Pred svadbou
K starým dobrým zvykom patrí informovať o svadbe okolie – príbuzných aj známych. Svadobné oznámenia sa posielajú poštou a to aj v dobe e-mailovej komunikácie, ozdobný papier má predsa inú spoločenskú váhu. Najbližším príbuzným sa dokonca patrí doručiť svadobné oznámenie osobne pri krátkej návšteve pred svadbou. Okrem svadobného oznámenia posielajú snúbenci vybraným hosťom pozvanie k svadobnému stolu. Ak organizujú malú svadbu, hoci len so svedkami, je to ich rozhodnutie a iste na to majú dôvod. Aj v takom prípade sa však patrí príbuzných a známych o svadbe informovať dodatočne, oznámením, že uzavreli manželstvo. Je to prejav úcty k rodine a okoliu, že sa s nimi o takú dôležitú životnú udalosť podelíme.
Kto chce pozvanie na svadbu odmietnuť, mal by mať na to dôvod a mal by o tom snúbencov informovať vopred, aby stihli prípadne pozvať iných hostí. Vážnym dôvodom na odrieknutie pozvania je určite smútok za zosnulým alebo vážna choroba v rodine, starostlivosť o malé dieťa či chorého príbuzného, ak nás nemá kto zastúpiť, ale aj vlastná významná udalosť ako promócie dieťaťa. Ospravedlnenie zo svadobnej hostiny ešte neznamená, že sa nezúčastníme ani na svadobnom obrade, ak sa dá nájsť hodinka času ako prejav úcty k novomanželom. Od ľudí, ktorí sa na svadobnej hostine nezúčastnia, mladomanželia nemajú očakávať dary, ale blahoželanie áno.
Býva zvykom, že sa pozvanie na svadbu navzájom opätuje, ale nie je proti etikete nepozvať niekoho, kto pozval nás. Každá rodina je v inej finančnej situácii a nie všetci organizujú „svadbu pre celú dedinu“, ktorá trvá tri dni. Ak nie sú dôvody nepozvania na svadbu osobné ale finančné, rodina aj priatelia by to mali pochopiť.
Ak mladomanželia organizujú svadobnú hostinu mimo bydliska, s ubytovaním, k pozvaniu by mala patriť aj úhrada za nocľah.
Ak sa treba na obrad presúvať autom, je na snúbencoch, aby zariadili miesto v aute pre každého, Najlepšie je najprv prepraviť svadobčanov, potom ženícha s jeho matkou, nasleduje matka nevesty a otec ženícha, svedkovia a napokon ako zlatý klinec nevesta a jej otec. V takom poradí totiž vstupujú do sobášnej miestnosti či do kostola.
Pri svadobnom stole
Na svadobnej hostine sú najvýznamnejší novomanželia – sedia teda na najčestnejších miestach, nevesta po pravej ruke ženícha. Podľa starých zvykov sa svadobčania usádzali k stolu podľa toho, ku ktorej strane rodiny patrili. Vytvára to však bariéru medzi „dvoma tábormi“ a sťažuje ich vzájomné zoznámenie sa.
Podľa etikety by mala po ženíchovej ľavej ruke sedieť jeho svokra, vedľa nej svokor a po pravej ruke nevesty zas jej svokor a vedľa jej svokra. Po oboch stranách pokračujú svedkovia, príbuzní a napokon známi.
V čase zložitejších rodinných vzťahov môže vzniknúť problém, kam majú usadiť novomanželia svojich rozvedených rodičov alebo má niekto o jedného otca či matku navyše, ak sa rodičia druhýkrát vydali či oženili. V takom prípade by mali rodičia akceptovať vôľu novomanželov a prijať miesto, aké im pri stole pridelia – svadba je predsa ich sviatok a netreba ho kaziť „starými hriechmi“.
Deti by mali radšej sedieť pri samostatnom stole, nebudú ostatných svadobčanov vyrušovať a je to celkom v súlade s pravidlami významnosti, keď dospelá osoba má zo spoločenského hľadiska prednosť pred dieťaťom. Ešte lepšie, ak majú deti aj svoj „dozor“, či už osobu mimo svadobčanov, alebo niekoho spomedzi nich, kto je so svojou úlohou uzrozumený.
V našich končinách býva zvykom, že si svadobčania z hostiny odnášajú výslužku. Výslužka by potom mala byť rovnaká pre všetkých.
Svadobné dary
Časy, keď sa nevesta na svadobnom voze sťahovala k ženíchovi s perinami a so svojou truhlicou, sú už za nami. V dnešnej dobe sa často berú mladí ľudia, ktorí spolu už nejaký čas žijú v jednej domácnosti. Navyše predstavy o vhodnom dare sú natoľko rôzne, že vybrať ten správny nie je vôbec ľahké. Niektorí snúbenci to riešia veľmi prakticky, rozošlú svadobčanom zoznam darov, aké by uvítali, a nechajú ich vybrať si. Ak má byť dar prekvapením, mala by existovať osoba, ktorá vie poradiť a svadobné dary „menežuje“, najčastejšie to býva nevestina matka.
Svadobčania by mali vedieť, že na väčších svadbách sa dary nedávajú priamo novomanželom, to by namiesto hostiny nerobili nič iné, než rozbaľovali dary a ďakovali za ne. Spravidla sa sústreďujú na jedno miesto anonymne, ale darca neostane v utajení, lebo do škatule priloží blahoželanie s podpisom. Novomanželom sa patrí za dary poďakovať, môže to byť aj dodatočne a písomne.
Darcovia nemajú nárok kontrolovať, ako mladomanželia s ich darom naložili, či ho prijali do svojej domácnosti a dali „na čestné miesto“ vo svojej obývačke. Je to len ich vec.
Oblečenie na svadbu
Najkrajšia na svadbe má byť nevesta a tomu by mali prispôsobiť svoje oblečenie všetky pozvané dámy. Najbližšie príbuzné a priateľky môžu byť oblečené o málo atraktívnejšie ako ostatné svadobčanky, ale vždy o stupienok menej ako nevesta.
Jediná žena na svadbe v bielych šatách má byť nevesta. Ak je to však nevestina ďalšia svadba, vhodnejšie je voliť inú farbu šiat. Svadobné šaty a najmä topánky by mali byť nielen pekné, ale aj pohodlné. Ak má nevesta svadobné rukavice, mala by ich odložiť na začiatku svadobného obradu. Svadobná obrúčka sa navlieka na prst, nie na rukavicu.
Ženích je oblečený tak, aby ladil s nevestou. „Môže sa rozhodnúť medzi oblekom a žaketom. Žaket, výhradne pre účel svadby, je prípustné aj počas dňa nahradiť frakom, ale určite nie smokingom,“ radia Anton Bódis a Barbara Štubňová, autori knihy Nie som barbar – Etiketa pre každého. Pán môže siahnuť po tmavom obleku, ktorý je slávnostnou klasikou, alebo po obleku svetlej farby, najmä v lete. Ostatní páni svadobčania by mali byť oblečení na rovnakej úrovni ako ženích.
Aj v horúčavách k obleku patrí košeľa s dlhým rukávom, to platí pre všetkých pánov, nielen pre ženícha. K tmavému obleku patrí biela košeľa, k svetlému obleku môže byť aj košeľa inej farby, aby ladila s oblekom alebo so šatami partnerky. So šatami partnerky môže ladiť viazanka, strieborná je však vyhradená len pre ženícha.
Stužková je veľký sviatok
Stužková stojí medzi spoločenskými udalosťami na vysokom stupni a tomu by malo zodpovedať aj oblečenie, podľa etikety dark suit/formal dress.
Páni – hrdí otcovia či bratia, prípadne aj starí otcovia – by mali mať tmavý oblek a k nemu najlepšie bielu košeľu, vždy s dlhými rukávmi. Viazanka by mala vhodne dopĺňať košeľu i sako. K tomu čierne šnurovacie topánky a čierne ponožky.
Dámy majú možnosť zladiť sa s tmavým pánskym oblekom svojimi malými večernými šatami. Ich dĺžka môže byť od kolien do polovice lýtok. Druhou možnosťou sú veľké večerné šaty, ale tie sa na stužkovej hodia skôr pre maturantku ako pre jej mamu. Treťou možnosťou pre mamy a panie profesorky je tmavý kostým. Samozrejme, dámy na stužkovú musia mať oblečené pančušky, lodičky a večernú kabelku.
Maturanti možno budú chcieť pozdvihnúť úroveň svojej spoločenskej udalosti o stupienok vyššie a zvolia smoking alebo podľa etikety black tie. Samozrejme, takéto oblečenie treba odporúčať všetkým zúčastneným na pozvánkach. Aby sa nestalo, že sa v sále budú miešať obleky so smokingami, to by sa asi nikto necítil celkom dobre. Vedľa pánskeho smokingu môžu ísť dámy pokojne v tom istom, ako keby mal pán „iba“ tmavý oblek – teda v malých večerných šatách.
V každom prípade nie je vhodné obliecť sa o stupienok „lepšie“ ako ostatní, lebo tým dávame najavo svoju nadradenosť, ani o stupienok horšie ako ostatní, lebo tým zas dávame druhým pocítiť, že sú nám „ukradnutí“ a nestoja nám za to, aby sme sa obliekli lepšie. Etiketa je teda prísna v tom, že sa treba obliecť presne akurát.
Po diplom sa chodí v dlhých šatách
Promócie sú mimoriadne významnou udalosťou, a aj keď sa konajú cez deň, oblečenie by malo byť „večerné“. Páni by mali mať na sebe tmavý oblek s jednofarebnou, najlepšie s bielou, košeľou a konzervatívnu kravatu, k tomu čierne šnurovacie topánky a čierne ponožky. Dámy – čerstvé absolventky, by mali mať na sebe dlhé šaty, ale prijateľné sú aj kratšie spoločenské šaty s dĺžkou od kolien do polovice lýtok, kratšie sa na takú významnú príležitosť nehodia. Dámy gratulantky, nemusia mať dlhé šaty a môžu zvoliť aj kostým. Šaty by mali dopĺňať lodičky.
Pri slávnostnom akte môže byť v aule počet miest obmedzený a vstup iba na pozvánky, ostatní, ktorí sa dnu nezmestia, by sa preto nemali urážať ani tlačiť sa dnu nasilu. Rovnako nie je vhodné brať na slávnostný ceremoniál príliš malé alebo málo prispôsobivé deti, aby absolventom ich veľký okamih nepokazili.
Pri rodinnej oslave promócií zvyčajne rodič prednesie aspoň krátky príhovor, a aj keď hovorí „z hlavy“, je dobré, keď sa naň vopred pripraví. Na promócie pozýva ten, kto je najdôležitejší, v tomto prípade čerstvý absolvent. Pozvanie na slávnostný obed nemusí byť také formálne ako napríklad pri pozvaní na svadobnú hostinu, ale patrí sa dať hosťom vedieť vopred, aby si mohli zariadiť program. Býva zvykom, že pozvaní na slávnostný obed venujú oslávencovi dar, a mali by s tým počítať. Ostatným príbuzným a známym stačí rozoslať oznámenie o ukončení štúdia – poštou a na ozdobnom papieri.
Foto: SHUTTERSTOCK
Keď máme smútok
Úmrtie a pohreb patria k životu rovnako ako narodenie. Býva zvykom, že smútiaca rodina pošle parte poštou, ale ak je v časovej tiesni, postačí aj telefonát alebo SMS. Na oznámenie o úmrtí, ktoré príde prostredníctvom SMS neodpovedáme esemeskou, kondolovať je vhodné iba ak telefonátom. Rodine v tomto prípade SMS slúži len ako „rýchla jednosmerná pošta“.
Nie je žiadne pravidlo, komu všetkému treba smrť blízkeho oznámiť, rovnako ani nie je žiadne pravidlo na to, či treba organizovať veľký pohrebný obrad, alebo sa s mŕtvym rozlúčiť len v úzkom kruhu najbližšej rodiny. Pozvánka na kar býva pre vybraných hostí priložená k parte, ale nie je žiadny prehrešok proti etikete, keď sa žiadny kar po pohrebe nekoná. Naopak, vhodné je, ak sa rodina zíde ešte pred pohrebom, najmä ak sa niektorí dlhší čas nevideli, a nie až na mieste.
Ten, kto na seba vezme úlohu vystúpiť so smútočným príhovorom, by si mal byť istý, že to vzhľadom na svoje citové rozpoloženie zvládne. Aj tí, ktorí na pohreb neprídu a dozvedia sa o smutnej udalosti z parte, by mali rodine prejaviť sústrasť, či už telefonicky, alebo písomne.
Kto sa na smútočnom obrade zúčastní a chce pozostalým kondolovať, musí už kondolovať všetkým, nie je vhodné potriasť rukou iba tomu z rodiny, s ktorým sa pozná, a ostatných vynechať. Niektoré rodiny riešia kondolencie zápismi v kondolenčnej knihe, v takom prípade to treba rešpektovať a netlačiť sa nasilu prejaviť svoju účasť osobne.
Na pohreb sa chodí v čiernom oblečení, páni by mali mať aj čierne kravaty, dámy čierne pančušky a zahalené kolená a plecia. Ak má dáma na pohrebe čierny klobúk, nesníma ho z hlavy ani počas obradu. Ženy z najbližšej rodiny by mali voliť šaty konzervatívnejšieho strihu.
Kvety či vence možno zveriť zriadencovi, aby bol obrad plynulý. Kto si to však želá, mal by mať možnosť položiť kvety k truhle osobne. Ale iba položiť a nepremiestňovať pritom ostatnú kvetinovú výzdobu.
Kedysi bývalo zvykom, že vdova či vdovec držali smútok rok, deti pol roka. Dnes nie je žiadne všeobecné pravidlo, ktoré by určovalo, ako dlho má trvať smútok. Závisí to od vierovyznania dotyčnej osoby, ale najmä od jej vlastného prežívania, a nikto nemá právo doň zasahovať.
Pripravené v spolupráci s vydavateľstvom TRIO Publishing podľa knihy Anton Bódis, Barbara Štubňová: Nie som barbar – Etiketa pre každého.
