Eva Bäckerová posúva kruté zážitky z detstva mladým ako memento

, 15.10.2017 07:00

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Prostredníctvom príbehov žijúcich pamätníkov a ich potomkov priblíži najtemnejšiu a najkrutejšiu stránku nacistického režimu, ktorý systematicky počas druhej svetovej vojny vyvražďoval a prenasledoval ľudí len pre ich náboženstvo či rasu. Holokaust sa pre svoje zverstvá do histórie ľudstva navždy zapíše čiernymi písmenami. Tretia séria seriálu dnes prináša príbeh rodiny Evy Bäckerovej.

Eva Bäckerová po prevzatí vyznamenania nemeckej...
Eva Bäckerová po prevzatí vyznamenania nemeckej spolkovej krajiny Brandenbursko Autor: ARCHÍV EVY BÄCKEROVEJ

Kde je Magduška? Vydesená štvorročná Evka zúfalo hľadala svoju mladšiu sestričku. Ešte včera večer ležala pri nej. A teraz jej niet. Jolana Herskovitzová, otupená bolesťou, pohladila dcérku po vláskoch: „Magduška sa stratila, zmizla…“ Nepoužila slovo zomrela. Týfus, hlad a vyčerpanie kosili ľudí v nacistickom nemeckom koncentračnom tábore Ravensbrück bez milosti. Mnohých zavraždili. „Slovo zmiznúť bolo pre mňa vtedy najhoršie a najdesivejšie, aké som poznala,“ hovorí 78-ročná Eva Bäckerová, žijúca v Košiciach. V nacistických koncentrákoch prišla o otca, sestru, starých rodičov, strýkov i tety. Prežila len ona a jej matka.

Rodičia Evu ukryli v Tatrách

Herskovitzovci žili v Kežmarku pokojným životom mladej rodiny. Matka šila bytový textil, otec po vojenčine zostal v armáde. Život im prevrátila naruby druhá svetová vojna a nacistické „riešenie židovskej otázky“. „Otca vyhodili z armády hneď na začiatku len preto, že bol Žid. Niesol to veľmi ťažko. Všetci tušili, že sa schyľuje k niečomu zlému. Že to bude až také neľudské a hrozné, si zrejme nikto nevedel ani predstaviť,“ zamýšľa sa pani Bäckerová.

Rodina Herskovitzovcov: otec Vojtech s dcérou...
Rodina Herskovitzovcov: otec Vojtech s dcérou Magdou, matka Jolana s dcérou Evou. Autor: ARCHÍV EVY BÄCKEROVEJ

Nemala ani dva roky, keď sa rozbehli prvé nacistické deportácie Židov zo Slovenska v roku 1942. Pod pláštikom účelového klamstva, že idú na práce a začať nový život. Keď sa začali chystať rodinné transporty, jeden nežidovský žandár pošepol Evinmu otcovi, aby vzal svoju rodinu a niekde ju ukryl. „Ste na zozname a v krátkom čase budete deportovaní,“ prezradil. „Určite to bol pre rodičov šok. Napochytre začali hľadať úkryt. Neviem presne, kde všade sa ukrývali s mojou sestričkou, ktorá mala vtedy len päť mesiacov. Mňa otecko zaviezol do rodiny Teschnerovcov v Tatranských Matliaroch. Prijali ma ako príbuznú, ktorá sa lieči v Tatrách na pľúca. Bola som malá, nepamätám sa, ako som u nich žila. Ale asi mi bolo dobre, lebo som k nim po vojne rada chodievala na prázdniny. Navštevovala som ich, až kým nezomreli. Vždy ma vítali ako vlastnú,“ vracia sa do minulosti.

Evino bezstarostné detstvo sa skončilo v roku 1944. Napätie rástlo, prišlo Slovenské národné povstanie a fašisti už vedeli, že nezmyselnú vojnu, ktorú rozpútali, prehrajú. O to viac besneli. Začali s ďalšou vlnou deportácií. Kvalitné falošné doklady či rodné listy už nikoho nechránili. Evina matka tento tlak, neustále skrývanie sa, strach a živorenie, neuniesla. Nástojila na tom, aby bola rodina pokope. „Ak nás čaká niečo zlé, buďme radšej všetci spolu,“ vravela. Jozef Teschner im našiel nový úkryt v hájovni. Priviedli tam aj malú Evku.

Do koncentráku ich poslala udavačka

Rodina vystriedala viacero úkrytov. Prežívala vďaka dobrým ľuďom, ktorí im pomáhali. Naposledy sa skrývali v Tatranskej Kotline. Mali nové doklady a vystupovali ako evakuanti z Michaloviec, čo sa vtedy nedalo overiť, pretože Michalovce už boli oslobodené. Všetko vyzeralo nádejne. Až prišiel jeden decembrový deň 1944. „Otecko si vonku čistil topánky, keď si ho všimla istá žena, ktorá prišla k domácim po mlieko. Poznala ho ešte z Kežmarku. Nahlásila to na gestapo alebo gardistom. Ako som sa neskôr dozvedela, dokonca ich urgovala, keď sa dva dni nič nedialo. Jeden z tých, čo po nás prišli, bol mamičkin učiteľ zo strednej školy. Zobrali nás ráno 6. decembra 1944,“ pokračuje zamyslene.

Deti sa práve tešili z drobných Mikulášskych darčekov, keď sa ozval buchot na dvere a krik. Neznámi muži vzali rodinu Herskovitzovcov, naložili do auta a odviezli. Zatvorili ich v Tökölyho zámku v Kežmarku. O pár dní sa už vydali do neznáma, kde ich čakali útrapy, ponižovanie, kruté zaobchádzanie, kde ľudský život neznamenal vôbec nič.

„Cesta na stanicu do dobytčích vagónov sa mi zdala nekonečná. Bola strašná zima, veď bol december. Ako spomínala mamička, v našom vagóne sa nás tiesnilo okolo šesťdesiat. Boli v ňom viacerí židovskí známi mojich rodičov aj niekoľko pochytaných partizánov. Najviac si pamätám na zimu a ukrutný hlad. Vtedy sa začalo to, čo ma sprevádzalo až do konca vojny. Hlad, hlad, hlad, ktorý si nikto, už ani ja sama, dnes neviem predstaviť,“ pokračuje vo svojom príbehu pani Eva.

Vlak plný ustráchaných, uzimených a vyhladovaných ľudí zastavil po šiestich dňoch a nociach v nemeckom nacistickom koncentračnom tábore Ravensbrück, asi 90 kilometrov od Berlína. „Veľa si z tej cesty nepamätám, ale jedno mi utkvelo v pamäti doteraz. Jeden celý deň moja mamička preplakala. Až po vojne mi prezradila, že moja sestrička Magda mala vtedy tretie narodeniny. Z ďalšieho roka svojho života si užila len necelé tri mesiace. V tábore zomrela. Možno od hladu, možno na nejakú chorobu,“ hovorí s dojatím.

Sestry Magda a Eva (staršia).
Sestry Magda a Eva (staršia). Autor: ARCHÍV EVY BÄCKEROVEJ

V lágri otca odtrhli od rodiny

Schnell! Schnell! Rýchlo! Rýchlo! Ostré rozkazy ozbrojených nemeckých vojakov a štekajúce psy poháňali ľudí do pochodu. Bola krutá zima, do Vianoc chýbalo len niekoľko dní. „Rozdelili nás na dve skupiny. Ženy s deťmi do jednej, muži a chlapci nad pätnásť rokov do druhej. Vtedy som videla svojho otecka naposledy,“ oživuje trpké detské spomienky.

Ravensbrück bol ženský koncentračný tábor, chlapov a mladíkov odviedli do neďalekého mužského tábora. Ženy s deťmi nahnali do dlhého baraku, rozdelili do blokov. „Väčšina z nášho transportu sa dostala do tzv. cigánskeho baraku. Mama spomínala, že takú súdržnosť, spoluprácu, vzájomnú úctu a ako sa k sebe aj k ostatným správali tie rakúske Rómky, dovtedy nevidela. Vzájomne sa podporovali a pomáhali si. Na rozdiel od iných národností, nechcem povedať ktorých, aby som nikoho neurazila, ktorí sa medzi sebou hádali, bili, okrádali. Toto medzi nimi nebolo,“ približuje spomienky svojej matky Eva Bäckerová.

Blížil sa koniec vojny. Nacisti už nemrhali časom, aby ženy nútili prezliekať sa do pásikavých väzenských mundúrov, ani na tetovanie čísel na ruku. Dali im len kúsok látky s číslom, ktoré nosili pripevnené na odeve.

Budíček ráno o piatej, tlačenica na latrínu a vodu. Na raňajky kúsok chleba a čudná hnedá tekutina, ktorá mala byť kávou. Potom ranný „apel“. V čase aj v nečase. „Museli sme tam stáť aj my deti. Tých, čo v noci zomreli, ostatné ženy vynášali von na počítanie. Počet z večera musel sedieť s počtom ráno. Ženy odišli na stavbu ciest, deti sme ostali v baraku. Von sme ísť nesmeli. Spomínam si na obrovský smrad, zimu, hlad. Hrýzli nás vši a okolo behali potkany veľké ako mačky. Každý deň som sa veľmi bála, či sa mamička vráti z roboty. Stávalo sa všeličo,“ posúva svoj príbeh.

Evina mama raz prišla s tromi dierami v hlave. Dozorkyňa ju udrela opaskom. Stopy po kovovej pracke matka zľahčovala, aby upokojila dcérku: „Nič to nie je. Mala som šťastie, je veľký mráz, krv mi primrzla.“ Nesťažovala sa ani po tvrdej facke, po ktorej stratila sluch v jednom uchu. Až do smrti veľmi slabo počula.

Večer znova počítanie, kúsok chleba, varená repa, kvaka. Podvýživa a takmer nijaké hygienické podmienky vytvárali priestor pre choroby. Najmä škvrnitý týfus, ale aj tuberkulózu.

Z ľudí zostali iba živé mŕtvoly

O smrti malej Magdušky sa Eva s matkou nikdy nerozprávali. Zostalo len pri tom, že zmizla. „Keď som niekedy fňukala, že som hladná a bolí ma brucho, moja zúfalá mama, ktorá sama nemala čo do úst, iba povedala: Nefňukaj, lebo zmiznem! Viac nebolo treba. Strach zo slova "zmiznem“ okamžite potlačil aj ten najukrutnejší hlad," dodáva pani Bäckerová. V detskom veku nechápala význam slova umrieť. Deti v lágri smrť brali ako prirodzenú súčasť svojho života. Vyrastali v prostredí, kde vidieť každý deň mŕtvoly bola v podstate bežná vec.

Uvedomila som si, že keď som to peklo prežila, hoci milióny ľudí také šťastie nemali, musí to mať nejaký zmysel. Našla som ho v tom, že budem o tomto hroznom období rozprávať, odhaľovať jeho pravdivú tvár.
Eva Bäckerová

V polovici marca 1945 deportovali ženy s deťmi do koncentráku Bergen-Belsen. Tam sa chodilo zomierať. Na choroby, vysilenie a hlad, v posledných dňoch aj na smäd. Namiesto ľudí tu boli už iba vycivené živé mŕtvoly. V takom stave sa matka Jolana s dcérkou Evou dožili oslobodenia 15. apríla 1945. "Po celom areáli boli kopy mŕtvych tiel, ktoré už nemal kto odpratať.

Doteraz mi behá po chrbte mráz, keď si spomeniem na zábery britských vojakov, ktorí ich po oslobodení tábora zhŕňali buldozérmi do veľkých jám, masových spoločných hrobov," pokračuje. Starí rodičia, strýkovia, tety, bratranci, sestrenice skončili tiež v koncentračných táboroch. Z otcovej strany neprežil nik. Evin otec zahynul pred koncom vojny v Ebensee, pobočnom tábore Mauthaussenu.

Prenasledoval ju rovnaký strašidelný sen

Po vojne sa Evka s mamou vrátili do Kežmarku. „Trvalo nám, pokiaľ sme sa pozviechali, zdravotne aj psychicky. Čo je s oteckom, sme nevedeli. Stále sme ho podvedome čakali. Až k nám raz prišiel jeden muž. Železničiar z Margecian, partizán, ktorého chytili v roku 1944 a bol v koncentráku s mojím otcom. Mame povedal, že ocko pár dní pred oslobodením dostal vysokú horúčku, nevládal vstať a ísť do práce. Keď sa väzni po robote vrátili do baraku, už tam nebol. Čo sa s ním presne stalo, nevedel ani on. Či otca zastrelili, obesili alebo nechali roztrhať psom…,“ oči jej vlhnú.

Evka bola otcov miláčik, veľmi ho ľúbila a chýbal jej. Dlhé roky ju prenasledoval jeden a ten istý strašidelný sen. Viedli ju na popravu otca a musela sa na ňu pozerať. Vo chvíli, keď mala nastať osudná chvíľa, sa vždy prebudila. Spotená, s rýchlo bijúcim srdcom, so strachom a slzami.

Matka sa po vojne vydala druhýkrát, otčim si Evu adoptoval. Trvalo veľa rokov, kým mu povedala otec, hoci ju bral ako vlastnú. Ďalších súrodencov už nemala. S odstupom času je vďačná osudu, že v tom hroznom období bola iba malé dieťa. Mnohému, čo sa dialo okolo nej, nerozumela. V pamäti jej však navždy zostal tiesnivý pocit strachu o mamu a útrpný hlad. To sa vymazať nedalo.

Eva Bäckerová vyštudovala dve vysoké školy. Najskôr slovenčinu – ruštinu a pätnásť rokov učila na gymnáziu v Lipanoch a v Košiciach. Diaľkovo popri zamestnaní dokončila právnickú fakultu, ako právnička pôsobila v rôznych inštitúciách až do dôchodku. Vlastnú rodinu nemá, len jednu nevlastnú dcéru z manželstva. Vzala si muža s 12-ročnou dcérou. „Je pre mňa viac, ako keby bola moja. Muž zomrel, zostala mi len ona,“ vraví.

Iba tolerancia posunie ľudstvo dopredu

S útrapami z detstva sa pani Bäckerová vyrovnávala takmer celý život. Nechcela však živiť v sebe zatrpknusť a nenávisť. „Uvedomila som si, že keď som to peklo prežila, hoci milióny ľudí také šťastie nemali, musí to mať nejaký zmysel. Našla som ho v tom, že budem o tomto hroznom období rozprávať, odhaľovať jeho pravdivú tvár, o ktorej sa až do nástupu demokracie v novembri 1989 hovorilo veľmi málo, poťažne vôbec. Viedla ma k tomu snaha, aby sa budúce generácie poučili a nedovolili, aby sa nezmyselné vyvražďovanie ľudí len pre ich náboženstvo, farbu pleti či iný názor zopakovalo. Ja som to prežila, viem, o čom hovorím. Nič nie je dôležitejšie, aby ľudstvo napredovalo, než vzájomná úcta a tolerancia,“ vyznáva sa Eva Bäckerová.

Ravensbrück bol ženský koncentračný tábor.
Ravensbrück bol ženský koncentračný tábor. Autor: Wikipedia

Venuje sa histórii druhej svetovej vojny a holokaustu. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, navštevovala školy a kluby mládeže na Slovensku i v Nemecku, aby mladým ľuďom hovorila o hrozných a trpkých osudoch prenasledovaných ľudí počas nacizmu. Stála pri zrode košickej skupiny The Hidden Child – Ukrývané dieťa, ktorá vznikla v roku 1993 a v súčasnosti má celoslovenskú pôsobnosť. Ide o občianske združenie, združujúce deti, ktoré prežili holokaust, a ich potomkov. Bola iniciátorkou zozbierania mien košických Židov, ktorí neprežili holokaust. Podľa štatistík z rokov 1941 – 1942 žilo v Košiciach 11-tisíc Židov. Keďže sa v tomto meste ukrývali aj z iných regiónov, dokopy ich odtiaľto v roku 1942 až 1944 odvliekli do nacistických koncentračných táborov až 15-tisíc. Za dva roky sa tímu pani Bäckerovej podarilo zozbierať šesťtisíc mien. Zoznam vydali v knižnej podobe.

Pred dvoma rokmi zvolili Evu Bäckerovú za prezidentku Medzinárodného výboru Ravensbrück, ktorý zastupuje bývalé väzenkyne z celej Európy v tomto tábore. Je jedinou Slovenkou na tomto najvyššom poste v reprezentatívnych orgánoch, ktoré v Nemecku vznikli pri každom z vyše dvadsiatich bývalých koncentračných táborov. Ich hlavnou úlohou je zachovanie historickej pamäti. Za prácu s mládežou, publikačnú činnosť a ďalšie aktivity, spájajúce sa so zverstvami nacizmu a fašizmu vrátane holokaustu získala v roku 2015 vysoké štátne vyznamenanie nemeckej spolkovej krajiny Brandenbursko.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy #rodina Evy Bäckerovej #koncentračný tábor #holokaust
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk