Po nedávnom úspechu výstavy Farby vesmíru v Slovenskom inštitúte v Prahe možno teraz jeho fotografie vidieť v spoločnosti sôch Jána Ťapáka a Pavla Dubinu a obrazov Petra Hargaša, ktoré s témou korešpondujú, v TÜV SÜD Gallery v Bratislave.
Róbert Novotný bol už ako chlapec zvedavý na tajomstvá vesmíru. Chcel do vesmíru nielen nazrieť, ale aj si ho „prisvojiť“, a to cez snímky, ktoré by boli iba jeho úlovkom a iba jeho svedectvom o tom, ako to vo vesmírnych končinách vzdialených milióny svetelných rokov vyzerá. Začal pred desiatimi rokmi tým, že si kúpil profesionálny ďalekohľad. Na kvalitné astrosnímky snímky totiž nestačí ani obyčajné oko, ani obyčajný fotografický aparát.
Prvý bol ďalekohľad
"Potrebujete citlivý CCD čip, ktorý je chladený až na teplotu –30 stupňov Celzia. V kombinácii s profesionálnou optikou potlačí šum a odhalí tým jemné štruktúry a hĺbku objektu. Každou fotografiou, ktorú urobím, sledujem vlastne minulosť. Najbližšia galaxia k Zemi je Veľká špirálová galaxia M31 v súhvezdí Andromeda, ktorá je vzdialená asi dva a pol milióna svetelných rokov. Tá je za jasnej noci, keď nesvieti mesiac, dokonca pozorovateľná voľným okom.
Foto: Róbert Novotný
Najlepšie sa však pozoruje len kútikom oka. Sú tam totiž tyčinky, ktoré sú citlivejšie ako čapíky, a tie zachytia aj tých zopár fotónov zo vzdialenej Andromedy. Až s pomocou fotoaparátu a ďalekohľadu však zistíte, že to už nie je len bod, ale galaxia, v ktorej sa dajú rozoznať štruktúry, hviezdy, hmloviny," vysvetľuje Róbert Novotný.
Ako astrofotograf sa označuje za amatéra, no o to zapálenejšieho. Róbert Novotný je „v civile“ odborným konzultantom v oblasti IT bezpečnosti a toto povolanie mu vlastne umožňuje venovať sa atraktívnemu koníčku. Vytvára mu existenčné zázemie a poskytuje dostatok času pre fotografovanie.
„Astrofotografovanie je forma intelektuálneho relaxu, ktorý si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti, zručnosti, ale aj technické a softvérové vybavenie. Je to čosi celkom iné ako bežné fotografovanie. Vytvoriť jednu z fotiek, ktoré vidíte na výstave, si vyžaduje aj dva tri mesiace. Jedna expozícia totiž trvá 15 až 20 minút. O nás astrofotografoch často odľahčene hovoria ako o lovcoch fotónov, pretože chytáme svetlo z nočnej oblohy, aby na fotke vznikol rozoznateľný obraz. Samozrejme platí, že čím viac expozícií, tým sú výsledky lepšie.“
Foto: Róbert Novotný
Vďaka tomu, že technické vybavenie začína byť cenovo dostupné, už nie je sledovanie nočnej oblohy len výsadou astronómov.
„Dnes už to môže robiť každý zručnejší a ctižiadostivý človek, ktorý sa zaujíma o zmeny a pohyby na nočnej oblohe. Vďaka tomu, že zemská os je naklonená, Zem sa otáča okolo Slnka a menia sa ročné obdobia, tak nám niektoré súhvezdia zapadajú a vidno ich iba cez deň, zatiaľ čo v noci vidno iné. Na to, aby ste mohli fotografovať vybraný objekt, si treba zvoliť vhodný termín. Musíte si to starostlivo naplánovať. Najkvalitnejšia fotka totiž vznikne vtedy, keď je objekt na oblohe najvyššie. Najväčší nepriateľ astrofotografie je atmosféra. Teplý a studený vzduch sa mieša v rôznych turbulenciách. Prechod svetla cez takto zmiešaný vzduch spôsobuje rozostrenie obrazu. Keď sa pozriete na oblohu a vidíte, ako hviezdičky blikajú, romantik si povie, aká krásna noc – a práve vtedy astrofotograf zatvára svoju hvezdáreň a ide domov, pretože nezaostrí na potrebnú úroveň. Ideálne sa fotí napríklad v Čile alebo na Kanárskych ostrovoch, kde ste vo vysokej nadmorskej výške v stabilných podmienkach.“
Astrofotograf potrebuje nielen dobrú techniku, ale aj špeciálnu manželku, ktorá jeho záľubu toleruje.
V roku 2007 si Novotný ako štyridsaťročný kúpil svoj prvý hvezdársky ďalekohľad. „Nestačí však mať len ďalekohľad a fotoaparát, potrebujete pevnú trojnožku, silné nadšenie a odhodlanie. Keď prístroje zbalíte a idete do tmy, kým si všetko nastavíte, ubehnú aj dve hodiny. Noc v lete trvá ledva štyri hodiny a vy musíte aspoň hodinu fotiť. Aby ste však vytvorili poriadnu fotku, musíte fotiť aspoň dvadsať hodín. Takže zistíte, že je dobré si ‚okolo ďalekohľadu‘ postaviť hvezdáreň. Ďalekohľad pripevníte na betónový stĺp a všetko si precízne nastavíte. Akonáhle príde jasná noc, otvoríte strechu a môžete fotiť.“
Koníček pre nočných vtákov
Pýtame sa, či sa tento koníček dá robiť iba v noci a či sa astrofotograf vôbec niekedy vyspí. A čo na takúto záľubu hovorí manželka? Päťdesiatnik Róbert Novotný je novomanžel, ale s partnerkou je už šestnásť rokov, takže výlety do hvezdárne už dávno znáša. „Fotiť sa dá, samozrejme, iba po zotmení. Fotím vždy, keď je jasná noc. Neustále sledujem správy o počasí. Nemôžete premárniť ani chvíľku. Jasná noc je v našich zemepisných šírkach asi tri- či štyrikrát za mesiac. Keď príde, nemôžete váhať, lebo na ďalšiu vhodnú noc by ste mohli čakať ďalší mesiac – a medzitým sa vám vybraný objekt posunie o hodinu smerom k západu a vy stratíte ideálne podmienky na fotenie. To si nemôžete dovoliť. Takže dobrý astrofotograf potrebuje nielen dobrú techniku, ale aj špeciálnu manželku, ktorá toto všetko bude tolerovať. A takú ja, našťastie, mám. Akurát v jej prítomnosti večer nemôžem zdvíhať hlavu k oblohe. Ak je jasná noc, je jej jasné, že odchádzam fotiť. Ale už sa na tom smejeme, zvykla si," tvrdí Novotný.
Foto: Róbert Novotný
Novotný sa kontaktoval nielen s profesionálnymi hvezdármi, ale založil aj webovú stránku s radami a informáciami pre amatérskych astrofotografov – astrobook.sk. Úzko spolupracuje aj s astronómom Karolom Petríkom z hvezdárne M. R. Štefánika v Hlohovci, ktorý už niekoľko rokov organizuje workshopy pre fotografov na rôznych úrovniach, kde sa učia spracovávať fotografie.
Vesmírna paleta farieb
Novotného fotografie majú úžasné farby. Kde sa vzali? Naozaj je vesmír taký farebný? „Farby sú ľudská interpretácia časti spektra elektromagnetického žiarenia nazývanej viditeľné svetlo. Je to svetlo s vlnovou dĺžkou od 380 do 780 nm. Takže všetko fotím v tomto rozsahu. Planéty, galaxie, hviezdokopy, hmloviny… Ak by ste chceli fotiť inú časť spektra ako infračervené alebo ultrafialové svetlo, musíte zvoliť vhodný snímač. Ale späť k farbe. Takto ju interpretuje ľudský mozog, ja ju len v grafickom editore zvýrazním – pridám saturáciu. Ale na zvýraznenie kontrastu a hĺbky štruktúr hlavne v hmlovinách sa začali používať tzv. úzkopásmové filtre. Vodík je ústredný prvok vo vesmíre. Vodík svieti na vlnovej dĺžke 650 nm a niekto múdry raz vyrobil filter, ktorý prepustí iba túto vlnovú dĺžku. Všetko ostatné odrazí späť. Takže najskôr teda nafotím emisnú čiaru vodíka, potom vymením filter za ďalší, zodpovedajúci kyslíku, a naposledy filter pre síru. Tieto plyny sa totiž v hmlovinách vyskytujú najčastejšie. Potom sa to všetko spojí dohromady podľa Hubbleovej vesmírnej palety v poradí, ktoré stanovili v NASA,“ vysvetľuje.
Novotného snímky zaujmú diváka laika i toho, čo ich vie prečítať a pozná vedecké zázemie takejto tvorby. Novotný má však vlastné projekty a ciele, rozhoduje sa slobodne, čo nafotí. Zatiaľ je jeho najcennejšou fotografiou snímka zhluku asi 80 galaxií v súhvezdí Perzeus. Na diváka pôsobí ako jazero, v ktorom sa odráža slnko, ale, samozrejme, je to oveľa komplikovanejší námet a keď sa doň divák zahľadí, všeličo si uvedomí aj na tú známu tému – kto sme, odkiaľ ideme a kam.
Keď sa Róberta Novotného opýtame práve na tieto otázky zmyslu života, ku ktorým fotografie navádzajú, odpovie žartom: „Či som videl na oblohe nejakých mimozemšťanov? A čo keď práve my sme nejaký druh, ktorý tu zanechali akísi mimozemšťania? Kto vie, či nás sem – tak ako sa dnes ľudia chystajú pristáť na inej planéte, na Marse a chcú ho raz kolonizovať – niekto nedoviezol na vesmírnej lodi a nenechal nás tu sformovať sa do dnešnej podoby?“
Stroj času
Astrofotografia si vyžaduje najmä trpezlivosť. Fotka sa nedá uloviť jedným ťahom – treba na ňu striehnuť, poskladať ju.
Foto: Róbert Novotný
Fotograf nám vysvetľuje, ako to presne prebieha: „Mojím ďalekohľadom dokážem vidieť rozoznateľné galaxie do vzdialenosti až 300 miliónov svetelných rokov. Jedna fotografia vzniká aj dva mesiace. Zjednodušene povedané – každú noc nastavím ďalekohľad presne na to isté miesto a otvorím expozíciu na 15 minút. Potrebujem asi 60 takýchto fotiek v každej vlnovej dĺžke, ktoré potom naskladám na seba. Ďalekohľad je vlastne stroj času. Svetlu trvá naozaj taký dlhý čas, kým dopadne do nášho oka alebo senzora. Takže my vlastne vidíme daný objekt v podobe, v akej sa nachádzal pred toľkými rokmi, aká je vzdialenosť od pozorovateľa," prezrádza o svojej práci Róbert Novotný.
Medzi vedou a umením
Vesmír odjakživa ľudí priťahoval, každý sa mu snaží priblížiť inak – profesionáli ho skúmajú vedecky, umelci na to idú citovo a inštinktívne. Astrofotograf je niečo na pomedzí oboch prístupov – čerpá z vedy a poskytuje emóciu. Jeho práce oslovili aj dvoch výtvarníkov, ktorí sa zaoberali inšpiráciami z vesmíru a v Novotnom našli zaujímavého „parťáka". Radi sa spolu rozprávajú a dokonca aj spolu vystavujú.
Aj na súčasnej výstave Farby vesmíru sú diela sochára Jána Ťapáka a Pavla Dubinu a obrazy maliara Petra Hargaša. Hargaš hľadá s väčšou slobodou farby galaxie (mimo oficiálnej palety) a Ťapák si volí filozofické témy. K jeho bronzovej soche Hvezdár sa viaže príbeh o hviezde a človeku.
„Sochár Ťapák intuitívne vystihol podstatu. Z vodíka vznikli hviezdy, vo hviezdach vznikli všetky chemické prvky a keď hviezda skončila životnosť, implodovala a súčasne explodovala ako supernova, všetky chemické prvky sa dostali do priestoru, gravitácia ich znova spojila, vytvorila našu Slnečnú sústavu s planétami, na ktorých vznikol život. Evolúcia vytvorila človeka, ktorý si uvedomil, že aj on bol kedysi hviezda a ďalekohľadom hľadá iné hviezdy, o ktorých predpokladá, že vznikli podobne a môže na nich žiť iný človek, s ktorým zatiaľ nemôžeme komunikovať. Zatiaľ,“ zdôrazňuje Novotný a vzápätí cituje svoj obľúbený výrok: science fiction plus čas rovná sa veda.
Apropo, ako sa našli astrofotograf a sochár Ťapák? Zoznámili sa cez Novotného manželku Ľudmilu Paškovú, ktorá je výtvarnou kurátorkou a galeristkou. Ťapák aj Novotný si navzájom vymenili poznatky a boli jeden pre druhého navzájom inšpiráciou.
Nuž, astrofotografia nie je jednoduchý koníček, záľuba predpokladá aj vedomostnú prípravu. Novotný napríklad rád rozpráva o Galileovi – priam priateľským tónom. Veď Galileo kedysi mal v sebe tiež podobnú vášeň – porovnávať pozorovania, skladať na seba výjavy, a tak na príklade zmenenej polohy štyroch mesiacov okolo Jupitera pomocou svojho ďalekohľadu zistil, že sa Zem točí.
Mal kvôli tomu nepríjemnosti, ale v tomto už svet pokročil. Nikoho nevyhlásia za vedecký objav za kacíra. Ktovie, ako ďaleko človek vo vesmíre pokročí a čo sa ešte ukáže!
Na Novotného fotkách vidíme, že vesmír podlieha fyzikálnym zákonom a že okrem toho je aj krásny. Jeho krásu však dokáže zaznamenať iba pripravený a trpezlivý človek. Hocikto si s vesmírom „selfíčko“ neurobí.