Goran Trlajić sa narodil v chorvátskej obci Kula a ani sa nenazdával, že by sa mal považovať za Srba, než mu to povedal niekto iný. „Nikdy sme nehovorili o tom, kto je Srb a kto Chorvát. Nevedel som to, až kým na neodviedli do armády v roku 1990,“ uviedol.
Niektoré dediny úplne zmenili etnické zloženie
„Keď sa ma spýtali, akej som národnosti, odpovedal som, že som Juhoslovan (v bývalej juhoslovanskej federácii jedna z ústavou uznávaných národností). A oni povedali, že poznajú môjho otca a že som Srb, a zapísali ma ako Srba,“ zaspomínal Trlajić.
V roku 1992, podobne ako mnohí iní Srbi v Bule, sedemnásťročný chlapec utiekol z dediny s celou svojou rodinou. Prešli do uvoľneného domu v Hrtkovciach v Srbsku. Na druhej strane Chorváti, ktorí v tejto obci žili, zamierili opačným smerom a nasťahovali so do bývalých srbských domov v Kule.
Bola to súčasť širšieho modelu nútenej migrácie počas vojny v prvej polovici 90. rokov. Vtedy niektoré dediny v Srbsku a Chorvátsku úplne zmenili svoje etnické zloženie. Hrozby, tlak a strach z násilia nútili ľudí, aby si vymenili domy, v ktorých sa narodili, za domy v krajinách, kde je ich národnosť väčšinová.
Úrady to v tom čase opísali ako „humánne presídľovanie“.
Nebolo to o dome, ale o záchrane života
Hoci konflikt sa skončil už pred viac ako 20 rokmi, niektorí z tých, ktorí utiekli, sa dodnes ani neprišli pozrieť na svoje rodisko – spomienky sú stále veľmi bolestné.
Stjepan Roland býva v chorvátskej Kule od roku 1992, keď utiekol zo srbských Hrtkoviec. A aj keď už ubehlo veľa rokov, cíti, že by mal žiť v Hrtkovciach. „Patrím tam, to je normálne, narodil som sa tam, moja rodina tam bývala viac ako 400 rokov,“ vysvetľuje.
Vodca nacionalistickej Srbskej radikálnej strany Vojislav Šešelj 6. mája 1992 prišiel do Hrtkoviec a otvorene tamojším Chorvátom hrozil. „Prečítal zoznam ľudí, ktorí sa musia vysťahovať, inak im niečo hrozí. Ľudia sa vyľakali, uvedomili si, že musia odísť preč,“ spomína Roland. „Pochopil som, že ma tam už nechcú, niektorí moji priatelia potom nechcel, aby ich videli v mojej spoločnosti,“ hovorí. Nasledovalo šikanovanie jeho syna, výhražné telefonáty. Polícia len krčila ramenami, že ich nemôže ochrániť. „Chceli vytvoriť situáciu, ktorá by nás donútila k odchodu. Už to nebolo o dome, bolo to o tom ostať nažive.“
Skončilo sa to inak
„Myslel som, že je to dočasné, kým sa situácia vyjasní, ale situácia sa nevyjasnila nikdy,“ hovorí Roland.
Podobné násilie viedlo k úteku chorvátskych Srbov v Bule.
Trlajić si spomína, ako počas pravoslávnej Veľkej noci v apríli 1991 prišli ľudia zo susedného Kutjeva a začalo sa strieľať. Jeden projektil zasiahol aj jeho dom. Útočníkov, ktorí hádzali granáty na domy, autá a kamióny, zadržali, ale vzhľadom na politickú situáciu ich zase pustili.
Trauma, ktorú som v tých posledných dňoch zažil, na mňa ťažko dopadla a Kulu sme navždy opustili," hovorí Trlajić. Takisto ako Roland si vtedy myslel, že neodchádza nadlho. „Mysleli sme si, že sa vrátime, hneď ako to armáda urovná. Ale skončilo sa to inak.“
Trlajićovo utrpenie sa však príchodom do Hrtkoviec neskončilo. V roku 1995 Srbsko všetkých dospelých Srbov narodených mimo Srbska povolali do armády a poslali na bojisko v Bosne a v kninskej Krajine (v Chorvátsku). Bol medzi nimi jeho otec a brat. Otec vrátil, ale brata mu zabili.
Trlajić by sa rád do Kuly vrátil, ale do predvojnovej Kuly svojho detstva. „V Kule sa žilo dobre. Nikdy mi nenapadlo myslieť si, že (katolícki Chorváti) sú iní ako my, keď oslavuje Vianoce o dva týždne skôr (než pravoslávni Srbi). Na Vianoce sme sa vzájomne navštevovali. Nikto sa o národnosť druhých nezaujímal,“ hovorí.