Foto: Wikipédia
Od stáda dobytka osadníkov sa zatúlala krava. Jeden lakotský Indián ju zastrelil a začal porciovať. Majiteľ stáda incident ohlásil v neďalekej vojenskej pevnosti Fort Laramie, pričom celú vec zveličil. Mladý a nerozvážny poručík John Grattan sa rozhodol previnilého Indiána zatknúť. Spolu s 30 mužmi a 2 delami vtrhol do indiánskej osady. Keď sa Indián, zodpovedný za celú udalosť, odmietol vzdať, vydal pravdepodobne Grattan rozkaz páliť na indiánske típí. Boj, ktorý sa rozpútal a stal sa známym ako Grattanov masaker, neprežil ani jeden vojak.
Svedkom celého diania bol mladík, ktorý sa neskôr preslávil pod menom Šialený kôň. Udalosť ho značne ovplyvnila. Vtedy ešte netušil, že sa v júni 1876 výraznou mierou pričiní o historicky najväčšie indiánske víťazstvo nad armádou Spojených štátov amerických. Úspech však nemal dlhé trvanie. O necelý rok neskôr bol Šialený kôň nútený kapitulovať. Dňa 5. septembra 1877, pred 140 rokmi, ho zavraždili.
Súmrak nad nekonečnými prériami
O prvých rokoch života Šialeného koňa sa toho veľa nevie. Narodil sa niekedy medzi rokmi 1840 a 1845 na území dnešného štátu Južná Dakota. Meno, ktoré by sa malo správne prekladať ako Jeho kôň je šialený či splašený, získal po návrate z úspešného nájazdu proti susedným kmeňom. Už tu prejavil vlastnosti, vďaka ktorým sa stal nielen vojnovým náčelníkom, ale aj jedným z najobdivovanejších indiánskych vodcov vôbec. Územie Veľkých prérií, na ktorom vyrastal, ovládal kmeň Lakotov (Siouxov) a Čejenov. Tí sa stali typickými predstaviteľmi kultúry prérijných Indiánov. Do jedného z lakotských podkmeňov pod názvom Oglala patril aj Šialený kôň. Veľké prérie sa rozprestierali na území Louisany, ktorú Spojené štáty odkúpili, v roku 1803, od francúzskeho cisára Napoleona I. Lakotovia neboli pôvodnými obyvateľmi prérií. Zatlačila ich sem expanzia bielej populácie naprieč Severnou Amerikou. Lakotskí bojovníci v priebehu 18. storočia vytlačili ďalej na Západ tunajších obyvateľov, Vraních Indiánov a Šošonov. So životom v prérii sa stotožnili. Kone im umožnili rýchlejšie a jednoduchšie presuny. Hlavnou potravou Indiánov bolo bizónie mäso. Počet bizónov však, v dôsledku ich systematického zabíjania zo strany belochov, postupne klesal.
Do konca 40. rokov 19. storočia nebola expanzia na územie Veľkých prérií pre americkú vládu zaujímavá. Situácia sa zmenila v roku 1848. Po víťaznej vojne s Mexikom získali Spojené štáty viaceré mexické územia, medzi nimi aj Kaliforniu. Stúpol záujem o kolonizáciu susedného Oregonu. Na naliehavosti tiež získal plán vybudovať železničné spojenie medzi východným a západným pobrežím.
V roku 1849 dostala americká vláda od Indiánov povolenie zriadiť na ich území pevnosť Fort Laramie. Mala chrániť krajinu pred ničivým prívalom prisťahovalcov. Ako sa Indiáni čoskoro presvedčili, cieľom bolo skôr ich podmanenie. Vzájomnú nedôveru prehĺbil spomínaný Grattanov masaker. Odpoveďou naň bola trestná výprava generála Williama Harneyho. V roku 1855 generál obkľúčil osadu náčelníka Malého hromu. Napriek tomu, že jej obyvatelia nemali s Grattanovým masakrom nič spoločné, nariadil spustiť paľbu. Za obeť jej padlo vyše 100 Indiánov, najmä žien a detí.
„Boj, v ktorom bolo zabitých 100 vojakov“
Násilie, ktoré sa rozpútalo, nebolo možné zastaviť. Po skončení americkej občianskej vojny v roku 1865 sa zvýšil počet osadníkov smerujúcich na Západ. Stupňovali sa spory medzi vládou, osadníkmi a Indiánmi. Ešte väčšmi ich vyhrotilo otvorenie Bozemanovej cesty, po ktorej prechádzali stovky zlatokopov. Plašili zver a voľne sa pohybovali po krajine, ktorú Lakotovia považovali za posvätnú.
