Vo vreci striehla smrť. Neslávny koniec hadieho kráľa

, 11.09.2017 11:00

Chytať hada holými rukami je vždy riskantné. Presvedčil sa o tom i jeden z najväčších odborníkov na plazy Joe Slowinski. Zatiaľ čo svet 11. septembra 2001 so zatajeným dychom sledoval útok na newyorské dvojičky, on zvádzal boj v ďalekej džungli. Jeho druhovia sa ho tam vyše 20 hodín pokúšali udržať pri živote, no hadí jed bol silnejší.

Joe Slowinski bol jedným z najväčších...
Joe Slowinski bol jedným z najväčších odborníkov na plazy. Autor: Dong Lin

Biológovia, ktorí chcú byť populárni, sa radi predvádzajú ako hrdinovia. Neboja sa priblížiť na dosah k žralokom, levom či krokodílom, jedovaté pavúky si pokojne nechajú loziť po tele a nebezpečné hady chytajú, ako by to boli dážďovky. Asi to už patrí k ich imidžu.

Podobne sa správal i Joe Slowinski, uznávaný americký herpetológ – expert na plazy a obojživelníky. V USA viedol časopis o tomto odbore a riadil aj ústav herpetológie na Kalifornskej akadémii vied v San Franciscu. Jeho záľubou boli jedovaté hady. Napísal o nich knihu a 40 odborných článkov.

Zakladal si na neformálnom vystupovaní. Sponzorov prijímal často len v tričku a šortkách namiesto obleku a rovnako uvoľnene sa pohyboval na výpravách do divokej prírody. Hoci väčšina zoológov pri kontakte s hadmi uprednostňuje háky alebo špeciálne tyče, Slowinski ich chytal priamo rukami – len tak v tričku alebo v krátkej košeli.

Na väčšiu opatrnosť nedbal ani po tom, čo iba o vlások unikol smrti. Ako pri výprave s producentom televíznej stanice National Geographic, keď ho aj cez vrece pohrýzla ulovená kobra. Jej zuby sa mu zaťali dosť hlboko pod kožu a nebola šanca dostať sa rýchlo k séru.

Slowinski si preto iba sadol a pokojne čakal. Napokon zistil, že šlo len o takzvané suché pohryznutie. Hady tak niekedy útočia, aby ušetrili svoj vzácny jed, ktorého tvorba istý čas trvá. Pohryzú, ale nezabijú.

Sklamanie v džungli

V septembri 2001 sa Slowinski postavil do čela veľkej výpravy 16 vedcov, ktorá mala za úlohu preskúmať v Mjanmarsku plazy a obojživelníky, ale aj ryby, vtáky, cicavcov, rastliny či hmyz. Známy 38-ročný herpetológ mal tú krajinu rád. Už na svojej prvej ceste tam objavil nový druh kobry a odvtedy sa tam s radosťou vracal.

Tentoraz sa však expedícia nezačala najšťastnejšie. Dohoda s miestnymi úradmi zlyhala, a tak vo výprave chýbal lekár i medicínske vybavenie. Ani počasie sa nevydarilo. Krajinu kropili monzúnové dažde, ktoré výpravu do džungle neďaleko čínskych hraníc premenili na brodenie bahnom a hmlou. Bádateľov aj desiatky miestnych nosičov trápili moskyty, agresívne včely, osy, muchy aj hordy nenásytných pijavíc.

Slowinski sa však ani v takej situácii nedal odradiť a kolegov povzbudzoval nestrácajúc svoj typický humor. Odhodlane kráčal dopredu v sandáloch, šortkách, tričku, s diskmenom na ušiach a s kovovou tyčou v rukách. Akurát že v takých podmienkach sa mu nedarilo nájsť nijaké plazy. Zatiaľ čo sa jeho kolega ornitológ nadchýnal objavenými vtákmi, Slowinski po nociach len frustrovane kričal do tmy: „Som hadí kráľ!”

Osudový omyl

Ráno 11. septembra – piaty deň v džungli – sa Slowinski, zrejme pod vplyvom sklamania, že zatiaľ nič zaujímavé neobjavil, rozhodol preskúmať hada, ktorého jeho druhovia našli deň predtým.

Bol tenký a mal čierno-biele pásy, takže vyzeral ako jeden z druhov miestnych užoviek (Dinodon septentrionalis). Tie svojím zafarbením tak dokonale imitujú prudko jedovatého bungara pásikavého (Bungarus multicinctus), že rozdiely občas nevedia rozlíšiť ani skúsení znalci.

Bungarus multicinctus.
Bungarus multicinctus. Autor: Thomas Brown/wikimedia.org

Ani spolupracovník, ktorý Slowinskému podal vrece s hadom, si nebol istý. „Myslím, že je to Dinodon,“ povedal opatrne. Či už herpetológ nepostrehol jeho neistotu v hlase, alebo podcenil nebezpečenstvo, nevedno, ale zachoval sa tak, ako by sa expert nikdy nemal. Aj keď hada nevidel, len tak ľahkovážne siahol pravou rukou do vreca.

Vzápätí ruku vytiahol a zanadával. „Pohrýzol ma bungar,“ spoznal svoj omyl. Bol to mladý had, ktorý nebol dlhý ani 30 centimetrov, a stopy po zuboch na Slowinského ruke nebolo takmer vidieť. Že by mal opäť šťastie ako vtedy s kobrou?

Slowinski v to dúfal a zachoval si chladnú hlavu. Dokonca sa ešte s tímom naraňajkoval a z pohryznutia si robil žarty. „Mám hrubú kožu,“ upokojoval kolegov.

Opis vlastnej smrti

Biológ sa tešil predčasne. O hodinu po pohryznutí začal v rukách cítiť mravčenie a zášklby. Nebolo pochýb, že mu v tele koloval jed a musel sa pripraviť na najhoršie.

Zvolal preto celý tím a ľuďom pokojným hlasom vysvetlil, čo sa teraz bude diať – ako neurotoxín postupne ochromí jeho nervovú sústavu a tým aj svaly. Najprv si prestane ovládať viečka, potom hlasivky a nakoniec končatiny. V záverečnom štádiu jed paralyzuje dýchaciu sústavu, následkom čoho by sa čoskoro udusil.

Keďže výprava nemala so sebou sérum a k civilizácii to bolo ďaleko, šance, že Slowinski prežije, boli biedne. Istá nádej však existovala. Ako zranený vedec upozornil, po 48 hodinách prestáva jed účinkovať. Ako ho však dovtedy udržať pri živote? „Budete za mňa musieť dýchať,“ poradil Slowinski.

A tak zatiaľ čo sa traja muži pešo vydali na niekoľkohodinovú cestu k vzdialenej vojenskej základni, aby zohnali helikoptéru a informovali americké veľvyslanectvo, ľudia, čo zostali v džungli, sa podľa Slowinského inštrukcií pripravovali na to, čo príde.

Prebiehalo to presne tak, ako predpovedal. Najprv mu začala padať hlava, zatvárali sa mu oči a vynechávala mu bránica. Kým prestal rozprávať, dohodol sa, že bude komunikovať pohybmi rúk či prstov – jedno kývnutie bude znamenať áno, dvakrát nie. Keď mu pľúca vypovedali službu, dávali mu jeho druhovia dýchanie z úst do úst. Bolo to veľmi namáhavé a čas sa vliekol.

„Chcem zomrieť,“ napísal Slowinski na ceduľu, keď ešte vládal pohnúť rukou. Ostatní to však nevzdávali. Keď boli dve vedkyne, ktoré mu dávali dýchanie z úst do úst, už vyčerpané a chystal sa ich vystriedať akýsi muž, Slowinski o dušu kýval prstom, že si to neželá – malý žart, čo všetkých povzbudil, aby pokračovali v záchrane.

Pridlhé čakanie na pomoc

Napokon ženy aj tak nevládali a biológ prestal dávať signály. Pri podávaní dýchania z úst do úst sa tak postupne striedali ďalší členovia výpravy a všetci čakali na zázrak.

Mužom, ktorí utekali po pomoc, sa medzitým síce podarilo doraziť na základňu, ale šťastena sa už od Slowinského úplne odvrátila. Mjanmarskí vojaci aj vyslali vrtuľník k táboru vedcov, no piloti sa zakrátko vrátili, pretože v hustej hmle nevideli. Museli čakať na lepšie počasie.

A keď sa Američania pokúšali spojiť s kalifornským ústavom, kde herpetológ pracoval, aby nejako pomohli, nepochodili. Telefón nik nedvíhal. Všetci boli pri televíznych obrazovkách – sledovali správy o teroristických útokoch na Svetové obchodné centrum a Pentagon. Výprava bola skrátka v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Viac ako 20 hodín udržiavali členovia výpravy Slowinského pri živote dýchaním z úst do úst. Bojovali oňho celú noc, no napriek všetkej námahe, na druhý deň skonal. O pár minút na to došla do tábora správa, že je helikoptéra konečne na ceste…

Je však možné, že v tej smrti bola istá symbolika. Tak, ako keď v roku 1975 africký had Liánovec kapský, proti ktorého jedu dodnes niet pomoci, pohrýzol slávneho nemeckého biológa Roberta Mertensa. 80-ročný vedec vtedy umieral až 18 dní. Do denníka si však poznačil, že je to primeraná smrť pre herpetológa. Možno by s tým súhlasil aj Slowinski.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Joe Slowinski #had
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk