Boží prostredníci

23.09.2017 07:00
Kostol
Česko-nemecká bohoslužba v novembri 2014 pri príležitosti 110. výročia od postavenia evanjelického kostola V Hořejších Herlíkoviciach v Krkonošiach. Autor:

Sluha Boží musí byť skromný, múdry a žiť podľa Božích prikázaní. V malých kostolíčkoch a modlitebniach v Krkonošiach bol aj Pán Ježiš chudobný ako kostolná myš a sluhovia Boží sa neprevážali v limuzínach, ale tmolili a tmolia sa blatom a pľušťou a v očiach im vidíte radosť, keď vojde do kostola veriaci, hoci aj teplý alebo studený.

Veď naozajstný intelektuál nesúdi a nekádruje, nezatracuje a nevyhráža sa pekelným ohňom. Vie, že peklo je tu a čerti sme my.

Nazdááár, čuráci, pozdravil som pri vstupe do triedy v školskej družine, kde pán farár Firbas učil náboženstvo. V sedemdesiatom druhom roku, v čase pionierov a iskier, som tam musel chodiť, lebo moja matka musela vyčnievať z radu. A tak sa rozhodla, že budeme veriaci až no.

Aj keď podľa mňa by jej na vyčnievanie stačila tá strašná minisukňa a tričko bez podprsenky. Nehovoriac o dáždniku zo Švédska, ktorý vyzeral ako dekel na kvargle a bol jej až po ramená. Z toho dáždnika som vždy vracal od hanby, keď som sa po meste plížil za ňou a tváril sa, že ku nej nepatrím. V škole mi nepomáhalo ani plíženie, riaditeľ Křapka ma vodil ako opicu po triedach a žartovne hovoril za všeobecného chechotu: Děti, zeptejte se Dobrovody, jak vypadá Bůh, on ho viděl.

***

Bol som piatak a keďže ma mlátila mama, cigoši a ešte aj kopa hajzlov zo sídliska, riaditeľ mi bol u riti. Vlastne, skoro všetci mi boli jedno, vrátane Boha, ktorého som si predstavoval ako starého Rulca s dlhou bradou až po zem, ako sa tam niekde vznáša a nič iné nevie. Veď nech som sa modlil za čokoľvek, nikdy mi nič nesplnil. Nikdy!

Mama nikdy neprišla z flámu skôr ako ráno, keď som mal už od nočného strachového revania zapálené oči. Hajzli ma vždy chytili a zbili, a stovku som na zemi nikdy nenašiel. Vlastne ani korunu. Farár Firbas z náboženstva mi bol síce tiež jedno, ale jeho som mal aj trochu rád. Lebo mu to ten jeho poletujúci pánboh, ktorý vyzeral ako Rulec, čo vyberal smetiaky a býval v lome, tiež pekne nakladal. A aj tak bol dobrý. Furt. A inak už nikto, ani učitelia. Tí už vôbec nie, veď prečo by boli dobrí, keď aj riaditeľ bol sviňa.

Na slovenskej univerzite by si Džízus moc nezaprednášal.

Bolo mi ho niekedy, chudáka farárskeho, ľúto. Trápiť som ho síce musel, to inak nešlo, ale veľmi nerád. On sa totiž vôbec nevedel brániť. Hoci mal dva metre. Každému inému chlapovi by dávali prevahu nad celým svetom, lenže on sa na dlhých nohách iba knísal a hrbil ako paragraf.

Naviac bol skoro slepý, aj keď mal vtedy nevídanú vec – kontaktné šošovky od bratří zo Západného Nemecka. Ako sa tak skláňal nad stolom a robil grimasy, aby zaostril oči na text, otáčal som sa z prvej lavice, kam si ma posadil, na ostatných a robil také isté ksichty ako on.

Deti členov zboru, ktoré tak ako ja museli strpieť šikanu riaditeľa za nábožko, sa smiali ako besné. Ale, ale, deti, hovoril som karhavo, nehnevajte pána farára, má toho chudák dosť, buďte dobré! Pán farár sa neisto postavil a ešte ma aj pohladkal po hlave.

Potom si zase sadol a predčítal nám text, ktorý plynulo prekladal z aramejčiny do češtiny. Vedel úžasne rozprávať jazykom, ktorému každý rozumel a počúval ho. Iba ja nie. Pomaličky som sa s celou lavicou posúval dozadu, až bola medzi mnou a katedrou obrovská medzera.

Deti sa smiali tak, že farár opäť neprítomne vzhliadol. Ja nič, sedel som normálne a on povedal: Sním či bdím, což mi zrak odchází každou minutou? Co jééé, opýtal som sa akože nič. Nic, proste tě vidím v jakési dálce, až mně to děsí, povedal farár a odovzdane si pretieral oči. A ja som sa vôbec nehanbil.

Zasa som pri príchode pozdravil Nazdar, čuráci! Pán farár sa ma iba potichu spýtal: Je li nutno takto razantně zdravit? A čo akože hovorím zlé? opáčil som drzo. Neodpovedal, iba sa začítal a nechal ma tak.

Ani raz mi nič nezakázal, ani raz sa nikomu nesťažoval, ani raz ma neudrel. Jeho kázne boli úžasné. Hebrejčina, latinčina i nemčina vraj excelentné. Kázne, ktoré napísal, preložené čítali evanjelickí farári vo Švajci aj v Nemecku. Na to sme boli hrdí, že v Západnom Nemecku!

Keď nebol v kostole ani na náboženstve, vídal som jeho dlhatánsku postavu, ako sa šmykľavo pohybuje vo vyčaptaných polobotkách od malého nádražia, pri ktorom som býval, smerom k bytu, kde ho čakala žena a deti. Nikdy som si nevedel predstaviť, aký môže byť doma.

***

Oveľa neskôr mi povedala jeho dcéra, že taký istý ako všade. Dobrý až k pláči. Kde ste boli, pán farár? pýtal som sa ho pred stanicou. Ále, v Držkově, už jsou tam jenom dvě sestry. Je jim přes devadesát a neumí česky, tak jim přečtu slovo Boží a pohovoříme si.

Takýchto stratených nemeckých várt s dvoma, troma veriacimi mal v Tanvalde, Desnej, Boskove viac. Bez príbuzných a bez znalosti jazyka dožívali v zemi, ktorá nebola už dávno ich a farár bol to posledné, čo mali.

Akýsi nebeský poštár, čo za kúsok koláča či teplú polievku ponúkal modlitbu a večeru Pánovu ako v pohanských dobách, v ktorých sa dávali bohom tiež obety z jedla. Akurát, že sestry a bratia mu pomaly utekali do lepšieho sveta, kde nepotrebovali tlmočníka. Stal sa synodným seniorom, to je vysoká cirkevná hodnosť, ale on aj tak chodil krížom-krážom od starobinca po špitál, neprehliadnuteľný a s takou aurou dobroty, že mu aj komunisti dali svätý pokoj.

Raz zakopol na stanici o kanál, nesekol so sebou, ale akoby sa na doby jednoducho poskladal na zem. Stál som opodiaľ a smial sa. Moja partička hajzlíkov pri mne. Vlastne ani neviem, čomu sme sa tak smiali. Možno jeho rozsypaným spisom s čučoriedkovým koláčom v blate, možno nekonečne pomalému hmatavému vstávaniu.

A možno to bol plač prezlečený za smiech, že sme také kurvy. Nepomohol mu nikto. Ani ja. Načo? Nech si pomôže sám, no nie? Pomohol si, ale kto pomôže mne od pocitu viny? Je to tak dávno a čas nič nehojí.

Odišiel som z Čiech a počúval od mamy, že ho liečia na Parkinsona. Vraj mu to stále myslí. Desať rokov bral strašidelné lieky, čo ničia mozog, a on aj tak prekladal, prednášal, padal a udieral hlavou do zárubní. Nakoniec nejaký iný doktor povedal, že Parkinsona nemá.

Bol rád a nikomu nenadával. Tesne pred smrťou povedal mojej mame: Já vědel, že ten Luboš má v sobě boží jiskru. Já ho měl rád. Víte, sestro, jak vždycky říkal, děti, nezlobte pana faráře a odtahoval lavici a já abych mu udělal radost, tak jsem se jako divil: Sním či bdím, kam se poděla ta lavice, no a on se vám tak smál!

A víte, co, sestro, my se s bratry seniori a faráři na synodní radě zdravíme – nazdar, čur…, protože já o Lubošovi bratrům hodně vyprávěl. Oni ho už za ta léta skoro znají a mají ty jeho historky moc rádi. Pozdravte ho, že se za něj modlím.

Ach, pán farár Firbas, vy ani neviete, čo ste spôsobili. Vštepili ste mi do hlavy, že sluha Boží musí byť skromný, múdry a žiť podľa Božích prikázaní.

V tých malých kostolíčkoch a modlitebniach v Krkonošiach bol aj Pán Ježiš chudobný ako kostolná myš a sluhovia Boží sa neprevážali v limuzínach, ale tmolili a tmolia sa blatom a pľušťou a v očiach im vidíte radosť, keď vojde do kostola veriaci, hoci aj teplý alebo studený. Veď naozajstný intelektuál nesúdi a nekádruje, nezatracuje a nevyhráža sa pekelným ohňom. Vie, že peklo je tu a čerti sme my.

***

Od Českých bratov som sa presťahoval na Slovensko a stal sa luteránom. Pamätám si moje zdesenie v chráme na Panenskej, keď som si zrazu pripadal ako na katolíckej omši. Počúvajúc nič nehovoriacu kázeň plnú fráz mi ostalo smutno za civilným prejavom bez talára, keď netreba všetky tie zbytočnosti, čo robia z náboženstva komančskú schôdzu.

Mantry, o ktorých už nik neuvažuje, lebo ide len o bezduché opakovanie k tichému nudnému nepočúvaniu. Deti mi rozumejú. Potom som bol svedkom hádky o majetok priamo na Božihodovej službe Božej.

To boli teda Vianoce! Správca a časť farárov bačovala s nejakými nemovitosťami, a tak si to začali jačavo vyčítať hneď po Narodil sa Kristus Pán. Ľutoval som, že sa práve narodený Kristus Pán nezhmotnil a tých kupcov bičom nevyrazil z chrámu.

Moja matka potom povedala: Chvála Bohu, že my Čeští bratři máme hovno, teda kromě Pána Boha. Tak som s kostolom skončil. Moje deti síce chodili na evanjelické lýceum, ale mne to nič nehovorilo.

Rigídni Američania niekde z Pensylvánie, ktorí zakazujú dievčatám holé plecia, sú niekedy horší ako riaditeľ Křapka a komančovia, brrr. No, ale furt oveľa lepšie ako v iných, snobáckych školách.

***

A potom si môj syn priviedol kamaráta, farárovho syna, ktorý sa vrátil zo Švajčiarska. Chlapec vedel po francúzsky aj anglicky, čo mňa, ktorý viem akurát tak po bulharsky, fascinovalo. Mal takú zvláštnu auru, ten kamarát, prisahám, že nekecám. A raz niekto zazvonil, za dverami stál takmer dvojník nášho farára Firbasa.

Taký starosvetský zjav, aký dnes chýba. Natiahol ku mne ruku a povedal: Prostredník, teší ma. Prišiel som si po syna. A ja som sa hrozne rozosmial, lebo som neveril, že jeho meno je naozajstné. Áno toto je knižné, ale je to fakt. To meno ma úplne odrovnalo. Prostredník medzi Bohom a nami, to je božííí, nééé?

Samo a Denis sa kamarátili a ja som sa čo-to dozvedal o docentovi Prostredníkovi, o jeho boji za ekuménu a zblíženie cirkví. Aj tým mi strašne pripomínal farára môjho detstva. Aj on vždy razil teórie o spoločnom Bohu a mnohí mu zazlievali jeho cesty k baptistom, metodistom a katolíkom dávno predtým, ako to bolo moderné.

My deti sme chodili s ním. Odvtedy viem, že katolíci neupaľujú ženy ako bosorky, židia nežerú deti a baptisti a metodisti sú obyčajní nudne dobrí ľudia. Zdá sa mi príznačné, že docent Prostredník ide ešte ďalej, bojuje za pochopenie gayov a iných inakších. Nevyháňa z chrámu stratených a možno aj zatratených. Ponúka Ježiša všetkým, lebo aj on sa kamarátil hlavne s vydedencami, nad ktorými sa lámali palice.

Osobne si myslím, a to nemusím byť teologický filozof, že u nás by položili cirkevní mocní na klátik aj Ježišovu hlavu. A predpokladám, že ani na slovenskej univerzite by si Džízus moc nezaprednášal.

Poslal by totiž namyslených biskupov z hrušky dolu a z limuzíny von a to sa neodpúšťa. Zavreli by mu demokratickoe­kumenicky ústa tak ako Prostredníkovi, čím vlastne ukázali, čo pre nich znamená odkaz nebojácneho Husa Jeronýma Pražského a ostatných protestantov, ktorých stál boj za spravodlivú, čistú, nedogmatickú a rozmýšľajúcu cirkev život. Pokoj s nimi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#cirkev #Ondrej Prostredník #pokrytectvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku