

Viete, prečo si ľudia podávajú pravú ruku? Je to starý zvyk ešte z čias, keď si tým ľudia prejavili dobré úmysly a ukázali, že neskrývajú za chrbtom zbraň. Tá sa spravidla držala pravačkou.

V „starej škole“ patrilo k bontónu, ak muž žene pobozkal ruku. Takéto gesto by dámu nemalo zaskočiť ani dnes, patrí však len na spoločenské podujatia, prípadne súkromné návštevy, nie na pracovnú poradu. Muž by pritom mal vedieť, že bozk na ruku nie je skutočný, ale iba naznačený sklonením hlavy, pery muža sa ruky dámy ani len nedotknú! Dáma drží ruku zľahka, ale nie tak, akoby ju chcela pánovi každou sekundou vytrhnúť. V žiadnom prípade „nebozkáva“ ruku žena žene!

Komu koho predstaviť?

Často sa stáva, že sa pri spoločenskej udalosti alebo aj na ulici či pri prechádzke stretne viacero osôb súčasne a nie všetci sa navzájom poznajú.

V princípe tu platia všeobecné pravidlá podľa trojčlenky žena – starší – nadriadený. Úlohy zoznamovateľa by sa mal zhostiť ten, kto pozná obe strany.

Ak teda chceme zoznámiť muža so ženou, najprv predstavíme muža žene, až potom sa predstaví ona jemu. Mladšieho človeka predstavíme staršiemu. A spoločensky menej významnú osobu významnejšej.

V zamestnaní predstavíme podriadeného, napríklad nového zamestnanca, šéfovi, ale aj pred šéfom má prednosť hosť – zákazník, klient či spolupracovník alebo dodávateľ. Pomôcka je ľahká: šéf určuje výplatu podriadenému, ale nie klientovi – na pôde firmy je teda najdôležitejší hosť – klient. Šéf sa stáva menej významnou osobou, a teda najprv predstavíme domáceho hosťovi a nie naopak.

Keď sa stretnú dva manželské páry, situácia začína byť menej prehľadná. Poradie dôležitosti tu určuje spoločenské postavenie dvoch pánov. „Spoločenský význam páru sa odvodzuje takmer vždy od muža,“ pripomínajú autori knihy Nie som Barbar – Etiketa pre každého.

Podľa etikety sa najprv predstaví spoločensky menej významný muž druhému páru, hoci spoločne obom naraz. Následne im predstaví svoju partnerku (žena je vo výhode, predstavuje sa ako druhá). Potom sa predstaví spoločensky významnejší muž a až nakoniec jeho partnerka, ktorá je zo štvorice spoločensky najvýznamnejšou osobou (je žena a patrí k významnejšiemu páru). Na veku pritom nezáleží, ak má významnejší muž oveľa mladšiu partnerku (čo sa často stáva), je táto mladá osoba spoločensky dôležitejšia ako staršia dáma, ktorá je partnerkou menej významného muža.

Nech sa zdá takéto „ohodnotenie“ postavenia oboch dám akokoľvek nespravodlivé, má svoj význam, lebo otázka veku dám sa dostáva do úzadia. Samozrejme, ak by išlo o stretnutie napríklad nemeckej kancelárky a jej manžela s iným párom, spoločenský význam páru určuje kancelárka.

Pri predstavovaní môže prejaviť svoje potešenie ten, kto je významnejší. U menej významného človeka sa automaticky predpokladá, že by mal byť zoznámením potešený a celkom stačí, ak povie svoje meno.

Stačí inžinier, ja si nepotrpím…

Inou otázkou je, ako sa druhej osobe či osobám predstavíme. Keďže sa ešte nepoznáme, je dôležité vysloviť svoje meno zreteľne a dostatočne nahlas. Mnohí ľudia si svoje meno len zašomrú popod nos alebo je v miestnosti taký hluk, že meno prepočujeme. Tu sú naporúdzi dve pomôcky: môžeme novému známemu podať svoju vizitku a zároveň môžeme poprosiť, aby nám svoje meno zopakoval. „Vezmite pritom vinu na seba. Prepáčte, zle som vás počula, znie určite lepšie ako vy tak zle artikulujete, že vám nie je rozumieť,“ odporúčajú autori knihy Nie som barbar.

Predstaviť sa treba plným menom (a zložitejšie či cudzokrajné meno uľahčuje práve podanie vizitky) a ak je to vhodné a dôležité, dá sa pri predstavovaní spomenúť aj titul. V obchode pri nákupe alebo na vysokohorskej túre znie lepšie Peter než inžinier Peter alebo inžinier Peter Kováč.

Pri predstavovaní veľmi pomôže, ak sprostredkovateľ k menu pridá niečo navyše, napríklad profesiu či záľuby dvoch doteraz neznámych ľudí. Ponúkne im tak témy na rozhovor.

Oslovenie a tykanie

S oslovením mužov nie sú problémy, každý muž je v spoločnosti „pán“. U žien je to zložitejšie. V pracovnom kontakte je každá žena „pani“, hoci je slobodná a má dvadsať a kúsok. Aj mladú čašníčku je správne osloviť „pani“, povedať jej „slečna“ si podľa etikety môže dovoliť len pán vo veku jej starého otca. V súkromí oslovenie „slečna“ patrí mladej žene alebo aj žene, ktorá nie je vydatá. Ak niektorá staršia žena trvá na oslovení „slečna“, treba to rešpektovať. Rovnako, ak si niekto želá, aby ho oslovovali „pán inžinier“. Platí to aj v prípade, ak niekto radšej používa iné krstné meno či jeho verziu. Napríklad Anna si želá, aby ju oslovovali Hana.

Tykanie môže byť chúlostivou otázkou, najmä ak niekto nepozná pravidlá. Aj pri tykaní platí základný spoločenský rebríček žena – starší – nadriadený. Tykanie môže navrhnúť len dôležitejšia osoba menej dôležitej osobe, teda žena navrhuje tykanie mužovi, starší mladšiemu a nadriadený svojmu podriadenému, nikdy nie naopak. V práci platí iná hierarchia, a teda tykanie navrhne muž žene, ak je jej šéfom, alebo aj mladší staršiemu, ak je jeho nadriadený.