Mladá výtvarníčka Dominika Margetová písala v rámci svojej bakalárskej práce aj jednu veľmi kratučkú stať o zaujímavých ženách zo Šumiaca, jej rodnej obce. Zhovárala sa so starými ľuďmi v dedine, listovala v kronike. Od starého otca sa napríklad dozvedela, že nebolo zvykom, aby sa ženy v Šumiaci bicyklovali, nieto šoférovali.
A predsa mal spolužiačku, ktorá v kroji jazdila na bicykli. Klotilda Poliaková bola prvou ženou zo Šumiaca, ktorá mala auto, a to niekedy na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Nuž a zistila, že v dedine boli dve partizánky. Júlia Kamzíková Romanová (našla o nej jediný záznam v kronike, nikto ďalší jej ho však nepotvrdil) a Júlia Maťuchová.
Desať rokov po Povstaní jej štíhlu tvár namaľoval Andrej Doboš. Patril k vedúcim osobnostiam Združenia činiteľov výtvarného umenia Podkarpatskej Rusi, stál aj pri jeho založení v roku 1931. Narodil sa v Novosade pri Trebišove, študoval v Užhorode, prijali ho na Akadémiu výtvarného umenia v Prahe, no pre hospodársku krízu štúdium prerušil.
Teta Uľa chodili nocami k partizánom. Nosili im jesť aj správy. Pri tom ich chytili a dali do väznice.Mária Voletzová
Vyučoval kresbu v Mukačeve, po vojne sa usadil v Košiciach. Podarilo sa mu zachytiť huculský kolorit, verchovinské ženy, krajinu Poloninských Karpát, okolia Brezna, Rajca a odvážnu ženu zo Šumiaca.
„Na rozdiel od iných malieb partizánok nebola v nejakom zväzáckom odeve či v uniforme, ale v kroji. S medailami. Bolo to pre mňa nezvyčajné spojenie, oveľa naturálnejšie zobrazenie ako mnohé ostatné,“ opisuje výtvarníčka. Originál, ktorý je súčasťou zbierok Slovenskej národnej galérie, nikdy nevidela, obraz si „vygooglila“, zdieľala na sociálnej sieti. A bolo.
No po nejakom čase jej kamarátka poslala tip. Všimla si výzvu Slovenskej národnej galérie, ktorá hľadala príbehy diel SNP. Zareagovala, hoci už bolo dávno po termíne.
A predsa sa napokon ocitla v seriáli krátkych dokumentov Príbehy umenia, ktoré vznikli vďaka spolupráci SNG a štúdia Moiré. A tak nebyť jej odbočky v bakalárskej práci a malého pátrania v dedine, asi by sa príbeh Júlie Maťuchovej vytratil.
Uľa i Iľa
Stále leží v zožltnutej škatuľke, ktorú starostlivo uchováva staručká pani Mária Voletzová, neter partizánky Maťuchovej. Výstrižky z novín, portréty partizánky pri povstaleckom dele, fotografie na priedomí. Potvrdenie o zapojení sa do odboja. Zatýkací rozkaz.
„Teta Uľa chodili nocami k partizánom. Nosili im jesť aj správy. Pri tom ich chytili a dali do väznice. Dohola ich zobliekli. Zimnú vodu na nich lievali, žeby prezradili, kde chodili, ale oni nechceli nič povedať, radšej sa dali mučiť,“ spomína pani Voletzová.
Po pol roku z väznice v Ilave utiekla. Na Prašivú. Pracovala v poľnej kuchyni pre povstalcov. Spolu s jednotkou Jegorova operovala v Nízkych Tatrách. Doma po skončení vojny ju čakal ďalší boj. Totiž, boli dve sestry. „Uľa a Iľa,“ pokračuje pani Voletzová.
Foto: Reprofoto: Webumenia.sk/ Slovenská národná galéria
Strašne sa hádali. Iľa bola hlboko veriaca. Po dome mala povešané ikony a sväté obrázky. Stále sa modlila a chodila do kostola. Partizánka Uľa bola presvedčená komunistka. A vo svojej časti domu (mali ho rozdelený) si vystavila fúzatého Stalina. Dom už nestojí.
Aby sme našli aspoň jeho miesto, musíme sa vnoriť do úzkych uličiek Šumiaca, pomedzi vychýlené šopy a staré drevenice s popraskanými oblokmi, na ktorých sa šúpe modrá a červená farba. Miestni sa zrazu rozpamätávajú, ako kedysi voľne tiekol potok, ako navŕšili cestu a Maťuchových dom stál blízko starej cesty. Tu niekde, za drevenou bránkou. Už je tu len pokosená tráva.
Keď mala teta Uľa blízko k osemdesiatke a konflikty v rodine sa stupňovali, uchýlila sa k neteri. Do hornej izby. Pani Voletzová jej tri roky varila, prala. Za vlastné vystrojila tete pohreb i kar. A o tom, že ju v roku 1954 ako Partizánku Maťuchovú zvečnil maliar Doboš, sa dozvedela až neskôr. O obraze ani o tom, ako a prečo vznikol, sa jej teta Uľa nikdy nezdôverila.
Mor ho! sa stratilo
K téme Slovenského národného povstania vznikalo množstvo diel v 50., 60. a 70. rokoch minulého storočia. Často sa objavujú husie pochody partizánov, ktorí kráčajú do hôr. Muži v ťažkých plášťoch. Dôvodov, prečo bolo Povstanie najčastejšie zobrazovanou témou, je podľa generálnej riaditeľky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej niekoľko a postupne sa vyvíjali.
„Spočiatku to súviselo s prirodzeným zaujatím témou, pretože bola aktuálna a romantická – partizáni, spravodlivosť. Postupne sa pridávali rôzne politické dôvody, najskôr to súviselo s proslovenskou témou v rámci Československa a neskôr sa pridávali aj konjunkturalistické dôvody. A tak vznikalo veľa diel. Nielen vo výtvarnom umení, ale aj vo filme, v literatúre, divadle.“
Foto: Reprofoto: Webumenia.sk/ Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa
Ikonickým dielom, ktoré vzniklo v rovnakom roku ako Partizánka Maťuchová, je Partizánka na stráži pod Rozsutcom. Autorom je Ján Mudroch. Nie v kroji, ale s vlasmi zopätými pod červenou šatkou v zelenom plášti stojí mladá žena s uhrančivým pohľadom, v rukách rozhodne zviera ruský samopal PPŠ vzor 1941.
Podľa niektorých kunsthistorikov môže byť vizuálnym odkazom na Slobodu vedúcu ľud na barikády, slávny obraz, ktorý namaľoval francúzsky maliar Eugène Delacroix. Zachytáva dramatický priebeh júlovej revolúcie v Paríži roku 1830.
Nevedno, koho Mudroch portrétoval. No isté je, že existovalo ešte jedno väčšie podobné dielo s monumentálnou kompozíciou pod názvom Mor ho! Po bokoch ženy stáli ďalšie osoby. Tento obraz sa však nezachoval.
Partizánka na stráži pod Rozsutcom mohla byť podľa riaditeľky Kusej štúdiou ústrednej postavy. „Dielo vzniklo ako výsledok bohato dotovanej akcie Slovenské národné povstanie vo výtvarnej tvorbe 1944 – 1954, ktorú financoval Zväz výtvarných umelcov k 10. výročiu SNP. Súčasťou akcie bola dotácia na diela, ich súťaž, výstava, ktorá bola reinštalovaná v Prahe a Brne, a výpravná publikácia.
Na výstave sa prezentovalo 257 diel, tento počet zahŕňal aj staršie práce, aj novovzniknuté, a to bola aj Partizánka. Je zaujímavé, že v oficiálnej časti Partizánka nebodovala. Bodoval práve obraz Mor ho! od Mudrocha. Partizánka však vyhrala na celej čiare v neoficiálnej súťaži u publika ako najobľúbenejšie dielo výstavy,“ prezrádza riaditeľka.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Obrazy s partizánkou od Mudrocha boli dokonca až tri. „Autor potom namaľoval ešte jednu Partizánku, asi v dôsledku úspechu, zrejme sa pokúšal vyhovieť dopytu.“ Táto partizánka sa však už nepozerá tak odhodlane, pohľad má upretý nabok. Je v zbierke Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.
Jánošík dodnes
Akademický maliar Ján Mudroch sa zaslúžil o vznik Vysokej školy výtvarných umení, bol jej prvým rektorom, neskôr pôsobil ako profesor maliarstva. Partizánku na stráži pod Rozsutcom namaľoval rok na to, ako ho vylúčili z vedenia VŠVU, pretože celkom neladil so zámermi socialistického realizmu.
Riaditeľka Kusá zdôrazňuje, že umelci Povstaniu verili. Téme sa nevenovali z donútenia. Slovenské národné povstanie bolo v kultúre v 50. rokoch silným fenoménom, prejavom slovenskej autonómie. Veľa výtvarníkov malo rodinu, priateľov, ktorí sa zapojili do Povstania. Priamo sa ich to dotýkalo.
A paradoxne, práve v tejto téme vznikalo množstvo diel, v ktorých sa autori odpútali od realizmu a dovolili si abstraktnejší prístup. „Príkladom sú diela od Štefana Bednára alebo Jána Želibského,“ dopĺňa riaditeľka Kusá.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Povstanie na mnohých dielach súvisí s tradíciou Jánošíka a hôrnymi chlapcami. Vidno to na soche partizána na Pamätníku SNP v Bratislave. V podobnom postoji s trojuholníkovou kompozíciou bol zobrazovaný aj Jánošík, namiesto guľometu však držal v oboch rukách valašku. „Ikonograficky sa v dielach preberá známa schéma,“ pokračuje riaditeľka Kusá.
Partizáni dali hôrnym chlapcom druhý dych. Výtvarníčka Dominika Margetová dala ďalšiu šancu príbehu o partizánke Maťuchovej. Počúva ich však niekto?
Kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia Slovenskej národnej galérie Petra Hanáková pripomína mimoriadnu kultúrnu akciu pod názvom Nepovinná výstava, ktorá sa uskutočnila v roku 2014 v košickej Hale umenia/Kunsthalle pri príležitosti 70. výročia SNP.
Nemala oficiálny charakter, zorganizovali ju dvaja súčasní sochári Martin Piaček a Radovan Mačuha a ponúkli aktuálne diela, ktoré vznikli priamo pre výstavu. Miesto sôch či obrazov prevládala inštalácia, video.
Foto: Reprofoto: Webumenia.sk / Slovenská národná galéria
V strede výstavného priestoru nebol guľomet ani valaška. Ale sekera. A kopa narúbaného dreva. „Dielo malo názov Práca, ktorú treba urobiť,“ vysvetľuje kurátorka Hanáková.
Každý z návštevníkov mohol priložiť ruku k dielu, chytiť sekeru, naštiepať drevo, pričom kopa sa stále zväčšovala. Za všetkými možnými ideologickými nánosmi, interpretáciami, sa skrýva jeden diel slovenskej národnej identity. Odvaha. A každý sa s ňou musí popasovať.