Obesenec, ktorého som našiel, mal zrejme falošné doklady

09.09.2017 10:00
brekov, hrad, brekovský hrad
Obec Brekov v súčasnosti, v pozadí zrúcanina Brekovského hradu. Autor:

Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia (9. september) si pripomíname listom čitateľa, dlhoročného novinára Jozefa Hrubovčáka. Spomína v ňom na nešťastný osud Židov z jeho rodného Brekova i na to, ako po stopách svojich detských kamarátov celý život pátral.

Na dni z konca tridsiatych a začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia, keď trval Slovenský štát ešte krátko, sa veľmi dobre pamätám. V tom čase žilo v mojom rodnom Brekove v okrese Humenné množstvo židovských rodín. Časť z nich bývala na začiatku dediny, ďalší v jej prostriedku a zvyšok pri miestnom kameňolome a vápenke. I keď som bol iného vierovyznania ako oni, mne ani ďalším kamarátom to vôbec neprekážalo.

Dobre si spomínam na rodinu nebohého Friedmana, Ehrenberga, Jumena a iných. Aj na dni, keď ich podaktorí spoluobčania v gardistických mundúroch zarmútených odvážali na konských povozoch na veľkú železničnú stanicu do Humenného a tam ich napchávali muži v čiernych uniformách do železničných vagónov určených pre dobytok, nasmerovaných na Osvienčim.

Za chlapcami a dievčatami, ktorí nás museli nútene opustiť, nám bolo veľmi smutno. Netušili sme, že ich vidíme naposledy.

Po odvezení aj tej poslednej židovskej rodiny ich domy v Brekove spustli. Len čo ich deportovali, ich „odchodu chamtiví“ ľudia si obratom rozobrali všetok židovský majetok a pôvodný inventár. Tieto osirelé a rozkradnuté obydlia boli potom častým miestom našich potuliek, skrývačiek a šantivých hier.

Obesený muž

V jednom z týchto obydlí, nepamätám sa už, komu presne patrilo, som raz našiel obeseného muža. Pri behu do poslednej miestnosti som do jeho obutých nôh narazil hlavou. Keď som sa na rozkývanú postavu bližšie pozrel, takmer som od nevýslovného strachu odpadol. Neznámy obesenec nielen mňa, ale aj ďalších kamarátov, ktorí sa na moje súrne volanie zbehli na kritické miesto, strašne vydesil.

Privolaní žandári podľa nájdených dokumentov, ktoré mal nebožtík pri sebe, zistili, že ide o občana z Medzeva, ktorý v tom čase spadal pod susedné Maďarsko. Tomuto strašnému miestu sme sa potom dosť dlhý čas vyhýbali ako čert krížu.

Tohto obesenca som mal dlhé dni stále pred očami. V noci som sa zo strachu často budil. Na stole v našej spálni musela za tmy stále svietiť petrolejka.

Po roku 1945 boli niektoré židovské objekty v našej dedine zbúrané a na ich mieste postavené nové, modernejšie a krajšie domy, ktoré zahladili stopy po predošlých obyvateľoch. Po druhej svetovej vojne, keď južnými susedmi zabrané územie Slovenska pripadlo späť pod Československú republiku, ma raz služobné povinnosti z denníka Východoslovenské noviny v Košiciach, kde som pracoval, zaviali až do Medzeva. Dovtedy mi záhadný obesenec nedal pokoja. Na tamojšom miestnom národnom výbore som sa u predsedu i ostatných funkcionárov zaujímal, či im zo štyridsiatych rokov minulého storočia nechýba nejaký muž.

Nik nie je nezvestný

Odpoveď tamojších predstaviteľov bola jednoznačná: "Nik z našich ľudí z vojnových rokov nie je nezvestný. Každý sa vrátil živý a zdravý domov.”

Po týchto slovách mi hneď napadlo, že objavený neznámy obesenec dodnes nemá svoje pravé meno. A tak sa teda doteraz nevie, kto to bol, kto po ňom už mnohé desiatky rokov márne pátra a nevýslovne žiali. Určite mal pri sebe falošné dokumenty.

Z vysťahovaných Židov spod Brekovského hradu, keď zavládol trvalý mier, sa však žiaden domov nevrátil. Isto ich pohltili nenásytné plamene osvienčimského krematória.

V roku 1957 sa mi prvýkrát naskytla možnosť cestovať do Poľska z redakcie krajských novín Nový život z Prešova. Súčasťou tejto služobnej cesty s delegáciou odbojárov Prešovského kraja, ktorú viedol ich predseda Emil Chlapeček, bol aj Auschwitz. Mojím tajným cieľom bolo nájsť po spoluobčanoch v tomto koncentračnom tábore aspoň nejaké stopy.

Prechádzal som jeden obytný barak za druhým, pozoroval tisícky fotografií do pol pása mužov, žien a detí, stovky ošúchaných kufrov, dáždnikov, zubných protéz, topánok najrôznejších veľkostí a vagóny ľudských vlasov.

Žiadny náznak alebo správu, ktorá by vysvetľovala osud brekovských Židov, sa mi však nájsť nepodarilo, aj keď niektorí Brekovčania verili, že sa domov vrátim s nejakými novými informáciami o osude ich bývalých susedov.

Osvienčim

Za svojho pobytu v tomto koncentráku som videl akurát hrôzostrašné miesta, kde vyčíňala smrť, spaľovali ľudí, zákerný plyn oslaboval ľudskú myseľ, zabraňoval dýchaniu trasúcich sa obetí, usmrcoval jedného ľudského tvora za druhým.

Táto továreň na smrť mnou veľmi otriasla a do mysle vtisla nezabudnuteľné obrazy na celý život.

Po druhý raz som mal možnosť navštíviť Osvienčim ani nie tak dávno. Videl som tam dokumentárny film, nakrútený sovietskymi kameramanmi hneď po oslobodení tohto povestného pekla. Nebol medzi nami nikto, kto by nemal v očiach slzy. Tak na nás viacerých zábery zapôsobili. I počas tejto návštevy, ktorú som absolvoval spolu s bardejovskými funkcionármi, som v tom ostnatým drôtom opásanom kolose pátral po rodákoch, ale k žiadnemu potrebnému menu som sa nedostal, i keď mi v tom smere ako predstaviteľovi tlače veľmi ochotne pomáhali aj pracovníci múzea pripomínajúceho tieto otrasné udalosti.

Veľa kartoték, fotografií a iných dokumentov bolo totiž pred útekom fašistov pred červenoarmejcami spálených alebo inak zničených. Medzi nimi boli určite aj tie, na ktorých boli mená občanov z Brekova.

Opäť som sa vrátil domov naprázdno.

A už neverím, že sa ešte niektorých mien odvlečených židovských usadlíkov z môjho rodiska niekedy dopátram, lebo už sily na všetko nestačia.

Darmo, to roky…

Nesmie ožiť

Každému, kto by dnes zapochyboval o existencii strašných nemeckých koncentrákov, odporúčam (najmä kotlebovcom a im podobným ľuďom), aby ich navštívil. Aby išiel na púť do Osvienčimu a na vlastnej koži zistil, ako tých úbohých ľudí posielali na istú smrť.

Ako v nenásytných plameňoch horel človek za človekom a na ich miesto ako pracovné zmeny do fabriky nastupovali ďalšie nevinné obete.

Fašizmus sa pred desiatkami rokov neujal v hitlerovskom Nemecku z večera na ráno. Začínal nevinnými výtržnosťami v krčmách, na uliciach i v ľudských obydliach, kde postupne ničil svojich odporcov.

Až neskôr aj oficiálne ukázal svoju právu a strašnú tvár.

Ale už bolo neskoro.

Preto už nikdy nesmie ožiť, aby sme opäť zbytočne neprišli o svoju slobodu, priateľov a známych.

Veď Židia, moji krajania z Brekova, dediny spod starobylého hradu, tiež nemuseli zahynúť takou strašnou smrťou.

#9. september
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Amore Ľalia Color

Amore Ľalia Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk