Na koňoch proti tankom. Ako sa zrodili legendy o bojujúcich Poliakoch

Dejiny sú plné legiend. Výnimkou nie je ani ťaženie proti Poľsku, ktorým Nemci 1. septembra 1939 rozpútali druhú svetovú vojnu. Aj vtedy sa zrodili mýty, čo pretrvali desaťročia. Napríklad o útoku poľskej kavalérie, ktorá sa s koňmi vrhla na nemecké tanky, alebo o hrdinstve malej posádky v Gdansku, čo sa odmietla vzdať. Ako to však bolo v skutočnosti? Obstoja tieto príbehy v skúške času?

01.09.2017 07:00
Westerplatte Foto:
Takto talianske noviny v roku 1939 ilustrovali utok hulánov proti tankom.
debata (22)

"Keď sa dni naplnili a prišlo na to umrieť v lete, priamo do neba šli v štvorstupoch vojaci z Westerplatte. A leto bolo toho roku krásne,“ nôti sa v piesni, ktorej slová zložil poľský básnik Konstanty Ildefons Gałczyński.

Verše vznikli ešte v roku 1939, keď bol v zajatí a o bitke na Westerplatte vedel iba z počutia. Už vtedy vznikla legenda, ktorá si neskôr žila vlastným životom. Podobne, ako keď sa nejaká historka šíri ústnym podaním, si ju ľudia postupne zveličovali a prikrášľovali.

Sami proti presile

Westerplatte je malý polostrov pri Baltickom mori v Gdansku. V tom čase sa tam nachádzal muničný sklad poľskej armády. Dlho sa verilo, že práve tu sa začala druhá svetová vojna, keď nemecká loď Schleswig-Holstein o 4.45 h spustila paľbu na miestnu posádku.

Poľskí historici tento fakt už medzitým poopravili – jednak sa zistilo, že nemecká kanonáda na Westerplatte odštartovala až o dve či tri minúty neskôr, a jednak sa ukázalo, že vojna sa nezačala tam, ale v mestečku Wieluń, ktoré nemecké lietadlá bombardovali už od 4.37 h.

Ale späť k legende. Podľa nej malá posádka na Westerplatte zložená len z 205 mužov (niekedy sa dokonca uvádzalo iba 180) a vyzbrojená siedmimi delami a 41 guľometmi dokázala celý týždeň odolávať obrovskej presile protivníka.

Poliaci tu vraj boli vystavení 17 delostreleckým útokom bojovej lode, bombovým náletom, 14 veľkým pozemným útokom a 19 nočným výpadom. Jediné úkryty údajne našli v plytkých jamách a kráteroch po bombách alebo v ruinách zničených budov – bez vody a zdravotníckej pomoci. Nedočkaví Nemci prahnúci po víťazstve na nich mali poslať až 3 500 vojakov, z ktorých obrancovia tisíc zabili či zranili…

Súčasťou tohto heroického príbehu bola historka o tom, ako sa veliteľ posádky major Henryk Sucharski zoči-voči presile rozhodol vzdať, ale jeho zástupca kapitán Franciszek Dąbrowski spolu s vojakmi mu to nedovolili. Toľko legenda.

Niet pochýb, že poľskí vojaci vo Westerplatte bojovali statočne, lenže pre históriu sú dôležité fakty. A tie hovoria niečo iné, ako sa traduje.

Pravda o útokoch

Do búrania mýtov, hoci to nie je veľmi populárne, sa v poslednom čase pustili samotní Poliaci. Počet nasadených Nemcov uvádza na pravú mieru historik Jarosław Tuliszka v knihe „Westerplatte 1926 – 1939“.

Podľa neho sa tam do pozemných operácií nezapojilo viac ako tisíc nemeckých vojakov. Autori encyklopédie o bojoch v Poľsku počas druhej svetovej vojny spomínajú dokonca ešte nižšie číslo, iba 570 Nemcov.

Ako odborníci zdôrazňujú, do ríše rozprávok patria i falošné údaje o množstve nemeckých útokov. V skutočnosti boli len tri. Dva sa odohrali hneď v prvý deň vojny, keď Nemci ešte podcenili sily protivníka, takže mali nečakané straty – 40 mŕtvych a zranených. Tretí útok sa neviedol priamo a zaobišiel sa bez strát.

Konečnú ofenzívu na Westerplatte Nemci dôkladne naplánovali na 8. septembra, no k nej už nedošlo, lebo po siedmich dňoch obliehania obrancovia muničného skladu zložili zbrane.

Poľský historik Rafał Kuzak vyvrátil aj ďalší rozšírený mýtus – o tom, že bolo Westerplatte takmer sústavne pod paľbou. Pancierová loď Schleswig-Holstein totiž pozície Poliakov ostreľovala len dva dni a nikdy nie dlhšie ako dve hodiny. 4. septembra krátko pálili ešte dve ďalšie lode, a to bolo všetko.

Pokiaľ ide o letecký útok, ten bol v skutočnosti len jeden – 2. septembra večer, ale spôsobil veľké škody. Sedem Poliakov pri ňom padlo a dvaja vyviazli so zraneniami.

Symbol odporu

Bádanie poľských historikov dodatočne očistilo i veliteľa posádky Sucharského, ktorý už na druhý deň po napadnutí nariadil vyvesiť bielu vlajku, no jeho zástupca mu v tom zabránil.

Ako vysvitlo, nekonal zo zbabelosti, ale čisto pragmaticky. Od nadriadených sa už 31. augusta dozvedel, že sa Nemci chystajú zaútočiť, a zároveň mu oznámili, že nemôže rátať s nijakou pomocou. Za úlohu dostal iba to, aby sa udržal 12 hodín.

Sucharski teda splnil rozkaz, a keď videl, že ďalší boj nemá zmysel, rozhodol sa kapitulovať. To, že mu to Dąbrowski nedovolil, bolo vlastne porušením vojenskej disciplíny. Aj keď v dobrej viere.

Posádka na Westerplatte sa napokon vzdala 7. septembra o pol desiatej predpoludním. Straty na oboch stranách pritom neboli nijako katastrofálne. Na rozdiel od legendy prišlo o život asi 50 Nemcov a 150 utrpelo zranenia. No a obrancovia určite nekráčali do neba v štvorstupoch, ako sa to opisovalo v piesni, lebo z 205 ich umrelo len 15 a zhruba 40 sa zranilo.

Historici pripomínajú, že zo strategického hľadiska nemal tvrdošijný odpor na Westerplatte síce nijaký význam, zato však veľmi povzbudivo vplýval na morálku poľskej armády aj obyvateľstva. Rozhlas vo Varšave pravidelne hlásil, že sa na Westerplatte stále bojuje, čo v ľuďoch posilňovalo odhodlanie a nádej na víťazstvo. Dlho totiž verili, že stačí, ak vydržia, kým im západní spojenci – Francúzi a Briti – neprídu na pomoc.

"Bol to symbol pre odpor a tak to využila i propaganda… Šance na víťazstvo nemali poľskí vojaci na Westerplatte od prvej do poslednej hodiny žiadne,“ uviedol pre nemecký rozhlas poľský historik Wlodzimierz Borodziej.

Udatnosť Poliakov však ocenili aj nepriatelia. Keď sa major Sucharski vzdal, prejavili mu vojenské pocty a dovolili, aby si do zajatia zobral svoju dôstojnícku šabľu. Aspoň v tomto bode, zdá sa, je skutočnosť rovnaká ako legenda.

Čo však v tých dňoch skutočne prežívali obrancovia Westerplatte, už zostane tajomstvom. Posledný z nich Ignacy Skowron skonal v auguste 2012 vo veku 97 rokov.

Živé kone proti oceľovým

Útočiť proti tankom na koňoch s vytasenými šabľami nemá zmysel. Platí to dnes a platilo to aj pred 78 rokmi. A predsa to vraj vtedy zúfalí poľskí jazdci skúsili. „Donkichotský útok“, ako ho Nemci označili, sa, pravdaže, nemohol skončiť inak ako obrovským masakrom.

Aj keď sa však o tom veľa popísalo a v pamätiach to spomenul i nemecký generál Heinz Guderian, ide len o ďalší mýtus. Za to, že sa tak ujal, môže zrejme to, že vychádza zo skutočnej udalosti. Nešlo však o plánovaný útok, ale o náhodu.

Poľská kavaléria Foto: Wikimedia
poľská kavaléria, Westerplatte Poľská kavaléria

Pravda je, že výzbroj a vybavenie poľskej armády výrazne zaostávali. V jej radoch stále slúžilo až 70-tisíc kavaleristov. Keď nemecké jednotky hneď v prvý deň vojny zaútočili na poľské pozície neďaleko obce Chojnice, domáci zverili obranu jazdeckému pluku, tzv. hulánom. Mali Nemcov zadržať a kryť ústup pešieho vojska.

Stalo sa však, čo nik nečakal. Poľskí jazdci pod vedením plukovníka Kazimierza Mastalerza natrafili na nemecké jednotky, ktoré nič netušiac táborili na otvorenom priestranstve pri lese. Huláni neváhali a podnikli útok. Spočiatku to vyzeralo na víťazstvo. Nemci sa nezmohli na vážnejší odpor a stiahli sa do lesa.

Odtiaľ sa však zakrátko vyrútili obrnené vozy a Poliakov pokropila paľba z diel a guľometov. Kým na splašených koňoch dokázali ustúpiť za kopec, tretina z nich zostala ležať na bojisku. Zahynul aj veliteľ eskadróny Eugeniusz Świeściak a plukovník Mastalerz, ktorý sa ho so svojím oddielom pokúšal zachrániť.

Jazdci, šable, halali

O šírenie legendy sa následne postaral taliansky novinár, ktorý na druhý deň navštívil bojové pole. Keď sa vyzvedal, čo sa tam stalo, nemeckí vojaci mu rozprávali, ako poľská kavaléria so šabľami a poľovníckym pokrikom „halali“ napadla nemecké tanky.

Talianske noviny túto nepodloženú historku zverejnili a vzápätí sa jej chytila i nemecká tlač. Ako 13. septembra informoval vojenský časopis Wehrmacht, Poliaci veľmi podcenili bojovú silu moderných nemeckých zbraní.

„Nezodpovedná propaganda poľským vojakom nahovorila, že sú naše obrnené vozidlá len lepšími plechovými atrapami. Došlo tak k takmer grotesknému útoku poľského pluku hulánov proti niekoľkým našim tankom. Zničujúce následky tohto útoku si viete predstaviť,“ približoval časopis.

Keďže sa zmienky o boji živých koní proti tým oceľovým objavovali aj potom, vytvorila sa legenda, ktorá pretrvala dodnes. Paradoxné je, že ju živili obe strany. Pre Nemcov bola ukážkou naivity poľských vojakov a neschopnosti ich velenia, no svoje si v nej našli aj Poliaci.

Komunisti ju využili na kritiku bezohľadnosti „buržoáznych“ dôstojníkov, ktorí vojakov posielali do vopred prehratého boja, a súčasne vyzdvihovali odvahu hulánov.

Motívu sa chopil aj vtedy ešte začínajúci, neskôr slávny poľský režisér Andrzej Wajda. V roku 1959 nakrútil vojnovú drámu Lotna – príbeh o bielej kobyle, ktorá každému vo svojom sedle prináša smrť. V diele vykreslil i zmienený boj kavalérie proti tankom. Dnes, keď už je jasné, ako to bolo, režisér tvrdí, že to celé myslel iba obrazne a symbolicky.

Šikovní protivníci

Je škoda, že sa huláni zapísali do histórie ako nejakí donkichoti, čo tasia šable na pancierové vozy. V skutočnosti sa totiž vôbec nesprávali tak naivne, ako im to pripisovala nemecká tlač. Práve naopak. Z dobových svedectiev je zrejmé, že boli ľstivým a odvážnym protivníkom.

Okrem nešťastného incidentu pri Chojniciach sa už nikdy nestalo, že by sa dostali do otvoreného boja s obrnenými vozidlami či tankami. Počas nemeckej invázie ich ani nezvykli využívať na útok, ich úlohou bývala skôr obrana a prieskum. A v tom boli naozaj dobrí.

Potvrdzujú to aj zachované hlásenia nemeckej armády. Vo vojnovom denníku 4. tankovej divízie je napríklad takýto záznam: „Ako protivníka sme zatiaľ zistili posilnenú kavalériu, ktorá šikovne a pohotovo využíva prirodzené prekážky (vodné toky a les) na to, aby viedla zdržiavací boj.“

Podobne sa vyjadril kronikár 10. tankovej divízie. "V miestnych a horských bojoch sa Poliak osvedčil ako mimoriadne šikovný protivník. Uznať treba najmä vedenie boja jazdeckej brigády Pomorska,“ pochválil hulánov. V týchto správach nie je ani stopy po irónii alebo výsmechu, naopak, cítiť z nich rešpekt.

Pre úplnosť treba tiež dodať, že oddiely kavaleristov v tom čase využívali aj iné štáty. Jazdecké, ako i cyklistické oddiely mala napríklad slovenská armáda, ktorá v druhej svetovej vojne bojovala na strane Nemecka a zúčastnila sa aj na prepadnutí Poľska.

© Autorské práva vyhradené

22 debata chyba
Viac na túto tému: #Poľsko #vojaci #armáda #vojna #kone #druhá svetová vojna #kôň #vojsko