Fischerovci pri rozlúčke so synom verili, že sa znova stretnú

, 01.10.2017 07:00

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Prostredníctvom príbehov žijúcich pamätníkov a ich potomkov priblíži najtemnejšiu a najkrutejšiu stránku nacistického režimu, ktorý systematicky počas druhej svetovej vojny vyvražďoval a prenasledoval ľudí len pre ich náboženstvo či rasu. Holokaust sa pre svoje zverstvá do histórie ľudstva navždy zapísal čiernymi písmenami. Tretia séria seriálu dnes prináša príbeh rodiny lekára Desidera Davida Fischera a jeho syna Avriho.

Desider David Fischer s manželkou Lily a so...
Desider David Fischer s manželkou Lily a so synom Avrim (1935). Autor: Archív Avriho Fischera

Ten vyčítavý, nechápavý pohľad a zúfalý detský plač trhal manželom Fischerovcom srdce i dušu. Lúčili sa so svojím jediným dieťaťom. Ako vysvetliť deväťročnému chlapčaťu, že je to jediná možnosť, aby aspoň on mal šancu prežiť toto pekelné šialenstvo? Malého Avriho utešovali, že si budú každý deň písať a čoskoro budú zase spolu. Desider David Fischer, uznávaný bratislavský detský lekár, a jeho manželka Lily tušili, že odlúčenie od syna nebude len nakrátko a možno sa vidia posledný raz. Manželov skryli rodinní priatelia, chlapca vzali do svojich rodín spriaznené duše. Židovský lekár s manželkou a ich syn sa skrývali od septembra 1944 až do oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1945.

Avri Fischer na návšteve Bratislavy počas...
Avri Fischer na návšteve Bratislavy počas tohtoročného pripomenutia si Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Fašistický režim kruto zasiahol do života celej rodiny. „Otec prišiel o oboch súrodencov, brata a sestru. Aj jeho mali pod dohľadom už od roku 1940. Prešiel viacerými vypočúvaniami, dokonca v roku 1943 na neho uvalili zaisťovaciu väzbu pre obavy, že na slobode bude prekážkou v budovaní vtedajšieho Slovenského štátu,“ začína príbeh svojej rodiny 82-ročný Avri Fischer, žijúci v Izraeli.

Lekárovho brata dobili na smrť

Fischerovci žili v rodinnom dome v Bratislave na Búdkovej ulici. Desider pracoval ako vedúci lekár detského oddelenia židovskej nemocnice. Spolu s rodinou ho to v podstate ochránilo pred masovými židovskými deportáciami do koncentrákov v roku 1942. S manželkou Lily neraz rozmýšľali, ako sa ďalej bude situácia vyvíjať. Vedeli už, aké zverstvá sa dejú v nacistických koncentračných táboroch na okupovanom území Poľska. Kdesi v kútiku duše cítili, že to ešte nie je koniec. Po vypuknutí SNP v auguste 1944 nemeckí nacisti a slovenskí gardisti sa znova pustili do pohonu na Židov. Prestali platiť akékoľvek výnimky, obnovili sa deportácie.

Detský lekár Fischer s malým pacientom.
Detský lekár Fischer s malým pacientom. Autor: Archív Avriho Fischera

„Dovtedy sme žili celkom normálne, hoci rodičov trápilo, že niektorí z ich priateľov zo dňa na deň zmizli a zrejme ich už nikdy neuvidia. Ako dieťa som to nevnímal. Hrával som futbal a iné hry s nežidovskými chlapcami z okolia. Nevedeli, že som Žid a v tom našom veku to nikoho ani nezaujímalo. Až neskôr som sa dozvedel, že jedným z tých chlapcov bol syn Šaňa Macha… To sú tie paradoxy života,“ spomína pán Avri. Alexander (Šaňo) Mach bol ako veliteľ Hlinkovej gardy, minister vnútra a podpredseda vlády fašistického Slovenského štátu spoluzodpovedný za perzekúcie voči slovenským Židom a protifašistickému hnutiu.

Vila Fischerovcov-Perlovcov v Bratislave (1930).
Vila Fischerovcov-Perlovcov v Bratislave (1930). Autor: Archív Avriho Fischera

Avri mal len štyri roky, keď sa prvý raz stretol so smrťou. Brata jeho otca, právnika Gustáva Fischera, dobili na smrť v uliciach Bratislavy v septembri roku 1939. „Pamätám si, ako sme ho navštívili v židovskej nemocnici, vôbec som ho nespoznal. V spomienkach mi dodnes utkvelo, že bol celý obviazaný a videl som mu len nos. Rodičia mi povedali, že je veľmi chorý. O dva dni zomrel. Mal 43 rokov. Až v staršom veku som sa dozvedel, že ho dobili chuligáni, keď sa im naivne priznal, že je Žid. Bol pravdepodobne prvou obeťou v tragédii bratislavských Židov počas druhej svetovej vojny,“ vracia sa do detstva. Gustávova manželka túto stratu neuniesla a možno už vtedy mala pocit, že ani ju v budúcnosti nič dobré nečaká. O pár mesiacov si siahla na život.

To dieťa nevyzerá ako Žid!

Ani dnes sa Avri neubráni slzám, keď si spomína na chvíle lúčenia so svojimi rodičmi. „Cítil som sa ako sirota. Nechápal som, prečo nemôžem byť s nimi a mám žiť u cudzích ľudí… Počas dňa som bol u Činčurovcov, ktorí bývali neďaleko, v noci u ich susedov, bezdetných a protifašisticky založených manželov Chovanovcov,“ pokračuje.

Činčurovci sa obávali nočných razií na Židov, ktoré boli po celej Bratislave na dennom poriadku. Chlapček každý večer preliezol cez plot do susedného domu, kde prespával v izbičke nad verandou. Chovanovci tušili, že esesáci a gardisti sotva obídu ich dom. Nočná razia nedala na seba dlho čakať.

Buchot na dvere a rozkazy – okamžite otvorte! vydesili Chovanovcov aj malého Avriho okolo desiatej v noci. Ukrývaný chlapček už ležal v posteli. Vedel po nemecky, rozumel, čo chcú. „Esesáci sa pýtali, kto tu býva. Pán Chovan odpovedal, že on s manželkou a jeden chlapček, sirota. Chceli ma vidieť. Keď otvorili dvere na izbe, tváril som sa, že spím. Zasvietili mi baterkou do tváre. Bol som na smrť vystrašený. Jeden z nich zrazu povedal: To dieťa nevyzerá ako Žid, poďme! Odišli. Aj teraz prežívam tú úľavu, ktorú som spolu s Chovanovcami pocítil. Bola to chvíľa, keď osud rozhodoval o mojom živote. Mohlo to dopadnúť úplne inak,“ hovorí. Úkryt už nebol bezpečný. Manželka matkinho brata, Nežidovka Mária Perlová našla pre synovca iné miesto. „Volali sme ju teta Ica. Zaviedla ma do centra mesta na Zelenú ulicu, do rodiny slovenských Nemcov. Tu som zažil ďalší paradox tej doby. Otec tej rodiny musel narukovať, nosil uniformu wehrmachtu, a pritom skrýval židovského chlapca! Tu sa potvrdilo, že vojny nerobia bežní ľudia, ale bezcitní politici pod pláštikom neraz zvrátených ideí, ktorými ohlupujú ľudí,“ zamýšľa sa Avri Fischer.

Býval na treťom poschodí, von chodiť nemohol. Oproti, kde dnes stojí hotel Perugia, mal sídlo esesácky štáb. „Cez moje okno som im pozeral do okien, vídal som ich na ulici. Mal som z nich hrozný strach. Detská zvedavosť je však neobmedzená. Veľmi ma zaujímalo, ako vlastne vyzerajú tí, čo robia ľuďom tak zle. Pamätám si, ako ma prekvapilo, že sú to obyčajní ľudia ako hociktorí iní, akurát, že majú tie škaredé uniformy,“ dodáva.

Avriho v nemeckej rodine volali Ferko

Bratislavská nemecká rodina prijala Avriho ako svojho. Mal falošné doklady na meno František Falada, volali ho Ferko. „Správali sa ku mne veľmi pekne, inak to bolo s ich 14-ročným synom. Ten mal skutočne sadistické sklony. Bil ma, ponižoval, robil mi zle. Raz mi povedal: Ak niečo povieš mojej mame, tak ťa vyvlečiem na ulicu a ako Žida podhodím esesákom! Vždy som sa veľmi bál, keď som s ním mal zostať doma sám. Uvažoval som aj, že utečiem… ale nemal som kam,“ pokračuje v spomienkach. Teta Ica robila spojku medzi Avrim a jeho rodičmi. Doručovala im listy, ktoré si často písali. Nezachoval sa ani jeden, pretože sa všetci držali pravidla – po prečítaní ihneď spáliť.

Lepšie dni pre Avriho prišli v januári 1945. Nemecká rodina sa rozhodla opustiť Bratislavu a odísť na odľahlý majer medzi Zohorom a Vysokou pri Morave. Odchádzali v noci, na konskom povoze s najpotrebnejšími vecami. „Konečne som už nemusel byť zatvorený v izbe, ale mohol som pobehovať vonku. Hrával som sa s chlapcami z dediny, môjmu trýzniteľovi som sa úspešne vyhýbal. Dokonca som aj pomáhal, chodieval som kŕmiť kravy. Jediné, čo ma veľmi trápilo, bolo, že od januára do začiatku apríla 1945 som nevedel nič o svojich rodičoch, či vôbec ešte žijú. Teta Ica na majer už listy z mesta nosiť nemohla,“ dodáva.

Správy o prichádzajúcej osloboditeľskej armáde sa šírili rýchlosťou blesku. „Jeden deň začiatkom apríla som zbadal vonku vojaka. Mal inú uniformu, aké som dovtedy poznal. Bol to veľmi mladý ruský vojak, možno okolo sedemnásť rokov, išiel na koni. Za ním prišlo ešte niekoľko ďalších. Priniesli ten najúžasnejší dar, oslobodenie. Ťažko si dnes niekto vie predstaviť, čo to pre mňa znamenalo…,“ láme sa mu hlas.

Avri práve kŕmil kravy, keď sa znenazdajky na majeri objavili jeho rodičia. Neveril vlastným očiam a pocity možno len ťažko opísať. Radosť, dojatie, úľava. Prežili a zase boli všetci spolu.

Rodičia sa skrývali v drevárni

Prečo sa Fischerovci odlúčili od svojho jediného syna? Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie. Miesto, kde sa skrývali, vôbec nebolo vhodné pre malé dieťa, a hrozba, že ich odhalia, bola podstatne väčšia. Zachránili ich najbližší susedia. Nemeckí manželia Štefan a Elizabeth Gyulaiovci šľachtického pôvodu, Nežidia a antifašisti, im ponúkli malú dreváreň v blízkosti svojej vily. V polovici septembra 1944 sa do nej Fischerovci skryli s manželom tety Icy a ďalším židovským manželským párom. Potravinami a najnevyhnutnejšími vecami ich v noci cez plot zásobovala Ica. Jej manžel sa v decembri rozhodol úkryt opustiť. Nevydržal odlúčenosť ani podmienky, v ktorých tam žil. Zatkli ho v marci 1945 a deportovali do koncentračného tábora v Terezíne. Patril medzi tých, ktorým sa podarilo vrátiť.

Gizela (Gizi) Fleischmannová.
Gizela (Gizi) Fleischmannová. Autor: Archív Avriho Fischera

O krutej smrti svojej sestry sa lekár Desider David Fischer dozvedel až po vojne. Gizela Fleischmannová pracovala v Ústredni Židov v Bratislave a súčasne viedla ilegálnu tzv. Pracovnú skupinu, ktorá pomáhala Židom a zachraňovala ich pred deportáciami do nacistických vyhladzovacích koncentračných táborov. Zatkli ju v polovici októbra 1944. Zo zberného tábora v Seredi ju o dva dni odvliekli do koncentráku Auschwitz pri Osvienčime s jasným pokynom – návrat neželaný. Podľa dostupných údajov to bol zrejme posledný transport ľudí zo Slovenska, určený do plynových komôr v tomto vyhladzovacom tábore. Gizi išla na smrť medzi prvými.

„Otca často predvolávali na vypočúvanie. Je možné, že zo začiatku ho chceli mať len v evidencii, ale v roku 1943 už pravdepodobne mali v úmysle čo najviac sa dozvedieť o jeho sestre Gizi. Aj keď vedel, že v ničom nie je vinný, bol si, najmä po roku 1941, vedomý, že jeho osud ako Žida je na rázcestí. Nemohol tušiť, či z tých vyšetrovaní odíde živý. Akú hrôzu a strach musel vtedy prežívať…v duchu sa lúčil so svojimi najbližšími,“ v zamyslení pomaly vyslovuje trpké slová.

Nový život začali v Izraeli

Po oslobodení sa Fischerovci vrátili do domu, kde žili predtým. Avri študoval na gymnáziu. V roku 1949 sa so skupinou mladých Židov z vtedajšieho Československa vysťahoval do Izraela, do kibucu Kfar Masaryk. V tom istom roku za ním prišli aj rodičia.

V kibuci sa zoznámil so svojou manželkou Yardenou z Maďarska, ktorá prežila holokaust v Budapešti. Matku jej zavraždili na brehu Dunaja. Život malej Yardeny zachránil jej nežidovský otčim. Bola už so starou mamou na pochode smrti z Budapešti do Viedne, keď prišiel vo vojenskej uniforme a s krikom, že je to jeho dcéra, dievčatko doslova vytrhol z davu. Ustráchane sa držalo starej mamy, no tá ju od seba nasilu odstrčila a povedala: Bež, bež! Zachráň sa!

Avri Fischer sa oženil v roku 1955. S manželkou si v kibuci založili rodinu a žijú v ňom doteraz. Pôvodne bol stredoškolským učiteľom a angažoval sa vo verejnom živote v rámci kibucu i mimo neho. V dôchodkovom veku sa venuje prekladateľstvu z viacerých svetových jazykov do hebrejčiny. Majú dve deti, syna a dcéru a šesť vnúčat. „So všetkými vnúčencami sme už boli v Bratislave aj v Budapešti, aby vedeli, odkiaľ pochádzajú ich starí rodičia. Na Slovensko sa vraciam rád. Niečo ma sem stále ťahá. Okrem krutých časov som tu prežil aj veľa pekného, takže sa to tak nejako vyvažuje,“ hovorí s úsmevom.

Rodina Fischerovcov: Yardena, MUDr. Fischer,...
Rodina Fischerovcov: Yardena, MUDr. Fischer, Eyal (syn Avriho Fischera a Yardeny), Yifat (dcérka Avriho Fischera a Yardeny), Avri a manželka lekára Fischera Lily v Izraeli (1966). Autor: Archív Avriho Fischera

Náhoda odhalila rodinný klenot

Rodičia Avriho Fischera už dávno nežijú. Zanechali však po sebe vzácne dedičstvo, o ktorom nikto nevedel. Na svetlo sveta sa dostalo iba náhodou asi pred dvanástimi rokmi.

„Vypratávali sme sklad, kde sme uložili veci po mojich rodičoch, lebo na tom mieste sa mala začať nejaká výstavba. Doniesli nám starý kufor. V ňom sme našli denník môjho otca, ktorý písal počas obdobia, keď sa s mamou skrývali. Bol to šok pre všetkých. Nikdy nikomu o tom denníku nepovedali, ani ja som o ňom nemal ani potuchy. Možno si mysleli: koho by už zaujímal náš trpký osud v tých hrozných časoch?“ pokračuje pán Avri.

Stovky popísaných strán plniacim perom v nemčine približujú sedem mesiacov, od septembra 1944 do začiatku apríla 1945, keď sa Avriho rodičia skrývali v malej drevárni svojich dobrodincov. Mala zhruba dvanásť štvorcových metrov, bola bez vody, elektriny, na potrebu mohli ísť len v noci. Museli sa správať tak, akoby tam nikto nežil. Denník neopisuje len život piatich, neskôr štyroch dospelých ľudí v stiesnenom priestore bez základných životných podmienok, sú v ňom i básne Desidera Davida Fischera aj jeho spoločensko-politické úvahy, vychádzajúce z vtedajšieho obdobia.

Originál strany z denníka MUDr. Fischera.
Originál strany z denníka MUDr. Fischera. Autor: Archív Avriho Fischera

Rukopis sa rodina rozhodla pretvoriť do knižnej podoby. Kniha v nemčine pod názvom Bunkerblätter vyšla tento rok v Nemecku. Na oslavu jej vydania, ktorá sa uskutočnila minulý týždeň, pozvalo Avriho Fischera Múzeum židovskej kultúry v Bratislave. Konala sa v meste, ktoré navždy zostane späté s jeho rodinou a kde MUDr. Desider David Fischer napísal svoj unikátny denník z vojnových čias.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy #nacistický režim #holokaust
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk