Prežila útrapy prenasledovania i nacistický koncentrák

, 24.09.2017 07:00

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Prostredníctvom príbehov žijúcich pamätníkov a ich potomkov priblíži najtemnejšiu a najkrutejšiu stránku nacistického režimu, ktorý systematicky počas 2. svetovej vojny vyvražďoval ľudí len pre ich náboženstvo či rasu. Holokaust sa pre svoje zverstvá do histórie ľudstva navždy zapíše čiernymi písmenami. Tretia séria seriálu sa začína príbehom Evy Šelachovej.

Rodáčka z Bratislavy Chava Eva Šelach žije v...
Rodáčka z Bratislavy Chava Eva Šelach žije v Izraeli. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

„Muži napravo, ženy bez detí naľavo!“ Rázny povel esesáka preťal napätie a úzkosť, ktoré sa dali priam krájať. Uprostred zostali len ženy s menšími deťmi a starci. „Nestihli sme sa ani objať, ani pobozkať na rozlúčku. Bez štipky súcitu či ľudskosti od nás oddelili otca, môjho pätnásťročného brata, strýkov a tety. Spolu sme zostali len babička, moja mama, teta s dvoma deťmi a ja. Mala som vtedy osem a pol roka,“ začína svoj príbeh 81-ročná Chava Eva Šelach, žijúca v Izraeli.

Trinásť členov ich širšej rodiny zatklo v októbri 1944 gestapo v Bratislave a poslalo ich do zberného tábora v Seredi. Tam ich rozdelili do transportov, smerujúcich do koncentračných táborov. Eva a jej mama prežili peklo v nemeckom koncentráku Bergen-Belsen, babička tam zomrela. Otec s bratom skončili v tábore Buchenwald. Brat prežil, otec zahynul. Z celej veľkej rodiny holokaust pripravil o život 35 príbuzných.

Všetko sa začalo žltými hviezdami

Mayerovci si žili v Bratislave spokojným životom. Mama mala chemickú čistiareň, otec obchodoval s drevom a vínom. Narodil sa im najskôr syn, o sedem rokov do rodiny pribudla dcéra. Ich osud sa začal meniť, keď Hitler rozpútal druhú svetovú vojnu a pustil sa do riešenia „židovskej otázky“.

„Ako dieťa som vôbec nechápala, prečo zrazu musíme nosiť žlté hviezdy. Otec bol nemeckej národnosti, brat chodil do nemeckého gymnázia, aj doma sme hovorili nemecky. Až neskôr som si uvedomila, že z nášho okolia miznú príbuzní a rodinní priatelia,“ hovorí pani Šelach.

Zarizovali im čistiareň, otec už nemohol obchodovať. Začal preto pracovať v Ústredni Židov, ktorá pomáhala židovským utečencom z Poľska i východného Slovenska. "Aby ich zachránili, robili pre nich, čo vedeli a mohli. Mladým dievčatám napríklad hľadali chlapcov, aby sa mohli fiktívne vydať, pretože zo začiatku brali do transportov len slobodné dievčatá.

Takto otec napríklad pomohol mladej Editke, myslím, že z Kežmarku. Dal jej miesto na ÚŽ a slobodnému strýkovmu bratovi povedal, aby sa s ňou oženil. Pamätám sa, že to bola prvá svadba v našom byte, kde sme bývali v podnájme. Mama uvarila guláš a prišiel aj rabín. Chudák, po ceste ho chytili gardisti a odstrihli mu bradu. Ale svadba bola, mladí zostali spolu a mali dve deti," pokračuje.

Vtedy ešte Eva Mayerová so svojou matkou v roku...
Vtedy ešte Eva Mayerová so svojou matkou v roku 1937.

Hromadné transporty Židov do vyhladzovacích koncentračných táborov v roku 1942 Mayerovcov obišli. Otec totiž dostal výnimku, čím ochránil svoju rodinu. „Ústredňu Židov vtedajšia slovenská vláda napodiv tolerovala. Podľa mňa preto, lebo disponovala zoznamom židovských osôb a ich majetku, ktoré neskôr nacisti a gardisti zneužili pre svoje zámery,“ myslí si.

V úkrytoch sa naučila vykladať pasians

Výnimka Mayerovcom však nadlho nepomohla. Vedeli už, čo sa deje v táboroch na nemeckými nacistami okupovanom území Poľska. Rozprávka o tom, že ľudí tam vozia na prácu, sa rozplynula po úteku dvoch Slovákov Vrbu a Wetzlera, ktorí koncom apríla 1944 odkryli neľudské zverstvá v koncentráku pri Osvienčime.

Keď vypuklo Slovenské národné povstanie a nacisti s gardistami, aby ho potlačili, bezuzdne vraždili bezbranných ľudí, Mayerovci pochopili, že aj nad nimi sa sťahujú chmáry.

„Iba nedávno som sa dozvedela z archívnych dokumentov gestapa, že celú našu rodinu označili za nepotrebnú. Ale, prečo? Nikomu sme predsa nikdy neublížili. Boli sme normálna usporiadaná a pracovitá rodina ako mnoho ďalších, ktoré nemali toľko šťastia a skončili v plynových komorách,“ zamyslene sa pýta pani Šelach.

Rodina sa dlho ukrývala po Bratislave a jej predmestiach. Mohli sa spoliehať len na dobrých ľudí, nesmeli sa prezradiť, a vyjsť si von na prechádzku bolo absolútne nemysliteľné. Ohrozili by tým seba aj svojich dobrodincov.

Čo vlastne celé tie dni v skrýšach robili? "Pamätám si len toľko, že strýko učil brata matematiku a mňa mama zase vykladať z karát pasians a nejaké ručné práce. Pasians mi zostal doteraz ako prostriedok na upokojenie. Vykladala som ho aj s deťmi v úkryte, keď z Libanonu ostreľovali izraelské územie, kde žijeme.

Vždy som mala karty pri sebe. Videla som, že deti majú veľký strach, tak som vykladala pasians s tým, že keď sa podarí, nič sa nám nestane. Je to možno smiešne, ale deti to upokojilo," spomína.

Sereď bola bránou do pekla

Detstvo malej Evy Mayerovej sa skončilo v októbri 1944, keď jej rodinu odhalilo a zatklo gestapo. "Zobrali nás na Edlovu 6 a držali v pivnici. Ako dlho, neviem, no nakoniec nás nákladnými autami odviezli do Serede. Tam sme boli poslednýkrát spolu ako rodina.

Bola som len dieťa, mnohému som nerozumela. V baráku, kam nás dali, vládla panika a chaos. Raz v noci jedna žena stratila nervy a strašne plakala, kričala. Vtedy mi došlo, že sa deje niečo veľmi, veľmi zlé.

Naplno som si to uvedomila, keď ma s bratom rodičia vzali do tichého kútika a otec povedal: Keď s mamou zomrieme a nevrátime sa, vy, keď sa zachránite, alebo jeden z vás, naučím vás adresu, kde sa obrátite. Bola to adresa našej sesternice v Mníchove.

Viem ju dodnes, hocikedy, aj o polnoci. Už som potom naisto vedela, že sa vydávame na cestu smrti. Od tej chvíle už nič nebolo také ako predtým," v očiach sa jej lesknú slzy.

Druhého novembra 1944 nahnali v Seredi po rozdelení osobitne mužov, ženy a matky s deťmi a so starcami do dobytčích vagónov.

Chavin manžel (druhý sprava) ako dieťa v...
Chavin manžel (druhý sprava) ako dieťa v koncetračnom tábore Auschwitz.

„Tak s nami aj zaobchádzali. Na zemi smradľavá vlhká slama, jedno vedro na potreby, druhé s vodou. Nikdy nezabudnem, ako nám otecko smutne kýval z malého okienka jeho vagóna. Vtedy som ho videla posledný raz. Potom náš vagón zatvorili. Zostala len tma a strach. Všetkým dospelým bežalo mysľou, že nás vezú do plynu, do Auschwitzu – Osvienčimu,“ vracia sa do svojho detstva.

Vo vagóne ich bolo toľko, že si sotva našli kúsok miesta na sedenie. V noci vlak zastavil, vyliali im vedro s výkalmi, druhé naplnili vodou, hodili kúsky chleba. Takto cestovali tri noci, dokonca aj štvrtú.

„Vtedy jedna žena vykríkla: Nevezú nás do Osvienčimu, lebo tam cesta zo Slovenska trvá tri dni. Najskôr sme sa potešili, no súčasne zazneli otázky – Tak kde potom? Bude to horšie? Alebo lepšie? Cestovali sme sedem dní a nocí. Zavliekli nás do nemeckého koncentráku Bergen-Belsen pri Hanoveri,“ posúva svoj príbeh.

V tomto istom tábore zahynula aj mladučká Anna Franková, nemecké dievča židovského pôvodu, ktoré sa s rodinou ukrývalo v Amsterdame. Známy autentický Denník Anny Frankovej približuje život prenasledovaných a ukrývajúcich sa Židov očami tínedžerky.

Do koncentráku ich zavliekli na smrť

November 1944. Hustý dážď, vietor, zima. „Nikto netušil, kde to vlastne sme. Do tohto nečasu nás vyhnali z vagónov v chabom jesennom oblečení. Okolo samí nemeckí vojaci so zbraňami a zúrivo štekajúcimi psami. Nepočuli sme nič iné, len schnell, schnell, schnell – rýchlo, rýchlo, rýchlo a museli sme bežať. Mama s tetou podopierali babičku, ktorá nevládala, a my tri deti sme sa držali pri nich, aby sme sa nestratili. Až o mnoho rokov neskôr som sa dozvedela, že sme takto bežali sedem kilometrov,“ dodáva pani Šelach.

Evini rodičia sa zosobášili v roku 1928.
Evini rodičia sa zosobášili v roku 1928.

Keď prechádzali bránou tábora, videli veže s guľometmi a baraky. Boli v nich prične so slamou, od únavy a stresu všetci, hoci mokrí, zaspali. Ráno ich prebudil piskot píšťalky. Začalo sa peklo, aké si vie dnes sotvakto predstaviť.

„Museli sme nastúpiť na apel, kde nás počítali. Stáli sme v päťstupoch. K mojej mame pristúpil mladý oficier a zreval na ňu: Ty budeš zodpovedná za týchto ľudí. Každý deň bude trikrát "cel-apel“, a keď nebude niečo v poriadku, ty zaplatíš životom. Od tej chvíle som nemala ani sekundu pokoja. Stále som pobehovala, pozerala, či je všetko tak, ako má byť, aby mi mamu nezastrelili," opisuje prvé zoznámenie sa s lágrom. Aj keď niekto nevládal alebo bol veľmi chorý, ostatní mu pomohli, aby sa dostavil na „apel“.

Trikrát denne počítanie, na raňajky kúsok chleba a šálka cigórie, ktorá bola dennou dávkou tekutín. Okolo tretej miska riedkej polievky z bielej repy. Pitná voda v lágri nebola, veľký problém robila aj nedostatočná hygiena. Ľudí kosil týfus a iné choroby.

Mŕtve telá sa kopili na dvore. „Zima, hlad, ktorý bolel, pohľad na nakopené mŕtvoly…Chorí nedostávali nijakú pomoc, len od spoluväzňov. Neviem vôbec nájsť priliehavé slová, ktoré by vedeli vyjadriť tú hrôzu. Hrôzu, ako sa ľudia dokázali správať k ľuďom. Sama neviem, ako sme to prežili…,“ láme sa jej hlas. Na ruke nemá vytetované číslo: „Nám ich nedávali, my sme boli dopredu odsúdení na smrť. Vyhladovaním, chorobami a fyzickým i psychickým vyčerpaním.“

S manželom ju spojil rovnaký osud

Babička zomrela v lágri na týfus 7. marca 1945. Jej mŕtve telo dali na kopu ďalších, iná možnosť nebola. Aj ďalší z rodiny ochoreli, ale akoby zázrakom sa dostali z choroby. Cestu z pekla im otvorili anglickí vojaci, ktorí tábor Bergen-Belsen oslobodili 15. apríla 1945.

Eva s bratom pred deportáciou na jar 1944.
Eva s bratom pred deportáciou na jar 1944.

Mayerovci a ich príbuzní sa hľadali cez Červený kríž. Eva a jej mama sa vrátili do Bratislavy, kde ich už čakal Evin brat. Bez otca. „Nikdy som sa ho nepýtala, ako otecko zomrel. Nemala som na to silu. O útrapách, čo som ako dieťa zažila, som začala hovoriť až po štyridsiatich rokoch,“ priznáva Chava Eva Šelach.

Vo februári 1949 opustila svoje rodné mesto a natrvalo odišla do Izraela, kde žila v kibuci Kfar Masaryk. Pomenovali ho tak prisťahovalci z vtedajšieho Československa v roku 1940.

„Prišlo nás tam so mnou dokopy 36 židovských detí z Československa. Iba dvanásti mali oboch rodičov, ostatní boli siroty alebo polosiroty. Verili sme, že takto spoločne sa dokážeme vysporiadať s tým, čo sme prežili,“ vracia sa do minulosti. Po pár mesiacoch odišli do Izraela jej matka i brat.

So svojím budúcim manželom Šmuelom, tiež zo Slovenska a s rovnakým osudom, sa zoznámila v kibuci. Šmuel s mladším bratom Pavlom prežili ako deti peklo nemeckého nacistického koncentráku Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime. Dostal sa tam ako desaťročný chlapec, brat mal iba šesť. "Všetko bolo zamerané na poníženie.

Začalo sa to tetovaním čísla na ruke, čomu sme ako deti vôbec nerozumeli. Potom vzali naše šaty, dali nám iné a neustále nás poháňali. Dvakrát sa nám náhodne dokonca podarilo stretnúť s mamou a prehodiť aspoň pár slov.

Potom ju previezli do Bergen-Belsenu, odkiaľ sa vrátila s veľmi podlomeným zdravím," zveril sa Šmuel Šelach za svojho života Oľge Pohankovej, autorke knihy Boli sme len čísla.

V kibuci sa s Evou zosobášili a žili v ňom desať rokov. Potom sa vydali vlastnou cestou s dvoma dcérkami. Eva sa v Izraeli stala učiteľkou a vychovávateľkou, takmer štyridsať rokov pôsobila ako riaditeľka školy pre hendikepované deti. Staršia dcéra pokračuje v jej učiteľských šľapajach, mladšia pracuje v štátnych službách.

Holokaust je mementom pre celý svet

Neopísateľná trauma z detstva sa vinie celým jej životom. Vždy museli s manželom, pokiaľ ešte žil, vedieť, kde sú ich dve dcéry.

Najlepšie sa cíti, keď je rodina spolu. „Život je silnejší ako utrpenie a bolesť. Krízy, ktoré človek prežije, mu dodávajú silu. Možno robím dojem, že som optimista, ale kdesi vnútri vo mne hlodá stále taký malý strach, že keď je veľmi dobre, bude zle,“ vyznáva sa.

Dom v Bratislave pri Redute, kde sa narodila Eva Mayerová, stále stojí. "Dcéry majú moje rodné mesto rady, vždy sa tešia, keď ideme na Slovensko. Mňa občas premkne taký zvláštny pocit. Ozvú sa smutné spomienky.

Nedokázali ich vymazať ani dlhé desaťročia," dodáva. Na pamiatku svojej babičky a otca, ktorí zahynuli v koncentrákoch, umiestnila pri dome dva pamätné kamene – stolperstein.

Chava Eva Šelach sa často stretáva s mladými ľuďmi v múzeu holokaustu v Izraeli, rozpráva sa s nimi. Nikdy im však nezabudne povedať: "Vo svete sa dejú zlé veci, vojny a najnovšie nezmyselné teroristické útoky.

Myslíme si, že je to ďaleko, že sa nás to priamo netýka. Ani v čase, keď sa Hitler pustil do vojny, si bežní ľudia nevedeli ani len predstaviť, aké ich čakajú zverstvá, poníženie, masové vyvražďovanie. K víťazstvu zla pri tom stačí tak málo. Aby dobrí ľudia nerobili nič. Na to nesmieme zabudnúť," tlmočí odkaz holokaustu, ktorý prežila.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy #koncentračné tábory #druhá svetová vojna #Chava Eva Šelach
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk