Prvý október bol voľakedy čas, keď podvečerné ticho v mestečkách, no predovšetkým v slovenských dedinách prerušoval spev mládencov, ktorí odchádzali na vojenčinu. Volali sa regrúti. „Za našich mladých čias to bola krása, z ktorej už dnes nič nezostalo. Bol to čas spevu, smutných rozlúčok a sĺz,“ spomínajú starí pamätníci. Stredom dediny prechádzal sprievod. Začínal sa piesňou: Neplačte vy, mamička, však ja už mám koníčka, koľko ráz naňho sadnem, rozbolí ma hlavička. Hlavička ma zabolí, šablička mi zazvoní, nepríde mi na môj pohreb nikto z rodiny.
Regrúti robili huncútstva
Mládenci v Šumiaci chodievali niekoľko večerov spievať po celej dedine. „Najprv sme spievali len tak, neskôr nás sprevádzal harmonikár. Našou najobľúbenejšou bola táto: Na Šumiaci som roďení a v tom Brezňe odveďeni, v tom brezňanskom okrese, okrese, lístoček sa mňe píše. Keď som na koňíčka sedal, occovi som ručku podal, zbohom oťec, zbohom mať, aj moj verni kamarat,“ zaspomínal si v miestnom nárečí Mikuláš Duray. Na chvíľku sa odmlčal, potom sa usmial: „Naše voľakedajšie pochôdzky po spievaní, to nebol len spev. My regrúti sme bývali veľkí huncúti a vždy sme v dedine niečo vyparatili. Tu sme vyniesli voz na strechu domu, tam vyviazali kozu na strom či prekrížili brvná cez cestu, neraz sme drevom založili aj dvere do domu."
Takéto šibalstvá vraj voľakedy patrili k regrútskym privilégiám. Robili ich aj v ostatných dedinách. Ak neprekročili hranice práva a zákona, každý z dediny nad nimi prižmúril oči s poznámkou: Veď sú to regrúti.
„V predvečer prvého októbra bola v dome regrúta rozlúčka s rodinou. Každý z rodiny priniesol regrútovi čosi na pamiatku. Jeden oštiepok, druhý pekne vyšívanú košeľu, nejeden peniaze či fľašku páleného," priblížil staré zvyky v Malom Borovom ujo Šablatúra. V dome panovala zvláštna atmosféra. Matka so ženami plakali, chlapi s regrútom a jeho kamarátmi, posilnení pálenkou, spievali. Jednou z obľúbených piesní bola aj táto: Počkajte, dievčatká, uvidíte, pomašírujeme do Bystrice. Vy budete plakať a ja budem skákať, v Bystrici na pľaci pri muzike.
Vyprevádzala ich celá dedina
Regrútova milá, verejná či tajná, prichádzala v tento večer nenápadne a priniesla mu darček. Niektorí regrúti odchádzali z dediny ešte v noci, iní ráno. Šťastní bývali tí, čo rukovali bližšie k domovu. Ako to bývalo v Heľpe, porozprávala folkloristka Mária Mešťanová: „Keď odchádzali naši regrúti, tak si spievali túto: Oj, ešte sa raz pozriem, oj, na heľpiansku faru, oj, komu ja zaňeham, oj, moju maťier starú. Pri odchode sa s nimi lúčila celá dedina. S kým sa stretli, každý im podal ruku a zaželal šťastný návrat. Neraz sa stávalo, že dostali od svojich otcov niekoľko dobrých rád. Spočiatku regrútov kufor niesla matka, no keď prišiel sprievod pred dom frajerky, prevzala kufor dievčina a niesla ho až na stanicu."
Na čos ma, mamička, vychovala, keď si ma na vojnu sľubovala. Na moje nôžky zlaté ostrôžky pribiť dala“.
Trochu inak vyzerala rukovačka v Rejdovej. „Rodina a najbližší, ale aj frajerka chodili s regrútom nielen celou dedinou, ale až na stanicu. Túto atmosféru najkrajšie vystihuje pieseň: „Chovalas ma, mamko, chovalas na sladko, a teraz ma vezu, jak mesar ťelatko. Ňeplačte mamičko, či ma uviďite, dosť sa naplačete, keď ma ňeviďite,“ priblížila Mária Brdárska-Jánoška.
V Cíferi sa ešte ráno regrúti zišli pred obecným úradom. Každý mal poslednú šancu vytancovať svoju milú, predstúpiť pred muziku a rozkázať si pesničku. Uprostred veselej zábavy predstúpil pred muzikantov muž v stredných rokoch a povedal: „Vari sa my, starí mazáci, necháme zahanbiť od regrútov?“ Vzápätí zanôtil: Ešte je, ešte je v tej Trnave miera, pod ktorú zobrali, pod ktorú zobrali, jednej mamke syna.
Niekde regrúti z dediny odchádzali na pekne vyzdobenom voze. Na nich viezli aj svoje kufre. Aj vtedy bol dôvod na pesničku: Už ide október, už je na záhrade, nebudem vám viacej, mamko, na závade. Prečo ma mamička, prečo ma nechcete, keď mi moje šaty do kufra balíte.
Posledné chvíle rukovačky, na ktoré po celé generácie všetci potom spomínali, boli navonok veselé a bezstarostné. Chlapci rukovali s trikolórou na hrudi, pod ktorou tĺklo srdce zvierané úzkosťou z neznámeho, z odlúčenia od rodiny, od domova. Ale o tom by dnes vedeli rozprávať už len tí skôr narodení.
Na Mitra valasi obetovali syr a oštiepky
Začiatok októbra patril rukovačkám regrútov, koniec mesiaca prinášal veľký sviatok valachov a pastierov. Dvadsiateho šiesteho októbra na Demetera, voľakedy zvaného Mitra, bývali pastierske a valašské hody. Staré záznamy z roku 1866 hovoria, že bača a valasi v nových sviatočných šatách a halenách, vyhrávajúc na gajdách, prišli do kostola a v ňom obetovali syr a oštiepky. Po vyúčtovaní s majiteľmi oviec bývala spoločná hostina. Ale prečo hovoriť o čase minulom, keď ešte aj dnes sú na Slovensku dediny, kde na tento krásny zvyk nezabúdajú. Patrí k nim aj Očová, kde o tomto sviatku a mitrovaní porozprával výrobca a hráč na ľudových hudobných nástrojoch Juraj Ďurečka:
„Veru, je to krásny sviatok. Sprievod baču s valachmi prechádza dedinou so spevom a fujarkami, na ktorých vyhrávajú. Keď prišli pred dom gazdu, zanôtili: Jaj, cic, koza, kozina, daj nám syra gazdiná. Keď nám syra nedodáš, slabých chlapcov vychováš. Fujaráš potom zahrá na fujare, ale bránka domu sa neotvára. Jeden z valachov povie: Nuž voľajako nám neotvárajú, či spia? Sprobuj, bača, dačo znovu zanôtiť na tej fujarke. Bača zahrá a valasi spievajú: Hej, že gazda z vysokosti, otváraj nám z radosti, lebo, ak nám neotvoríš, dolámeme ti kosti."
Chasa nestačila ani dospievať, keď sa otvárajú vráta. V nich stojí gazda s gazdinou. Gazda víta hostí: „Vitajte, bisťubohu, aj tri razy. A ja sa vás nebojím, vy ste moji valáškovia, ja vám smele otvorím.“ Zo skupinky vystupuje bača a pozdraví gazdu: „Dobrý deň gazda, dobrý náš hospodár. Prichádzame k tebe, odovzdať ti dary ako dôkaz toho, že je mitrovanie. Veď sme ti slúžili, vypásli ovečky, ani jednu ovcu nevzali nám vlci, nuž, za tieto naše služby, by si nám mal zaplatiť. Aby o rok sme ťa mohli znova prísť pozdraviť. Veď už od pradávna býva takým zvykom, že čeľaď valašská chodieva vždy s Mitrom. Tak nám Pán Boh pomáhaj, aby bolo všetkého dosti, syra, bryndze, žinčice i chleba vezdejšího. Amen.“
Za ovce a dobytok prišlo zúčtovanie
Ani gazda nezostal bez odpovede a takto sa prihovoril bačovi a valachom: „Pán Boh uslyš, valáčkovia, nože, chlapci, poďte ďalej. Veselý sprievod vchádza do dvora, potom do izby, kde je pripravené pohostenie. Keď nálada vrcholí, bača prerušuje zábavu a sám zaspieva: Domov, chlapci, domov, domov nás volajú. Chasa sa pridáva: Poďme, chlapci, domov, žienky a frajerky nás už čakajú,“ uzatvoril zvyky v Očovej Juraj Ďurečka.
Vyúčtovanie bačov a pastierov s gazdami na Mitra mali i v Podkoniciach. „Do dediny sa doviezol salaš, zviezla sa aj koliba a predovšetkým „redika“, teda všetok salašnícky riad. Na Mitra sa schádzalo tovarišstvo u salašníka. Tu sa uskutočnilo vyúčtovanie a rozhodlo sa o tom, kto bude bača na budúci rok. Na tomto veselom zakončení pastierskeho roka sa zúčastnili aj gazdovia,“ zaspomínal si pred rokmi bača Paľko Kostúr-Strapáň.
Aj v dedinách v Liptove a na Spiši do obdobia príprav na zimu patril návrat oviec z košiara a dobytka z letnej paše. Skúsení bačovia končili na Gala, Demetera či Šimona – Júda koncom októbra. Majitelia kráv zostávali v tento deň doma, aby sa mohli stretnúť s „juhásmi“, teda pastiermi, a „povarami“ – honelníkmi. Oslavu si zvykli robiť v miestnom hostinci.
Nabudúce: Priadky a strídžie dni