Kováč Miloš Gnida svojimi nožmi nedobyl jediný svetadiel – a to Áziu

, 10.09.2017 08:00
Miloš Gnida
Nože Miloša Gnidu majú punc kvality a originality. Autor: ,

Denník Pravda pripravuje seriál Úspešní Slováci. Prinášame príbehy o ľuďoch, ktorí sú vo svojej oblasti výnimoční. Aj keď nemusí ísť o mimoriadne známe osobnosti. Dnešný príbeh je o kováčovi, ktorý chcel byť najprv záhradníkom.

Stačilo však jedno privoňanie k železu a záhradné nožničky vymenil za nákovu a kladivo. Miloš Gnida (35) z Veľkých Chlievan pri Bánovciach nad Bebravou sa venuje niečomu, čo dokáže len zopár ľudí na Slovensku. Vyrába nože z damascénskej ocele. Ide o špeciálnu oceľ, ktorá sa dostala do povedomia aj vďaka úspešnému seriálu Hra o tróny, kde ju nazývajú valéryjskou.

Talentovaný kováč svojimi výrobkami ohuruje celý svet a s úsmevom vraví, že jediný svetadiel, ktorý zatiaľ nedobyl, je Ázia.

Miloš Gnida od detstva inklinoval k umeniu, netušil však, že sa napokon bude živiť niečím úplne iným, ako si naplánoval. „Ja som vyštudoval gymnázium a mal som plány. Chcel som byť záhradník. Aj som začal na vysokej škole študovať záhradnú architektúru,“ hovorí Gnida. Nakoniec však v škole vydržal iba pol roka a môže za to paradoxne kovaný plot, ktorý si dali vyrobiť jeho rodičia.

Vtedy osemnásťročný prázdninujúci študent sa ponúkol kováčovi, že keďže má čas, tak mu pomôže. A bola z toho láska na celý život. Nabok šli kamaráti, opekanie pri vatre aj letné kúpanie v jazere. „Ten oheň, ten dym… to človeka osloví. Veľmi. Bolo to pre mňa prelomové obdobie, pretože som skončil štúdium na gymnáziu a už som mal spravené prijímačky na vysokú školu. Tam som aj začal chodiť, ale záhradnú architektúru som vzdal po pol roku. Už som mal pred očami len to železo,“ priznáva Miloš.

Chvíľu robil ešte s kováčom, ktorý ho umeniu priučil, neskôr sa však osamostatnil a kúpil si základné kováčske vybavenie. Jeden kamarát mu povedal, že keď robí so železom, mohol by mu ukuť plot. Ten videl ďalší známy a onedlho už nemal o zákazníkov núdzu.

Od plotov k damascénskej oceli

Damascénsku oceľ nehľadal, našla si ho doslova sama. „U kováča som videl reťaz z motorovej píly, mal to tak nejako skované dokopy, tak som sa ho pýtal, čo to je? A on vraví, že je to pokus o damascénsku oceľ. Vyhľadal som si na internete, čo to je a strašne ma to zaujalo,“ spomína M. Gnida. Ako hovorí, vyrobiť kvalitnú damascénsku oceľ nebolo vôbec jednoduché a šlo o pokus – omyl. Prvé výrobky končili v koši na kilá.

Cena sa pohybuje od 200 eur vyššie.
Cena sa pohybuje od 200 eur vyššie. Autor: Miloš Gnida

"Je to o praxi. Človek tam tie teploty triafa od oka, stane sa, že to zhorí alebo sa to nespojí. To boli kilá železa, čo zo začiatku leteli von, a tiež bezsenné noci. Začal som však skúšať, dali sa takto kombinovať rôzne vzory, zisťoval som, ako to stočiť, prebrúsiť, aby tam vznikol vzor, a začalo ma to strašne baviť. Podarilo sa mi vyrobiť nejaký materiál, tak som uvažoval, čo z toho teraz vyrobiť.

Vyskúšal som prvú čepieľku a prišiel jeden poľovník a pýtal sa ma, čo je to za nôž. Tak som mu vysvetlil, že takýto nôž som vyrobil a on, že čo zaň chcem. Vravím mu, toto si zober, však to je len prvotina, za to nič nechcem. Ale on mi dal tritisíc korún, čo bol v tých časoch veľký peniaz. Tak som spravil ďalší a ďalší a tak sa to nejako začalo," hovorí kováč.

Damascénska oceľ je podľa neho špecifická tým, že sa pripravuje ručne, v čom je jej hodnota. Výnimočná je však aj vlastnosťami rôznych ocelí, ktoré sú v nej nakombinované. Gnida vraví, že podobnú charakteristiku v sebe skrýva aj japonská oceľ, ktorá vznikla tak, že vyťaženú rudu tavili v peciach, kde získala veľké percento uhlíka.

Jeden nôž vyrába približne 60 hodín.
Jeden nôž vyrába približne 60 hodín. Autor: Miloš Gnida

Následným prekovávaním sa oceľ čistila. Tak nadobúdala optimálne množstvo uhlíka, a tým aj výborné vlastnosti. Kombinovanie dvoch ocelí – mäkkej a tvrdej – navyše používali aj severské národy, čím vznikla zvarková oceľ. V Sýrii zase oceľ vyrábali tavením a pridávaním rôznych prvkov, takzvaných legúr. Práve podľa mesta Damask v Sýrii, kde sa pravdepodobne táto oceľ vyrábala, sa udomácnilo pomenovania damascénska oceľ.

Hry o tróny na slovenský spôsob

Damascénska oceľ sa v seriáli Hry o tróny volá valéryjská. Za kováčom tak začali chodiť Slováci s tým, aby im vyrobil taký meč, aký majú v Hre o tróny.

„Pravdaže chodia. To si vymyslia kadečo, od nindža mečov až po nôž zo seriálu. Bol taký film s hercom menom Wesley Snipes, kde hral upíra s mečom, tak chceli meč s rovnakou rukoväťou,“ smeje sa umelecký kováč. Vraví, že nakoniec z pretavenia ľudských túžob do reálneho meča či noža nič nebolo. „Takýchto zákaziek sa zriekam, nie je to môj štýl. Ja sa venujem hlavne výrobe loveckých nožov, a takýchto fantastických, tých sú plné tržnice,“ smeje sa.

Vraví, že najväčší dopyt je práve po damascénskej oceli a jeho najčastejšími zákazníkmi sú poľovníci. U nich ide o prestíž, aby takýto nôž mali, a tiež je nôž pre nich praktický pracovný nástroj. Po čísle štyristo prestal rátať, koľko nožov presne vyrobil.

Číslo sa však približuje k tisícke. Každý nôž je originál a stopercentná ručná práca. Okrem čepele totiž vyrába rukoväte a navyše aj kožené puzdrá. Každý nôž tvorí na mieru presne pre zákazníka, aby mu sedel do ruky. Výroba jedného noža mu trvá v priemere okolo 60 hodín. Cena je rôzna.

„Záleží na použitých materiáloch, ale v princípe stojí jeden okolo dvesto až sedemsto eur,“ hovorí Gnida. Najdrahší nôž, ktorý vyrobil, bol však špeciálny. Okrem damascénskej ocele obsahoval aj zlato, mamutovinu a žirafie kosti. Nôž predražili práve použité materiály. Samotná čepeľ stála 600 eur, celková cena však nakoniec bola dve tisícky. Miloš Gnida vraví, že jeho nože zatiaľ nemajú asi iba v Ázii.

Vyrába prevažne praktické lovecké nože, no chce...
Vyrába prevažne praktické lovecké nože, no chce sa venovať aj kovorytectvu. Autor: Peter Velický

„Vlastne už sú všade. V Rusku, Brazílii, Amerike, vo Francúzsku, v Južnej Afrike. Sú po celom svete. Áziu som zatiaľ jedinú nedobyl,“ hovorí.

Podľa Gnidu kováčov, ktorí sa na Slovensku zaoberajú damascénskou oceľou, veľa nie je. "Som v asociácii nožiarov, ktorá má nejakých tridsať členov, to sú tiež borci. Na výstavách sa stretáva komunita majstrov, kde prinesú od jednoduchých kúskov až po tak prepracované, pred ktorými skláňam hlavu, lebo ide o majstrovské di­ela.

Ale na Slovensku je to tak rozdelené, že každý sa venuje tomu svojmu. Niekto nožom, niekto iným veciam, každý si robíme svoj dizajn a zákazníci si toho svojho kováča nájdu. Zatiaľ som nepocítil, že by ma nejakým spôsobom konkurencia ohrozila, že by mi brala prácu," zhodnotil Gnida.

Sám sa chcel dávnejšie pustiť do výroby sekier, ale má kamaráta, ktorý veľmi túži sa tomu venovať, tak vraví, že mu to prenechá a vysníval si preto niečo iné. Túži sa naučiť kovorytectvo a vytvoriť sériu výrobkov, aké sa v minulosti vyrábali v babylonskej, aztéckej či egyptskej ríši. „Môže to byť napríklad malá dýka, ale spracovaná tematicky tak, ako ju vyrábal každý z týchto národov,“ premýšľa.

Damascénska oceľ

Termín damascénska oceľ označuje materiál zložený z viacerých druhov železa či ocele. Na leštenom alebo leptanom povrchu je zreteľne viditeľná štruktúra týchto striedajúcich sa vrstiev. Historická damascénska oceľ sa používala na výrobu kvalitných čepelí nožov a mečov, ktoré bolo možné ohnúť od čepele k špičke.

Prvé doklady o jej výrobe pochádzajú už z prvej polovice prvého tisícročia pred Kristom – pred naším letopočtom. Najprv ju vyrábali na Blízkom východe, ale čoskoro sa rozšírila do celého sveta a viaceré národy sa snažili výrobu tejto ocele napodobňovať. Týmito mečmi boli saracénski bojovníci schopní preseknúť aj brnenie protivníka.

Išlo o vysoko kvalitnú oceľ s charakteristickým vzorom – mramorovaním. Mala vysoký obsah uhlíka a vyrábala sa pri vysokých teplotách. Keďže však bola výroba pravej damascénskej ocele veľmi drahá a navyše tajná, dnes už len ťažko zistíme, aké boli jej výrobné postupy. Je známe iba to, že v minulosti šlo o výrobu z jedného kusa, nie teda o technológiu kováčskeho zvarovania, ako sa používa dnes.

Zvarovanie sa však ukázalo ako najschodnejšia cesta napodobniť kvality pôvodnej ocele. Tak vznikla nepravá damascénska oceľ. Dnes sa vyrába mnohonásobným skovaním, prekladaním a opätovným skovaním niekoľkých plátkov ocele s rozdielnymi vlastnosťami, čím vzniká charakteristický vzor, ktorý má niekoľko desiatok aj stoviek vrstiev.

Je to o praxi. Človek tam tie teploty triafa od oka, stane sa, že to zhorí alebo sa to nespojí. To boli kilá železa, čo zo začiatku leteli von, a tiež bezsenné noci.

Táto oceľ je vďaka kombinácii materiálov rozdielnych vlastností dlhodobo ostrá, ale tiež silná a takmer ju nie je možné zlomiť.

V úspešnom seriály Hry o tróny sa damascénska oceľ nazýva valéryjská. Tieto meče boli podľa legendy ukované starými majstrami a neboli teda len obyčajným kováčskym umením. Pri ich výrobe boli použité kúzla, ktoré po skaze imaginárnej seriálovej Valérie už nikto neovláda.

Meče mali unikátne vlastnosti. Boli neprekonateľne ostré, ľahké a nedali sa otupiť. Opis mečov sedí s popisom damascénskej ocele. Podľa neho bolo vidieť vlnky v tmavej oceli tam, kde bol kov donekonečna znova a znova pri kutí prekladaný cez seba.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Úspešní Slováci #Nôze #Miloš Gnida #Kováč
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Amore Ľalia Color

Amore Ľalia Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk