Aktuálny príbeh je o manželoch Romanovi (32) a Miriam (34) Novitzkých, ktorí sa vďaka svojmu talentu a poctivému tréningu prepracovali až na pozície prvých sólistov v celosvetovo uznávanom súbore Stuttgarter Ballett v Nemecku.
Ona je primabalerína a dokonale spĺňa obraz krehkej baletky, ktorej toto pomenovanie naozaj svedčí. On takisto, lenže v chlapskom poňatí. Slovenčina podobný výraz pre mužský rod nepozná. V taliančine by bol „primabalerino“. Francúzština zase ponúka výraz „étoile“, čo je v preklade „hviezda“. Čiže, stručne: obaja sú hviezdami baletného súboru, jeho prvými sólistami. Tancujú v ňom spoločne už deviatu sezónu. Užívajú si pozornosť, ktorú nádhernému umeniu zvanému balet venujú nielen miestni obyvatelia.
Pred dvoma rokmi sa vzali. Potvrdzujú, že pre niektoré páry môže byť práca v baletnom štúdiu komplikovaná. Veď ak ľudia spolu žijú, tak si aj voči sebe viac dovolia, sú kritickejší a občas tak vznikajú napäté situácie. No tým krajšie je to potom na javisku. „Náš spoločný tanec, to je neopísateľný pocit,“ zhodnú sa však úprimne.
Foto: Archív Novitzky
Kde je vlastne v súčasnosti miesto baletu vo svete? „Je to rôzne,“ otvára túto tému trochu opatrne Miriam Novitzká. „Ak v Nemecku poviem, že som baletka, všetci sú nadšení. Ááách, vy iste poznáte Marciu Haydée…“ opisuje, s akým rešpektom tu vnímajú tento druh ozajstného kumštu a aj niekdajšiu múzu už zosnulého zakladateľa slávneho stuttgartského baletného súboru Johna Cranka.
„Tu v Stuttgarte sme priam rozmaznaní. Keď ideme po meste, máme často pocit, že sme celebrity. Berú nás ako ľudí z iného sveta. A sponzorom súboru je Porsche,“ dopĺňa svoju polovičku Roman. Zdôrazní však, že to tak určite nie je všade. Naopak, v iných krajinách, Slovensko nevynímajúc, sa balet musí tvrdo prebíjať. Šéfovia súborov sú nútení tvrdo zháňať peniaze a bojovať s nedostatkom finančnej podpory na nové premiéry a ďalšie podujatia. A tanečníci sú oproti zahraničným kolegom veľmi nedocenení za to, čo „oddrú“ na javisku.
Sily dostredivé a odstredivé
Životné cesty sa im preťali už v detstve. "Pochádzam z Trnavy. Vždy som mala rada pohyb. Ako šesťročnú ma preto mamina prihlásila na tanečný krúžok. Tam moja pani učiteľka usúdila, že mám talent. Navrhla rodičom, aby ma prihlásili na tanečné konzervatórium v Bratislave.
Tí dúfali, že neurobím prijímacie skúšky. Nevedeli si totiž predstaviť, že by som od desiatich rokov žila na internáte," opäť sa ujíma slova mladá žena. S úsmevom dodá, že rodičov „sklamala“. V roku 1993 do tejto školy nastúpila. A domov sa potom dostala už len cez víkendy.
Pre Romana bol v základnej škole balet a tanec vôbec, ako tvrdí, „levelom, ktorý nikdy ani nenačínal“. Bavili ho všetky športy. Hrával futbal, chcel sa venovať atletike. No keď bol štvrták, prišiel k nim do triedy učiteľ tanečného konzervatória, vyhľadávač nových talentov. „Niekoľkých nás pozval na prijímačky. Nemal som o tancovaní ani šajnu, ale aj s rodičmi sme sa zhodli: Prečo to nevyskúšať? Napodiv som obstál veľmi dobre.“ spomína na svoje začiatky.
Foto: Kristián Sedláček
Hoci Roman bol o dva roky mladší, na konzervatóriu sa obaja už od začiatku vnímali. „V puberte mi ktosi prezradil, že Romanko je do mňa zaľúbený,“ prezradila Mirka. Dali sa dokopy, lenže ona zmaturovala skôr. A odišla tancovať do Monaka, na Akadémiu klasického tanca, pomenovanú podľa slávnej princeznej Grace Kelly, kde dostala baletné štipendium. Dva roky tam študovala tanec, potom si už začala hľadať prácu nastálo.
„Absolvovala som niekoľko konkurzov a napokon som dve sezóny účinkovala vo švajčiarskom Zürichu,“ pokračuje. Už v Monaku však bolo jej snom tancovať v súbore v nemeckom Stuttgarte, ktorý má v baletnom svete skutočný cveng. V roku 2005 sa jej tam podarilo získať angažnám.
„Trochu sme sa vtedy od seba vzdialili. Dokonca sme obaja začali nové vzťahy. No stále sme o sebe vedeli,“ vystrieda manželku zase Roman. On si po maturite zvolil inú cestu. Už počas školy vystupoval v bratislavskom SND a po jej skončení v súbore Národného zostal. „Darilo sa mi, naštartoval som si peknú a rýchlu kariéru. Počas šiestich rokov som odtancoval naozaj veľké roly – Solora v balete Bajadera, princa Siegfrieda v Labuťom jazere, princa Desiré v Spiacej krásavici, Caligulu aj Ivana Hrozného v rovnomenných baletoch,“ vymenúva. V domácom prostredí, blízko rodiny a kamarátov bol úplne spokojný.
Stále nové výzvy
Zlom nastal v jeden inak obyčajný deň, keď mu zrazu zatelefonovala Miriam. Vraj, ako sa má a či by sa – hoci je doma taký úspešný – nechcel predsa len posunúť trochu ďalej. „V Bratislave mi bolo super, no už som cítil, že tam mám akosi všetko odtancované. A keďže v Stuttgarte práve vypísali konkurz, prihlásil som sa,“ hovorí Roman.
Členom stuttgartského súboru sa stal v roku 2009. Pripúšťa, na začiatku to mal ťažké. V rodnom meste prvý sólista, v hierarchii vychyteného nemeckého súboru sa však odrazu ocitol na najnižšej priečke rebríčka. „Lenže keď človek vidí okolo seba toľkú kvalitu a vníma, ako jeho kolegovia neskutočne makajú, prirodzene ho to tiež ťahá dopredu,“ porovnáva.
Podarilo sa. Aj Roman postupne „vyrástol“ na hviezdu Stuttgarter Ballett. Aj keď, ako priznáva, muži všeobecne to v balete majú ľahšie ako ženy, hoci takisto musia tvrdo bojovať. „Je nás menej, do konkurzov sa hlási rádovo viac dievčat ako chalanov. Ak sa osvedčíme, ideme hore rýchlejšie. Mirka musela na javisku dokázať viac ako ja. U dievčat často iba drobnosti rozhodujú o tom, či nastúpia hviezdnu kariéru, alebo zapadnú kdesi ako zboristky. V súbore samotnom sú však muži a ženy počtom už na polovicu.“
V Bratislave mi bolo super, no už som cítil, že tam mám akosi všetko odtancované. A keďže v Stuttgarte práve vypísali konkurz, prihlásil som sa.
Spolu aj zvlášť odtancovali už takmer všetko. Hlavné postavy v klasických baletoch, ale aj v moderných tanečných predstaveniach, ktoré sú dnes prirodzenou súčasťou repertoáru asi každého baletného súboru. Stále však majú sny, hľadajú nové výzvy. „Tancovala som Giselle, Júliu, Tatianu v Oneginovi, no je tu ešte napríklad Dáma s kaméliami, konkrétne vo verzii choreografa Johna Neumeiera, ktorú by som raz veľmi rada zaradila do svojho tanečného životopisu,“ poznamená Mirka.
V súčasnosti majú už v stuttgartskom súbore vybudované veľmi silné pozície prvých sólistov. Dôstojne ho reprezentujú, excelentne tancujú. Spoločne žijú, sú spokojní, vo svojom pôsobisku si zvykli, usadili sa, ďalšie plány si zatiaľ nerobia. Aj preto, že v januári tohto roku sa im narodil syn Lucas. „Som vďačná mojej mame, že k nám z Trnavy prišla a pomáha mi s ním. Bez nej by som všetky povinnosti v práci a rodine určite nezvládla,“ dodá Miriam.
Od baletu k pilotovaniu lietadiel?
Balet manželom Novitzkým už veľmi veľa dal, ale aj vzal. "Je to mimoriadne náročný druh umenia, fyzicky aj časovo. Totálny extrém pre telo. Zodrie človeka viac ako vrcholový šport. Osobne poznám niekoľkých prvoligových futbalistov.
Tí zďaleka netrénujú tak intenzívne, ako my," približuje Roman. Porovná, že kým pred konzervatóriom si užil ozajstné detstvo, potom sa pre neho všetko radikálne zmenilo. „Už v škole to bol jeden kolotoč. Od ôsmej ráno do šiestej večer. Striedavo riadne vyučovanie a tanec. Domov sme prichádzali vyšťavení, zaspávali sme už pri jedle, no čakali na nás ešte domáce úlohy. Bola to prosto úplná obeta tancu. Dodnes je – a aj ďalej bude.“
Balet je nádherné umenie, ale zároveň drina po každej stránke. „Trpí každý kĺb, každá šľacha. Výsledok býva často vykúpený bolesťou a zdravotnými ťažkosťami,“ potvrdzuje Miriam. Roman vzápätí znovu prizná, že ako muž to má jednoduchšie. „Byť baletkou by som asi nedokázal. Nedal by som to,“ uvažuje.
Foto: Haze Kware
Len taká príprava baletných „špičiek“ baletke každý deň zhltne niekoľko hodín. „Laik si povie, fajn, obuje si ich na nohu a tancuje. A keď ich zoderie, dostane nové. No to je veľmi povrchná predstava,“ poodhalí Roman z mužského pohľadu strasti, ktoré podstupuje jeho manželka a jej tanečné kolegyne. "Ku každej črievici si samy prišívajú stužky na zaviazanie.
Špičky baletných topánok sú vyplnené materiálom podobným sadre, ktorý musia vybúchať kladivom, vytvarovať a s veľkou presnosťou prispôsobiť prstom na nohách. Je to veľmi zdĺhavý proces!" hovorí.
„Koľko ich zničím za mesiac?“ pridáva sa Miriam. „To sa nedá presne povedať. Niekedy aj 15 párov, no inokedy iba dva.“ Každý večer jej príprava jedného páru trvá asi trištvrte hodiny. Obvykle si ich však chystá dva – čiže takmer dve hodiny denne trávi iba touto činnosťou.
„My chlapi si našťastie obúvame len také obyčajné látkové cvičky s gumičkami. Tancujeme nanajvýš na pološpičkách, baby však z pološpičiek musia na palce,“ cítiť aj z Romanovho hlasu bolesť, ktorá s tým súvisí.
Kariéra baletných umelcov je oproti iným profesiám dosť krátka. Donedávna trvala len do 30 či 35 rokov veku, hoci napríklad slávna ruská primabalerína Maja Plisecká tancovala prakticky do sedemdesiatky. "Ona bola jedinečná. No všeobecne sa čas, ktorý môžeme prežiť na javisku, predlžuje.
Už možno k štyridsiatke," uvažuje Miriam. Renomované baletné súbory totiž zamestnávajú aj vynikajúcich fyzioterapeutov, ktorí každý náznak zranenia šľachy, kolena či ďalších prepotrebných „súčiastok“ ľudského tela naprávajú už v zárodku, takže enormnú záťaž vydrží dlhšie.
Po odchode do „baletného dôchodku“ sa mnohí umelci venujú pedagogickej činnosti. Mnohí však aj úplne zmenia profesiu. „Náš spolužiak z konzervatória sa stal pilotom dopravných lietadiel, dnes žije v Spojených štátoch a lieta tam na medzištátnych linkách,“ naznačí Miriam široké pole možností, ktoré sa pred nimi v budúcnosti môžu otvoriť, keď sa im raz už dvere na baletné javisko zavrú.