Kráľovná pastierskych nástrojov sa do lietadla nezmestí

, 24.09.2017 11:00
Trombita - Štefánikovci
Skupina Bratia Štefánikovci. Trombitáši hrajú len tam, kam sa môžu odviezť autom. Do lietadla totiž trombitu nezmestia. Autor: ,

Denník Pravda pripravuje seriál Úspešní Slováci. Prinášame príbeh o ľuďoch, ktorí sú vo svojej oblasti výnimoční. Aj keď nemusí ísť o mimoriadne známe osobnosti. Dnešný príbeh je o trombistoch. Hráčoch na podivuhodné - a veľmi veľké - dychové nástroje.

Takto zhudobňujú slovenské zvyky, tradície, piesne, tvrdý, ale aj čarovný život pastierov oviec. To všetko je počuť z piesní bratov Štefánikovcov z Nimnice, ktorí uchovávajú tradíciu hrou na trombitu. Tá je najväčším hudobným nástrojom Slovenska a môže merať aj viac ako päť metrov. Trombita je hudobný nástroj valachov z púchovskej doliny.

Na trombitu nie je jednoduché hrať a pre jej dĺžku nie je jednoduché prepraviť takýto nástroj na vystúpenie. Chceli ju počuť aj v Poľsku či vo Vietname. Nezmestila sa však do lietadla. Trombita nie je len hudobný nástroj, ale aj predchodca dnešných mobilov.

„Trombita je kráľovná slovenských ľudových pastierskych nástrojov. Mala viacero funkcií. Slúžila na dorozumievanie medzi pastiermi. Používali ju bačovia aj valasi. Používala sa však aj vtedy, keď hrozilo nebezpečenstvo napríklad zo strany Tatárov, Hunov, Turkov. Alebo keď v dedine vypukol požiar, dávali sa ňou signály. Keď chlapi boli rúbať drevo a padal strom alebo spúšťali drevo, tak tiež zatrúbili do doliny. Trombita bola špecifická, slúžila ako dnešný mobil alebo vysielačka. "Každý salaš mal svoje signály. Neboli jednotné, aj preto sa nezachovali, iba ak ústnym podaním,“ vysvetľuje Pavol Štefánik, ktorý nástroj ovláda.

Vraví, že spolu s kamarátmi sa snažil zistiť, ako presne takéto signály zneli. „Chodili sme, pýtali sme sa a každý nám povedal, áno, sú, boli, ale nevieme aké. Jediné, čo sa zachovalo, je dnešné horí-horí. Trombita má prenikavý, hlasný zvuk. Takže keď sa do doliny zatrúbilo, zvuk sa niesol doďaleka,“ povedal Štefánik. Všeobecne známy varovný signál hasičských áut vlastne vznikol zo signálu, ktorý používali pri požiari pastieri trúbením na trombitu.

A to nie je všetko.

Trombita má nesmierne dlhú históriu, o ktorej málokto tuší. Spomína sa totiž už v samotnej knihe kníh – v Biblii. „V Biblii sa spomína už Jerichova trúba, že dobyla mesto, rozsypali sa hradby. Zvuk Jerichovej trúby je zvuk trombity. Dá sa teda povedať, že už v Biblii je spomínaná,“ vysvetlil Pavlov brat Ján Štefánik.

Zľava Ján Štefánik, Pavol Štefánik a ich švagor...
Zľava Ján Štefánik, Pavol Štefánik a ich švagor Pavol Novosád. Autor: Pravda, Tatiana Michalková

Trombitu používali aj v Poľsku, na Morave, v Liptove. „Všade sú však trošku iné. Morava a my stredné Považie máme zas svoje. To, či trombitu vynašli Slováci, nevieme, to nemôžeme tvrdiť, je však z histórie známe, že odjakživa patrila k pastierstvu. Majú ju aj Rakúšania, Poliaci, Švajčiari, ale tí majú úplne iný štýl. Robia skladačky. My robíme trombitu z jedného kusa dreva tak, ako je rastený strom,“ dodal Ján. Kým v minulosti bola trombita skôr signálnym nástrojom, v súčasnosti sa vykryštalizovala do nástroja hudobného.

Vybrať strom na trombitu je umenie

Trvalé bydlisko mali trombity na salaši pri bačovi, keďže boli dlhé a veľmi náročné na prepravu. „Keď pastiersky roh zahučí, aj medveď sa zľakne,“ smeje sa Pavol Štefánik. Trombita je však na rozdiel od pastierskych rohov vhodná aj na hranie piesní, dajú sa na nej vylúdiť jednoduchšie melódie.

Vyrobiť trombitu však nie je vôbec ľahké a toto umenie ovláda na Slovensku len zopár majstrov. Slováci majú špecifický systém výroby. Vytvoria ju ručne a z jediného stromu. „Strom musí mať presné miery, dĺžku, hrúbku. U nás sa robí trombita ručne, je to veľká drina,“ povedal Ján Štefánik, ktorý ako jeden z mála Slovákov ovláda výrobu trombity.

„My robíme trombitu dlhú tak maximálne do päť metrov. Ak je dlhšia, potom už sa zle na ňu trúbi. Sú aj desaťmetrové trombity, ale ten zvuk už nie je taký, aký by mal byť. Nič, čo je prehnané, nie je dobré. Keď je trombita malá, tak sa z nej nedá dostať správny tón. Ak je pridlhá, je to o tom istom. Aby z nej človek dostal to, čo potrebuje, musí mať teda určitú dĺžku. Pastierske rohy sú dlhé od 1,50 do 2,5 metra. Nad 2,5 metra už je to fujara trombita. Najväčšia fujara trombita, na ktorej sa dá ešte zahrať melódia, má zhruba päť metrov. Väčšia trombita je skôr na pozeranie, ako na hranie,“ vysvetlil Ján.

V skupine bratov Štefánikovcov Jána a Pavla je aj Pavol Novosád, ich švagor, ktorý tiež trombity vyrába. Čo sa týka dreva, podľa Pavla a Jána sa lepšie dlabe mäkšie drevo. „Lepšia je rezonančnosť liesky, ktorá je tvrdá, a to bola skutočná drina vyrobiť z nej trombitu. Ale tá trúba z nej je dobrá,“ povedal Novosád.

Podľa chlapov je nutné mať výber stromu na trombitu takpovediac v oku. „Tú trúbu v tom strome musíte vidieť. Človek ide po lese a nehľadá stromy, hľadá trúbu. Strom musí mať zaujímavý tvar, pretože ho neopracovávaš zvonka, ale zvnútra. Najlepšie sa trúbi do trúb, ktoré sú dlho úzke a potom je len široký roztrub. Potom sa nemusia pery tak namáhať. Starí majstri hľadali hustejšie drevo, aby bola trombita zvučná. My už hľadáme také, z ktorého sa lepšie dlabe. Lipa alebo vŕba. Starí majstri nemali laky ako my. My už to drevo dokážeme vyliať lakom zvnútra aj zvonku a tak spravíme rezonanciu,“ vysvetlil Ján Štefánik.

Pavol Štefánik a jeho trombita.
Pavol Štefánik a jeho trombita. Autor: Tatiana Michalková, Pravda

Starí majstri tvrdé drevo lepili živicami a otáčali do čerešňovej kôry, čo bolo mimoriadne prácne. Pavol Novosád necháva originál kôru. Strom prereže, no zlepí ho tak, aby neporušil pôvodnú kôru. Drevo tak vyzerá ako konár. Ján zas balí budúcu trombitu do konopného špagátu.

Kým staré trombity vydržali približne dva, tri roky, pretože drevo odhnilo, dnešné trombity vďaka laku vydržia podstatne dlhšie, desiatky rokov. Výroba jednej trombity trvá roky vzhľadom na to, že hudobný nástroj nie je možné vyrobiť z čerstvého dreva.

Prácu na trombite odďaľuje aj lakovanie, schnutie, gitovanie, morenie, lepenie. Samotné drevo od času, kým sa vypíli vhodný strom, musí schnúť dva až tri roky. Keď je suché, tak je možné dokončiť trombitu do dvoch týždňov.

Od tanca k trombite

Bratia Štefánikovci boli pôvodne tanečníci vo folklórnych skupinách, k čomu ich priviedla mama. História pastierstva na Slovensku im však natoľko učarovala, že sa vďaka tomu dostali až k trombite. Najprv ich bolo len pár. Bratia Štefánikovci, ich švagor Pavol Novosád a Juraj Hájsky, Paľov krstný otec. Postupne sa s k nim začali pridávať ďalší milovníci folklóru. Napríklad Nemšovan Ivan Bobot, ktorý vyrába fujary a pastierske rohy, alebo Peter Peťovský, ktorý hrá na ovčích zvoncoch.

"Nás fascinovalo ovčiarstvo, bačovstvo a nástroje, ktoré sa využívali na salašoch. Tak sme sa začali špecializovať na pastiersky hudobný folklór. Okrem trombít používame aj signálne nástroje ako biče, ktoré tiež slúžili na plašenie zveri a na salašoch fungovali aj ako zbrane, čo nám potvrdili aj historici. Medveďa alebo zraneného vlka nestačilo zahnať zvukom trombity. Niekedy museli pastieri použiť aj zbraň.

Museli sa vedieť ubrániť aj pred zlodejmi. Traduje sa tiež, že zbojníci mali pôsobiská práve na salašoch, čiže boli normálne valasi. Ale ak si potrebovali prilepšiť, kdesi-čosi išli ukradnúť, keď vedeli, že ten gazda je lakomý a má nadbytok. Neboli priamo ako Jánošík, ale boli to beťári. Navyše sa vedeli aj zabaviť. Stále vymýšľali.

Starí majstri nemali laky ako my. My už to drevo dokážeme vyliať lakom zvnútra aj zvonku a tak spravíme rezonanciu.

Tak vznikli aj gajdy ako salašnícky nástroj, píšťaly, fujary, ktoré slúžili bačovi, aby si trošku sadol s ovečkami, zadumal, zanôtil, zafujal. Toto nás fascinovali, a preto sme sa dali na túto dráhu. To, čo je pre Detvu fujara, to je pre Púchov trombita," vysvetlil Pavol Štefánik.

V okolí žilo viacero rodov, ktoré na trombity hrali ako Mičkalíkovci či Vrábľovci. Štefánikovci sa preto rozhodli, že toto je cesta pre nich a v deväťdesiatych rokov minulého storočia sa rozhodli, že si kúpia trombitu. V roku 1991 kúpili prvú za niekoľkotisíc vtedajších korún, čo bol pre nich veľký peniaz, aj preto sa Ján Štefánik a Pavol Novosád pustili neskôr sami do výroby trombít.

„Skúšali sme všeličo, vylievali sme trombitu rôznymi olejmi. Ja som dokonca skúsil aj technický (olej), ale prilož si k tomu potom pery,“ smeje sa Štefánik. Teraz bratia Štefánikovci hrávajú s trombitami na mnohých festivaloch po celom Slovensku aj v zahraničí a udržiavajú tak krásnu slovenskú tradíciu stále nažive.

Hasičským autom áno, lietadlom nie

Trombita má jednu špecifickú vlastnosť. Hrá úplne inak v rôznych teplotách. Aj preto bačovia skladovali trombity vždy na jednom mieste. Nie jednu v chlade a druhú v teple, pretože by spolu vôbec neladili. S tým sa spája aj viacero veselých príhod, z ktorých jedna sa odohrala priamo na najväčšom slovenskom hudobnom festivale Pohoda v Trenčíne.

Trombitáši sa vybrali na festival vystupovať rovno z Národného divadla v Bratislave. "Tam bola trombita v teple. Potom sme spali na Zelenej vode a ráno sme prišli na Pohodu. Bolo tridsaťstupňové teplo. Koncert bol od dvanástej a od rána bola trombita v aute pod sklom.

Pred skúškou Paľko vytiahol trúbu z auta a trúba bola rozsušená, vôbec neladila. Tak vzal dvojlitrovú fľašu s minerálkou a začal do nej liať vodu, aby ju ochladil aj roztiahol. Dirigent stál za ním, klepal ho po pleci a vraví, môžem sa niečo opýtať? Čo to robíte? Ladím, hovorí Paľko," smeje sa Ján Štefánik.

O zábavu však nie je núdza ani pri cestách na vystúpenia a za všetko môže veľkosť trombít. „K hasičskému autu sme prišli tak, že som plakal – zajtra ideme na Myjavu, kurník, a nemáme auto. Tak sa kamarát pýta, ako, že nemáš auto? Hovorím mám, ale potrebujem aspoň deväťmiestne a on rečie, ja mám dve – hasičské, ktoré chceš? Tak sme šli na hasičskom aute,“ smeje sa Štefánik.

„Najlepšie sme však prevážali trombity pred pár rokmi do Očovej. Paľko mal vtedy felíciu, tak sme zobrali dve trojmetrové trombity a napchali sme ich tam tak, že trčali kolmo hore z okna. Takto sme sa hodiny terigali. Ešte sme sa báli pri každom podjazde, či tam vojdeme,“ smeje sa Ján. Trombitáši by boli známi aj po celom svete, len keby trombitu do lietadla zmestili.

„Tu na Slovensku hrávame, na Morave, v Poľsku a boli sme pozvaní vystupovať aj do Vietnamu. Už sme mali všetko vybavené, aj dovolenky, aj letenky, mali sme tam ísť na týždeň hrať na výročie mesta na veľký festival, ale stroskotalo to na trombite. Oni chceli trombity, ale nedali sa naložiť do lietadla, museli by sme ich rozrezať…“ krčia plecami bratia trombitáši. Ďaleký svet si tak bude musieť na slovenskú trombitu ešte chvíľu počkať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Úspešní Slováci #trombita #Pavol Štefánik #Ján Štefánik #hudba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk