Odborník na etiketu Anton Bódis: Slušné správanie potrebuje čas

Slušnosť, pozornosť, úcta, ohľaduplnosť. Zdá sa to jednoduché. Tak prečo nie je?

Jednoduchá otázka, žiaľ odpoveď taká ľahká nie je. Slušnosť vo väčšine ľudí podľa mňa stále žije. Niekto ju aj dáva najavo, ale v iných iba vegetuje. Byť slušný sa dnes akoby považovalo za hendikep. Časť ľudí si totiž slušnosť mýli so slabosťou, a tú predsa oni nemôžu ukázať! Iní zase neprejavujú druhým pozornosť iba preto, lebo sa ponáhľajú. Treťou skupinou sú tí, ktorí naozaj nevedia, čo slušnosť, úcta k druhým a taktnosť znamenajú. Verím, že takých je okolo nás najmenej.

Aké chyby robíme najčastejšie a prečo?

Dalo by sa povedať, že čím častejšie sa v nejakej situácii ocitneme, tým častejšie v nej robíme chybu, ak nepoznáme správny postup. Keď sa k nevedomosti pridá aj nevôľa zistiť, aké je správne riešenie, či nechuť osvojiť si ho, potom máme okolo seba netaktných a neslušných.

Tvrdíte, že nedostatok slušnosti súvisí aj s pocitom, že nemáme na nič čas. Môžete to objasniť?

Sme ustavične v strese, jednostaj sa niekam ponáhľame. Mnohým sa žiaľ zdá, že plytvajú časom, keby sa napríklad predstavili tak, ako sa patrí. Vtedy si totiž treba pozorne vypočuť meno toho druhého a nahlas mu povedať to svoje. Lenže – to chce čas. Rovnako ako oprava vodovodu, príprava skvelej večere či namaľovanie krásneho obrazu. Prejavy úcty a preukazovanie slušnosti nie sú výnimkou.

Prečo to tak je? Azda sa už slušné správanie nenosí?

Zdá sa, že nie, a je mi to skutočne ľúto. Pritom slušným správaním sa v dnešnej dobe dá celkom dobre odlíšiť. Navyše to nič nestojí, ani to nebolí. Mnohí sa chcú od iných odlíšiť za každú cenu obliekaním či tetovaním, lenže dnes je potetovaný každý druhý a extravagantné oblečenie je už zajtra konzerva. Zato slušne sa správajúci človek bude osobnosťou aj zajtra, aj o rok. Pre okolie nie sú zaujímaví tuctoví jedinci, ale ľudia niečím výnimoční. Prečo nie slušne sa správajúci?

V čom je problém? Rodina? Škola? Spoločnosť?

Základ je v rodine. Čo ma v tejto súvislosti trápi najviac, sú mladí ľudia. Tínedžeri i mladí dospelí. Tí si uponáhľanú dobu a zamieňanie slušnosti so slabosťou odskákali najviac. Dieťa musí viesť k slušnosti rodič. Svojím príkladom, pretože rodič je jeho vzor a dieťa jeho zrkadlom. Podľa neho, či chce či nie, mnohé veci opakuje. Lenže akí sú dnes mnohí rodičia? V mylnej snahe nechať osobnosť dieťaťa, aby sa rozvíjala, nechcú ju ničím obmedzovať. Za potláčanie osobnosti považujú aj usmerňovanie správania dieťaťa v rámci mantinelov, ktoré si naša spoločnosť po stáročia budovala. Najväčšou chybou, priam zločinom, ale je, keď sa rodič dieťaťu nevenuje vôbec. Prenechá ho okoliu, sídlisku, ulici. Neuvedomujúc si, že za dieťa je zodpovedný.

A čo škola?

Zastávam názor, že moje dieťa nemôže k slušnosti vychovávať škola. Tá má iné poslanie. Škola má vzdelávať. Učitelia nemajú čas popri všetkom, čo musia robiť, ešte aj suplovať rodičov. Môžu im pomôcť, podporiť ich, ale nemôžu ich nahradiť. Žiaľ z nevychovaných detí nám dorastá čoraz viac mladých dospelých, ktorí si ani neuvedomujú, že ich správanie nie je v poriadku.

Nedostatky sú aj v našej spoločnosti…

Iste, najmä v tom, že takéto správanie toleruje. Spoločnosť je však len spoločenstvo ľudí a je výsledkom istého vývoja. No a akí ľudia dnes tvoria spoločnosť? Vo veľkej miere práve tí, ktorých som spomínal. Znova sa tak dostávame k rodine. Čím viac bude detí, ktoré nedostanú správnu výchovu v rodine, tým horšie na tom bude spoločnosť tolerujúca to, čo by nemala.

Mnohí si povzdychnú: V minulosti to bolo inak…

Áno, bolo… Lenže ľudia sú nepoučiteľní. V minulosti to bolo lepšie v tom, že starší mali väčšiu autoritu. Noblesa a elegancia sa prejavovala aj tým, že sa ženám zdravilo ruky bozkávam a páni si pri zdravení sňali klobúky. Ideálny svet ale nebol ani vtedy. Veľa vecí ľudia robili iba naoko. Keď to nebolo vidieť, veľmi slušní k sebe neboli. Ako príklad uvediem vzťah mužov k ženám. To, čo dnes voláme domáce násilie, bol kedysi akceptovaný model správania sa manželov k manželkám. Nechcem tým ale povedať, že dnes nie sme pokryteckí. Sme. Veľa vecí robíme inak a napríklad nepríjemné javy pomenúvame zjemňujúcimi eufemizmami. Často to, čo hovoríme, myslíme celkom inak.

Ako sa zmenilo správanie ľudí za posledné roky?

Čo je určite horšie ako v minulosti, je fakt, že sme sa prestali hanbiť. Keď sme mali v triede na základnej škole spolužiaka, ktorý sa nevedel vpratať do kože, učiteľka si zavolala jeho rodičov a oni sa za správanie svojho dieťaťa hanbili. Doma došlo k výmene názorov, často sa dostali k slovu aj remeň či varecha. Dnes sú bežní rodičia, ktorí sa za správanie svojich hulvátskych detí nielenže nehanbia, naopak, sú schopní pred všetkými vynadať učiteľke.

Čím to je, že v spoločnosti narastá zloba, nenávisť a agresivita?

Rastie z ustavičného stresu. Z neistoty. Najmä z obáv, čo prinesie zajtrajší deň. Preto stúpa aj počet psychicky chorých. Útek alebo útok, to je reakcia človeka na vonkajšie nebezpečenstvo. Televízia, noviny, internet – permanentný pocit, že je okolo nás viac a viac nebezpečenstiev číhajúcich na nás a našich blízkych. Kvapka po kvapke sa to v človeku zbiera. Tých, čo utečú, neregistrujeme, ale tých, ktorí útočia a sú agresívni, vidno hneď.

Ako sa teda brániť?

Dôležité je nebrať útok agresívneho človeka osobne. Pomôže, ak si uvedomím, že nie ja mám problém, ale on. Nevieme, aký mal ten človek deň, čo práve prežíva, prečo je agresívny. A práve preto, že dnes je agresivity čoraz viac, je príjemným zážitkom stretnúť človeka, ktorý nás poteší maličkosťou – pozdravom, úsmevom, podržaním dverí, daním prednosti pri nastupovaní do autobusu…

Úsmev však agresívneho človeka nezastaví. Dokonca ho môže ešte viac rozzúriť. Udržať si chladnú hlavu nie je ľahké.

Veru, nie je. Ja najčastejšie strácam trpezlivosť v aute, keď narazím na arogantného vodiča a často už aj vodičku. Žiaľ niektoré ženy, asi v snahe vyrovnať sa mužom, jazdia arogantnejšie, ako by dámam svedčalo. Ale aby som bol spravodlivý, nie je ich viac ako arogantných šoférov.

Čo vtedy robíte?

Odborníci radia rátať do desať. Potom sa vraj adrenalín vyplavený pri strete s arogantným človekom dá zvládnuť. Niekedy sa mi podarí dostať iba k číslu tri a vybuchnem. Inokedy zvládnem aj tú desiatku. Dôležité je, a to nemám z vlastnej hlavy, uvedomiť si, že keď sa nechám nahnevať, otvorím svoj zásobník energie a ten, kto ma nahneval, mi z neho odoberá. Ak si to uvedomím v momente, keď sa vec deje, nevypením. Veď moju energiu potrebujem pre seba, prečo ju míňať na niekoho, kto ma vytáča?

Vráťme sa na začiatok. Hovorí sa, že najdôležitejší pri stretnutí je prvý dojem. Prečo?

Odborníci zaoberajúci sa ľudským správaním zistili, že z celkového dojmu, ktorý urobíme na iných, prislúcha 55 % neverbálnej komunikácii. Obsah toho, čo hovoríme, tvorí iba 7 %. Iné výskumy dokazujú, že človek prijíma zrakom okolo 70 % vnemov a sluchom iba okolo 20 %. Preto keď niekoho stretneme prvýkrát, vnímame ho najskôr očami, oveľa menej ušami. Prvých desať sekúnd pritom rozhoduje, či spadne do priehradky zaujíma ma alebo nezaujíma ma. Za tento čas sa človek stačí akurát tak pozdraviť a azda i predstaviť. Prvé štyri minúty rozhodnú o deväťdesiatich percentách dojmu, ktorý na nás dotyčná osoba urobí. Myslím, že to máme v sebe ešte z čias praveku, keď sa okolo nás potulovali nebezpečné šelmy. Človek vtedy nemal veľa času na to, aby skúmal, akú má lev alebo medveď povahu. Musel sa bleskove rozhodnúť, či bude bojovať, alebo utekať!

Nie je to riskantné? Veď človek sa môže aj pretvarovať. To, aký je naozaj, môže vyplávať na hladinu až neskôr.

Máte pravdu. Tí, ktorí pretvarovačov odhalia skôr, majú výhodu. Väčšinu ľudí, ktorých stretávame, však nepotrebujeme poznať bližšie. Na rozhodnutie, či máte pred sebou leva, alebo nie, prvý dojem stačí.

Vo vašej knihe Nie som barbar – Etiketa pre každého, ktorú ste napísali spolu s Barbarou Štubňovou, uvádzate, že etiketa nie je zvieracia kazajka. Môžete to vysvetliť?

Etiketa nepopisuje všetky životné situácie. Je to nemožné. Dáva len základné odporúčania. Reálny život je aj o improvizácii. Etiketa je radcom, ako veci správne urobiť. Lenže to, ako ich napokon urobíme, je na nás. A hoci niekedy nepostupujete úplne predpisovo, ale vložíte do správania slušnosť a takt, okolie to akceptuje.

Jestvuje nejaká univerzálna zásada?

Ľuďom, ktorých učím, ako správne komunikovať, vždy zdôrazňujem, aby boli sami sebou. Hrať sa na niekoho, kým nie sme, veci len komplikuje a okolie to časom zistí. Pretvárka nás bolí – k človeku, ktorý nás skúsil obabrať, sa potom správame inak.

Sú ľudia so šarmom, s osobitým čarom, ktorým sme drobné prešľapy, ba aj hrubé faux pas, ochotní prepáčiť. Prečo?

Veľmi dôležité je zdravé sebavedomie, nie však arogancia. Taký človek dokáže vystupovaním ostatných presvedčiť, že sa správa podľa etikety, aj keď to tak nemusí byť. Naopak, neistý človek, ktorý sa pri podávaní rúk okúňa a nepozrie sa druhému do očí, môže robiť všetko správne, ale aj tak si ho zapamätáme ako čudného. Ani sebavedomie však nenahradí znalosti. Kto nepozná správny postup podľa etikety, levom salónov sa nestane.

Na druhej strane, byť veľkorysý k falošnému človeku, o ktorom od iných vieme, že nás ustavične ohovára a hádže nám polená pod nohy, asi tiež nie je správne. Čo radíte?

Už som spomínal, že ľudia si často mýlia slušnosť so slabosťou. Byť slušný, neznamená byť slabý. Ohováraniu sa nevyhneme. Azda ho môžeme trochu redukovať, ak si starostlivo vyberáme ľudí, s ktorými sa stýkame. Od podrazáka si držíme odstup, príliš sa mu neotvárame. Aj tak sa však k nemu môžeme správať slušne.

Poďme späť k etikete pre každého – na konkrétne situácie: pozdrav, oblečenie, stolovanie, prípitok či gratulácie. Čo je podľa vás najdôležitejšie?

Byť schopný predstaviť si seba na mieste toho druhého. Položiť si otázku: Ako by som sa cítil ja? Väčšinou sa zachováme správne. Urobíme to, čo sa druhému páči, minimálne ho neurazí. Slušnosť je základ, etiketa nadstavba – súbor pravidiel, ako sa správať v spoločnosti. Ak som slušný a taktný, druhého neurazím, aj keby som pravidlo etikety upravujúce tú-ktorú situáciu nepoznal.

Vari stačí tak málo?

Keď si k tomu zapamätáme rebríček spoločenskej významnosti: žena-starší-nadriadený, základné situácie zvládneme. Podľa rebríčka je žena významnejšia ako muž, starší významnejší ako mladší a nadriadený významnejší ako podriadený. Platí to aj pri podávaní rúk – prvá podá ruku žena, až potom muž. Pri dávaní prednosti vo dverách – najskôr vstúpi starší a potom mladší, prvý sa pozdraví podriadený, potom nadriadený. Iste, aj tu sú výnimky, ktoré to celé trochu komplikujú, ale aj tie sa dajú zvládnuť.

Vnímanie toho, čo je slušné a čo nie, sa mení. Kedysi by muž bez obleku a kravaty do divadla či na koncert vážnej hudby nikdy neprišiel. Dnes, naopak, muž v obleku v Slovenskej filharmónii či Národnom divadle pôsobí až exoticky. Čo vy na to? Nie je aj oblečenie prejavom úcty? Odlíšením bežnej udalosti od slávnostnej?

Určite. Keď som hovoril o prvom dojme, spomínal som, že vyše polovica pripadá na neverbálnu komunikáciu. Jej súčasťou je aj oblečenie. Keďže nás okolie vníma najviac očami, všíma si, čo máme na sebe ako jednu z prvých vecí. Preto by sme na oblečenie mali vždy dbať. Kto sa oblečie nevhodne, vysiela posolstvo – nestojíte mi za to, aby som sa kvôli vám lepšie obliekol. V divadle či na koncerte to signalizuje, že si nevážite hercov či hudobníkov, ale ani ostatných divákov. Súvislosti a následky si žiaľ ľudia neuvedomujú. Etiketa nespadla len tak zo stromu, ona sa vyvíjala stovky, ba niektoré pravidlá aj tisíce rokov. To, že sa niekto nespráva podľa etikety, nie je dôkaz, že etiketa zomiera, ale že on sám je ignorant.

Naše správanie v posledných rokoch značne zmenili mobilné telefóny a sociálne siete. Je bežné vidieť ľudí v autobuse či dokonca na pive, ako sa nerozprávajú medzi sebou, ale venujú sa svojim mobilom. Nie je to až choré? Aký na to máte názor?

Používam na to rovnaký výraz. Je to choré. Nedávno som bol v kaviarni a k vedľajšiemu stolu si sadli štyria chalani, asi 18-roční. Všetci ako na povel vytiahli mobily a začali sa s nimi hrať. Občas si navzájom ukázali displeje a zase sa pohrúžili sami do seba. Žili svoj virtuálny život vo virtuálnom svete. Ľudia, ktorí podľahli moderným technológiám a z užitočných pomocníkov si spravili neľudských pánov, nežijú naozajstné životy. Na sociálnych sieťach už ani nie sú sami sebou. Prezentujú sa ako zidealizované osoby, akými by chceli byť. V reálnom medziľudskom kontakte sa ale vlastný obraz nedá až tak zmeniť. Preto sa reálnemu kontaktu vyhýbajú.

Možno pravidlá slušného správania skoncentrovať do niekoľkých viet?

Pravidlá slušného správania alebo ich súbor – etiketa sa viažu ku konkrétnej kultúre, majú svoj historický pôvod i špecifický vývoj. Kto ovláda etiketu rešpektovanú v Európe, nemá istotu, že ho nebudú pokladať za nevychovanca v Ázii či medzi amazonskými Indiánmi. Za univerzálne platné považujem jednoduché pravidlo: správajme sa k druhým tak, ako chceme, aby sa oni správali k nám. Dá sa to povedať aj inak: Miluj blížneho svojho ako seba samého.

Anton Bódis (54)

Na začiatku deväťdesiatych rokov pracoval ako redaktor, neskôr ako vládny a parlamentný spravodajca Slovenskej televízie. Zároveň bol moderátorom spravodajskej relácie Aktuality. V rokoch 1993 až 1994 bol hovorcom prezidenta Michala Kováča.

Od roku 1994 pôsobil v manažérskych pozíciách spoločností Pepsi Cola, Coca-Cola a Orange Slovensko so špecializáciou na komunikáciu a vzťahy s vládou, médiami a verejnosťou. Od roku 2010 je hovorcom spoločnosti SkyToll.

Spolu s moderátorkou Barbarou Štubňovou sa podieľa na príprave rozhlasovej relácie Nie som barbar … s Barbarou, ktorá sa vysiela od roku 2014 a mala doteraz vyše 300 pokračovaní. Je spoluautorom knihy Nie som barbar, Etiketa pre každého, ktorá vyšla v roku 2016.