V roku 1866 sa na čelo indiánskeho odporu postavil náčelník Červený oblak. Odmietol požiadavky vládnych vyjednávačov, aby Lakotovia uznali právo armády chrániť Bozemanovu cestu. Viedol útoky svojich bojovníkov proti hliadkam novovybudovaných pevností. Sériu vojenských stretnutí Indiánov s modrokabátnikmi neskôr americká historiografia označila ako Vojnu Červeného oblaku. Najvýraznejšie vojenské úspechy v nej zaznamenal práve Šialený kôň.
Významnú bitku predstavoval Fettermanov masaker z decembra 1866. Medzi Indiánmi sa udalosť stala známou ako „boj, v ktorom bolo zabitých 100 vojakov“. V skutočnosti ich padlo, spolu s 2 civilistami, iba 81. Bitka dodnes patrí k najlepším príkladom indiánskeho spôsobu vedenia vojny. Bojovníci tu zásluhou Šialeného koňa predviedli neobvyklú taktickú zručnosť. V ranných hodinách osudného dňa zaútočila malá skupinka Indiánov vedených Šialeným koňom na drevorubačov pracujúcich neďaleko pevnosti Fort Phil Kearney. Plukovník, ktorý na nich dohliadal, vyslal kapitána Williama Fettermana s oddielom kavaleristov, aby Indiánov zahnal.
Foto: Wikipédia
Fetterman bol príliš ľahkovážny a podceňoval indiánske bojové schopnosti. Nevšimol si, že sa chytil do pasce. Úlohou Šialeného koňa bolo odlákať vojakov na neďaleký kopec k ostatným Indiánom číhajúcim v úkryte. Fetterman, ktorý sa chválil, že s 80 mužmi dokáže poraziť celý národ Lakotov, uháňal na kopec, kde ho prekvapila zdrvujúca presila bojovníkov vedených Červeným oblakom. Kapitán a všetci jeho muži padli. Indiáni docielili svoj historicky najväčší triumf, ktorý zatienila až bitka pri Little Bighorne.
V roku 1867 došlo k ďalším vzájomným konfliktom. Nechýbal pri nich Šialený kôň, ktorý svojou prítomnosťou znepokojoval vojakov posádok na Bozemanovej ceste. Indiáni síce zaznamenali porážky v stretnutiach známych ako Vozová a Senná bitka, rozhodne však nemienili kapitulovať. Ich postoj napokon v roku 1868 prinútil americkú vládu uzatvoriť s Červeným oblakom mierovú zmluvu v pevnosti Fort Laramie. Jej podmienky po prvýkrát v dejinách Severnej Ameriky diktovali Američanom Indiáni. Červený oblak sa stal jediným náčelníkom, ktorý zvíťazil vo vojne proti vláde Spojených štátov. Išlo skôr o symbolické víťazstvo. Za ukončenie indiánskych útokov zmluva sľubovala zatvorenie Bozemanovej cesty a opustenie pevností zo strany armády. Vláda uznala posvätné Čierne hory za súčasť novozriadenej Veľkej siouxskej rezervácie, určenej výhradne pre Lakotov.
Červený oblak sa usadil v rezervácií, no Šialený kôň a mnohí ďalší Indiáni sa odmietli vzdať svojho spôsobu života. Zotrvali mimo rezervácie na Neodstúpenom území, kde chceli žiť v duchu tradícii predkov. Inšpiratívnym indiánskym vodcom sa stal Sediaci býk, ktorý trval na izolácii od bielych a na dodržiavaní tradičných kultúrnych a duchovných praktík.
Zlato v Čiernych horách
Pod vplyvom Šialeného koňa a Sediaceho býka začalo mnoho Indiánov opúšťať vládne rezervácie. Niektorí sa vrátili k starému spôsobu života, iní v zime získavali prídely zásob od rezervačnej správy, no v lete lovili so „slobodnými“. Bojovníci Lakotov a Čejenov sa dostávali do potýčok so susednými kmeňmi, armádou, ale aj medzi sebou navzájom. Neodstúpené územie predstavovalo prekážku v ďalšej expanzii na Západ. Vláda počítala s tým, že sa budovaním železnice a miznutím posledných bizóních stád vyrieši aj problém nekontrolovateľných Lakotov a Čejenov.
Problém, ktorý sa mal pôvodne vyriešiť sám od seba pretrvával a pre vládu sa stával stále naliehavejším. V roku 1874 bola do Čiernych hôr vyslaná vojenská expedícia vedená podplukovníkom Georgeom Armstrongom Custerom s jeho 7. kavalériou. Indiáni ju vnímali ako porušenie zmluvy z pevnosti Fort Laramie a nazývali ju „Zlodejskou cestou“. Expedícia tu čoskoro potvrdila zvesti o prítomnosti zlata. Vypukla zlatá horúčka. Vláda nedokázala Čierne hory od Indiánov odkúpiť a upustila od snáh zabrániť civilistom v ďalšej migrácii do tejto oblasti.
Bolo jasné, že možný predaj Čiernych hôr blokujú najmä stúpenci Šialeného koňa a Sediaceho býka. Vláda sa ich preto rozhodla násilím prinútiť k usadeniu v rezerváciách. Prijala rozhodnutie, že sa všetci Indiáni, žijúci mimo rezervácie, majú najneskôr do konca januára 1876 prihlásiť v jednej z vládnych agentúr. V opačnom prípade budú zadržaní armádou. Šialenému koňovi sa myšlienka viesť svojich ľudí nebezpečnou cestou zaviatou snehom javila ako žart. Indiáni ultimátum odmietli.
Víťaz nad Custerom
Indiánske stanovisko predstavovalo pre vládu vhodnú zámienku. Vo februári 1876 vydal generál Philip Sheridan rozkaz podriadeným generálom Alfredovi Terrymu a Georgeovi Crookovi pripraviť sa na vojenské operácie. Pôvodne sa počítalo so zimným ťažením, keďže v lete boli Indiáni omnoho pohyblivejší než vojaci. Do boja mali vyraziť tri vojenské kolóny, dve pod velením Terryho a jedna vedená Crookom. Začala sa Veľká siouxská vojna.
Pred koncom zimy sa podarilo vyraziť iba Crookovi, ktorý sa už v marci zúčastnil prvej významnejšej bitky s Indiánmi pri rieke Powder River. Neuspel v nej a Indiáni dokázali uniknúť. Letné ťaženie bolo nevyhnutné. Prešli až dva mesiace, kým Crook pripravil svoje sily na ďalšiu ofenzívu. Skôr než k nej došlo, ho prekvapili indiánski bojovníci. Pod vedením Šialeného koňa Crooka 17. júna napadli pri rieke Rosebud. Armádu pred zničením zachránili indiánski zvedovia z radov Vraních Indiánov a Šošonov. Lakotovia preto neskôr o boji hovorili ako o „bitke s našimi indiánskymi nepriateľmi“. Crook sa rozhodol ustúpiť bez toho, aby informoval Terryho.
Nič netušiaci Terry zveril Custerovi nezávislé velenie. Proti indiánskej osade, nachádzajúcej sa v blízkosti rieky Little Bighorn, mal postupovať z juhu. Terryho jednotky sa mali priblížiť zo severu. Custer, ktorý k osade dorazil 25. júna, sa rozhodol okamžite zaútočiť. Dopustil sa pritom niekoľkých taktických chýb, keď mužstvu nedoprial odpočinok, podcenil silu nepriateľa a vojsko rozdelil na tri samostatné skupiny a zásobovací oddiel. Skupinu vedenú majorom Renom Indiáni rýchlo zahnali na útek a sústredili sa proti Custerovi. Na čele bojovníkov stál Šialený kôň, ktorý ich svojou odvahou výrazne motivoval. Zapôsobil na nich natoľko, že sa dokázali prekvapivo zomknúť a vybojovať tak veľké víťazstvo. Custerova skupina bola v priebehu pol hodiny úplne zničená.
Nezlomný odpor
Keď správa o porážke 7. kavalérie dorazila na východné pobrežie Spojených štátov, vyvolala obrovský šok. Verejnosť ju prijala ako národnú katastrofu. V krajine sa zdvihla vlna nenávisti voči Indiánom. Sheridan im sľuboval odvetu. Prvou obeťou sa stali obyvatelia rezervácií, ktorým boli zabavené zbrane a kone. Pod tlakom sa museli vzdať Neodstúpeného územia a Čiernych hôr. Osada pri Little Bighorne sa krátko po Custerovej porážke rozpadla. Časť Indiánov vrátane Sediaceho býka odišla do Kanady. Šialený kôň odísť odmietol a chcel pokračovať v boji. Veril, že tým vládu prinúti k ústupkom. Nasledujúce bitky sa však niesli v znamení indiánskych porážok. Armáda spustila sériu dôkladne pripravených ťažení, v ktorých tiež využila služby ozbrojených indiánskych spojencov a zvedov.
Foto: Wikipédia
Šialený kôň sa napriek bezvýchodiskovej situácii odmietal vzdať. Svoj názor zmenil až keď boli jeho nasledovníci úplne vyčerpaní hladom. Kapituloval 6. mája 1877 v pevnosti Fort Robinson. Veľká siouxská vojna sa skončila. Neskončil sa však odpor Šialeného koňa voči životu v rezervácii. Armádu znepokojovalo, že k nemu stále vzhliadalo mnoho Indiánov. Jeho popularita prekážala aj niektorým starým náčelníkom. O Šialenom koňovi sa začali šíriť informácie, že sa chystá z rezervácie ujsť. Keď previezol svoju ženu nakazenú tuberkulózou za lepšou lekárskou starostlivosťou do susednej rezervácie, vojaci uverili, že sa pokúša o útek.
Pod zámienkou, aby svoje konanie vysvetlil, ho 5. septembra 1877 previezli späť do pevnosti Fort Robinson. Tu sa ho vojaci za pomoci indiánskej polície pokúsili zatknúť. Keď Šialený kôň zbadal zamrežovanú celu, vytiahol svoj nôž. Následne došlo k potýčke. Zatiaľ čo príslušník indiánskej polície, jeho bývalý spolubojovník, držal Šialenému koňovi ruky, jeden z vojakov ho bodol bajonetom. Zranený náčelník odmietol, aby ho uložili na posteľ bieleho muža. Prial si ležať na podlahe, aby bol bližšie k zemi. Statočný bojovník, a podľa niektorých amerických vojenských historikov, najväčší taktik indiánskych vojen podľahol svojmu zraneniu ešte toho dňa. Telo Šialeného koňa pochoval jeho otec na neznámom mieste v Čiernych horách. Jeho synovec Čierny jeleň neskôr povedal: „Nezáleží na tom, kde leží jeho telo, tam rastie tráva. Ale tam, kde leží jeho duch, tam by bolo dobre“.
Indiánsky Mount Rushmore
V roku 1924 bolo rozhodnuté na vrchu Mount Rushmore, v žulových skalách Čiernych hôr, vytesať 18 metrov vysoké podobizne štyroch amerických prezidentov. Projekt vyvolal pobúrenie u Indiánov. Urážalo ich, že obrovské skulptúry „dobyvateľov“ vznikajú bez ich súhlasu na mieste, ktoré bolo pre ich predkov posvätné. Rozhodli sa preto odpovedať rovnakou zbraňou. Vytesať do kameňa Čiernych hôr niektorého zo svojich veľkých náčelníkov. Voľba padla na Šialeného koňa. Indiáni s myšlienkou oslovili sochára Korczaka Ziolkowského, pracujúceho na Mount Rushmore. Nápad ho nadchol a od roku 1948 sa mu naplno venoval až do svojej smrti, v roku 1982.
Foto: pinterest.com
Zatiaľ čo realizácia prezidentských podobizní trvala 14 rokov, socha Šialeného koňa na svoje dokončenie ešte len čaká. Ziolkowského plán bol o to náročnejší, že si peniaze musel zabezpečovať sám. Vyhýbal sa finančným ponukám zo strany vlády. Tvrdil, že Washingtonu nemožno veriť, pretože Indiánov už mnohokrát podviedol.
Realizácia jazdeckej sochy Šialeného koňa je náročná aj z hľadiska jej monumentálnych rozmerov. Po dokončení by sa s úctyhodnými 172 metrami stala najväčšou sochou na svete. V súčasnosti je hotová hlava sochy. Kedy bude dielo, ktorého budovanie zabezpečuje Nadácia Šialeného koňa a sedem potomkov Korczaka Ziolkowského, definitívne dokončené, zostáva otázkou. Jeho význam je však nesporný. Ako uviedla staviteľova manželka, zatiaľ čo Mount Rushmore je belošskou verziou amerických dejín, jej muž chcel vypovedať aj tú druhú, indiánsku. Keďže oba pamätníky stoja blízko seba, spoločne kompletizujú históriu Spojených štátov.