Pol dediny prešlo hranice. Najväčší nemecký útek na Západ sa obišiel bez výstrelu

, 02.10.2017 14:00

Ak sa za socializmu východný Nemec pokúsil o ilegálny prechod hranice, vedel, že pri tom riskuje život. V Nemeckej demokratickej republike (NDR) takto zahynulo takmer tisíc ľudí. V malej obci Böseckendorf sa však podarilo niečo výnimočné. Pred 56 rokmi sa tam odohral najväčší útek na Západ v nemeckej histórii – v priebehu jedinej noci prešlo cez hranice až 16 rodín – 53 ľudí, vrátane starcov a 21 detí.

Erika Schramme, ktorá mala vtedy desať rokov, si na to pamätá, ako by to bolo včera. Do školy namaľovala pekný obrázok, bola zvedavá, akú jej za to dajú známku.

Keď však 2. októbra 1961 prišla domov s naoberanými jablkami, ktoré sa jej v kuchyni rozsypali po zemi, jej o tri roky starší brat Karl-Heinz, sa len zasmial: „Tie už nebudeš potrebovať. Ideme na Západ!“ Erika sa zľakla a pozrela na mamu. Tá prikývla.

Iróniou je, že Erikin otec, ktorý bol jedným z organizátorov hromadného úteku, viedol v obci roľnícke družstvo, takže mu totalitný režim dôveroval. Komunizmu však nebol taký oddaný, ako sa zdalo.

Napokon, ani Böseckendorf nebola obyčajná dedina. Ani nie 500 metrov od tejto durínskej obce sa totiž tiahla štátna hranica so západným Nemeckom.

Film inšpirovaný udalosťou, Böseckendorf - Noc, počas ktorej zmizla dedina.

Jej obyvatelia navyše nikdy neoplývali lojalitou k režimu. Katolícky založeným roľníkom sa nepozdával komunizmus, ani znárodňovanie. Odmietali sa vzdať pôdy aj dobytka, preto sa tu družstvo podarilo založiť iba rok predtým – až po vyhrážaní a nátlaku straníckych funkcionárov. Niekoľko najväčších rebelov z obce dokonca skončilo za mrežami.

A akoby to nestačilo, po vybudovaní Berlínskeho múru v auguste 1961 sa začala opevňovať aj blízka hranica. Režim v jej okolí sa sprísnil a situácia pre obyvateľov Böseckendorfu bola už neznesiteľná. Dedinou každú chvíľu prechádzali pohraničné stráže, po zotmení platil zákaz vychádzania a kto sa sem chcel dostať, potreboval zvláštnu priepustku.

Hrozba núteného vysťahovania

V takej napätej atmosfére sa nakoniec začali šíriť chýry, že komunistická Štátna bezpečnosť (Stasi) plánuje niekoľko miestnych rodín, ktoré sa stavajú negatívne voči režimu, násilne vysťahovať. Išlo o tzv. akciu „Nevädza“. Na začiatku sa mala týkať iba troch rodín, no istí si nemohli byť ani ďalší obyvatelia.

Začali preto uvažovať, že nebudú čakať, kým ich komunisti vysídlia, ale sami odídu – na Západ, do slobodného sveta. Niektorým z nich sa však nechcelo utiecť. Strávili tu celý život, zveľaďovali majetky a teraz by mali navždy opustiť domov, kde žili už ich otcovia a otcovia ich otcov? A čo potom, keď ujdú? Aká budúcnosť ich čaká na druhej strane?

Iné východisko však nebolo, lebo dovtedy neoverené fámy sa potvrdili. „Náš otec – zvolený predseda družstva, dostal tip, že sa čoskoro chystá presídlenie. Boli na to už aj pripravené nákladné autá,“ prezradil v dokumentárnom filme, ktorý o tom nakrútila nemecká televízia, Karl-Heinz Rhode.

Nebolo času nazvyš. Zopár zasvätených rodín, ktoré si mohli dôverovať, sa rýchlo dohodlo na spoločnom úteku. Pomohla im aj náhoda. V susednej obci Neuendorf, kde mali pohraničníci kasárne, boli v ten deň hody. Rátali s tým, že vojaci budú oslavovať a pri hraničnej čiare ich veľa nezostane.

Ľudia sa balili len narýchlo. Malá Erika sa upokojila, keď zistila, že sa na Západ chystá i jej najlepšia kamarátka Gabi. A jej brat zase trval na tom, že so sebou zoberú aj psa. Vecí si brali málo. Poriadne sa naobliekali, do vreca hodili periny a pár kusov suchej salámy.

Bez vyhlásenia poplachu

Zraz „sprisahancov“ bol v šope jedného z nich, zhruba kilometer od hranice. Rodiny sem došli s konskými záprahmi naloženými vecami. Keď vyslaný „špeh“ oznámil, že je „čistý vzduch“ a po vojakoch ani stopy, karavána vyrazila.

Niektorí však chýbali. Napríklad rodina, ktorá bývala uprostred dediny. „Pre nás nebolo ľahké prísť načas. Nejaký pohraničník flirtoval na ulici s jednou ženou, takže sme nemohli nepozorovane odísť,“ zaspomínal si pre noviny Thüringer Allgemeine Georg Klingebiel, ktorý mal vtedy 12 rokov.

Nervózni, že im ostatní ujdú, museli čakať na dvore až do pol ôsmej, keď sa pohraničník konečne pobral preč, zrejme na zábavu do Neuendorfu. Georg s rodičmi a dvoma bratmi okamžite vyšli na ulicu, doma nechali len starú tetu, ktorá odmietla odísť.

„Choďte, choďte, ostatní sú už preč,“ súrila ich suseda. I jej rodina už bola na ceste, no ona – podobne ako veľa ďalších rodákov vo vyššom veku, sa rozhodla zostať. Klingebielovci teda pokračovali. Netušili, že tí, ktorých chcú dohnať, sú už dávno na Západe.

Prvá kolóna ľudí tam prešla úplne bez problémov. K hranici kráčali pomaly, aby ich nikto nezačul. Bolo to veľmi riskantné, lebo medzi nimi boli aj rodiny s malými deťmi. Stačilo, aby jedno z nich zaplakalo, a všetko by bolo stratené. Obloha bola, našťastie, zatiahnutá, a vial iba ľahký vánok. Erikin otec šiel popredu. Práve on prestrihol drôty na plote.

Tesne pred hranicami zanechali kone i vozy, pobrali si len veci, a potom sa postupne prepchali dierou v plote. Bez toho, aby ich stráže zbadali, bez vyhlásenia poplachu, bez jediného výstrelu či kvapky krvi. Rovnako pokojne zvládli ilegálny prechod aj oneskorenci – ku Klingebielovcom sa po ceste pridala ešte ďalšia rodina. Všetci bezpečne došli na Západ.

Hanba pre Stasi

Za hranicami sa o utečencov postarali západonemeckí colníci, ktorí vraj ani neboli veľmi prekvapení, koľko emigrantov dorazilo. 53 ľudí z Böseckendorfu skončilo v tamojšej obci Immingerode. Niektorí z nich tam mali aj príbuzných.

Kým stráže v NDR odhalili, čo sa stalo, prešlo niekoľko hodín. Východní Nemci následne vyhlásili poplach, na hraniciach zaujali bojové postavenie, ale už bolo neskoro. Pre Stasi to bola medzinárodná potupa.

Volajúc do megafónov sa potom jej ľudia márne pokúšali dostať prebehlíkov naspäť. Sľubovali im amnestiu, ak sa vrátia domov. Do západného Nemecka NDR dokonca vypisovala oficiálne žiadosti o ich vydanie. Bezvýsledne. Utečenci už zostali na Západe.

Je zaujímavé, že napriek tomu, aký rozruch táto trúfalá akcia vyvolala, nebola v tom kraji posledná. O pár týždňov neskôr ušli z Böseckendorfu ďalší dedinčania a vo februári 1963 znovu tri rodiny (13 ľudí) . Celkovo tak na Západ emigrovala viac ako polovica obyvateľov obce.

Hranice pri Böseckendorfe neskôr opevnili, aby sa už podobný útek nezopakoval. Pribudli ďalšie ploty, kovové a betónové zábrany, strážne psy, dokonca aj míny a samovystreľovacie zariadenia. To už akýkoľvek útek na Západ znemožnilo.

Pokazené vzťahy s rodákmi

Pre tých, čo zostali v dedine, to bolo ťažké. Stasi zahájila rozsiahle vyšetrovanie a tvrdé výsluchy. Pokoj mali len tí, čo tajnú políciu dokázali presvedčiť, že o úteku netušili. To, čo si vtedy vytrpeli, v nich však zanechalo stopy.

Ako nedávno zistili nemeckí novinári, na tých, čo emigrovali, majú v obci dodnes ťažké srdce. Zazlievajú im, že zatiaľ čo si oni spokojne žili na Západe, ich vydali napospas šikane Štátnej bezpečnosti. Sú aj takí, čo by sa vtedy k úteku pridali, keby o ňom boli vedeli. Rodákom preto nevedia odpustiť, že ich nezasvätili do svojich plánov.

Ani emigranti to však spočiatku nemali ľahké. Väčšina z nich strávila až dva roky v utečeneckom tábore, kým sa im podarilo postaviť sa na vlastné nohy. A veľa z nich nikdy nedokázalo opustiť tento kraj. Postavili si domy v susedných obciach – v okruhu 30 kilometrov od bývalého bydliska.

Keď však v roku 1989 režim v NDR padol a o rok neskôr sa zjednotilo i Nemecko, domov do Böseckendorfu sa vrátil iba jediný z nich – Georg Klingebiel. Historici neskôr zistili, že sa obdivuhodný útek z tejto dediny odohral naozaj v hodine dvanástej – násilné vysťahovanie rodín z Böseckendorfu sa malo začať už 3. októbra 1961.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#hranice #útek #NDR #nelegálny prechod cez hranice
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku