Postavili sa proti fašizmu, hoci ich označovali za 'podradných'

, 08.10.2017 07:00

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Prostredníctvom príbehov žijúcich pamätníkov a ich potomkov priblíži najtemnejšiu a najkrutejšiu stránku nacistického režimu, ktorý systematicky počas druhej svetovej vojny vyvražďoval a prenasledoval ľudí len pre ich náboženstvo či rasu. Holokaust sa pre svoje zverstvá do histórie ľudstva navždy zapísal čiernymi písmenami. Tretia séria seriálu dnes prináša príbeh rodiny Adely Makovej a jej strýka Jána Bučka.

Poriadny dúšok pálenky hneď zrána. Na dezinfekciu, potlačenie zmyslov i pocitov. Neuveriteľný zápach rozkladajúcich sa tiel z otvorených masových hrobov prenikal do každého póru. Desiatky chlapov so zaťatými zubami ukladali vedľa seba mŕtve telá, aby sa dali identifikovať. „Môj strýko tiež pomáhal po vojne pri exhumáciách v Kremničke. Podľa zvyškov oblečenia tam našiel svojich rodičov,“ začína svoje rozprávanie 74–ročná Adela Maková, žijúca v Banskej Bystrici.

Adela Maková so synom Ivanom.
Adela Maková so synom Ivanom. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

V čase fašistických zverstiev počas Slovenského národného povstania bola iba malé dieťa. Krutý príbeh svojej rodiny však dobre pozná. Rozprávali jej ho v staršom veku najbližší, ktorí prežili. Časť rodiny vyvraždili nemeckí nacisti a slovenskí gardisti v Kremničke pri Banskej Bystrici a vo vápenke v Nemeckej. Ďalší zahynuli ako partizáni v Povstaní. Rodinu neobišli ani koncentračné tábory.

Otca jej zavraždili, keď mala rok

Adela v detstve vyrastala bez otca. Ani ho nepoznala. Keď počas vojny zahynul, mala iba rok. Ako partizána ho zabili fašisti v Priekope pri Martine v roku 1944. Mal iba 21 rokov. „Mamka mala len dvadsať rokov, keď sa stala vdovou. Žila som s ňou a so starou mamou v Badíne, kde som sa narodila. Mama sa o deväť rokov po otcovej smrti vydala za Kolomana Baláža z Varína, ktorý prežil peklo koncentračných táborov. Môj otčim bol dobrý človek, aj ku mne sa správal pekne, hoci som nebola jeho. Neskôr mi pribudli traja súrodenci,“ približuje príbeh svojej rodiny Adela Maková.

Koloman prešiel dvoma koncentračnými tábormi. Ako a prečo sa tam dostal, zostane zrejme navždy tajomstvom. Rodina vie len toľko, že z jedného koncentráku sa mu podarilo ujsť, z druhého – nacistického koncentráku Auschwitz pri Osvienčime na okupovanom území Poľska – sa dostal až po jeho oslobodení. Domov sa vrátil po dvoch rokoch. Najbližší za ten čas o ňom nevedeli vôbec nič.

V duchu sa s ním rozlúčili, na jeho pamiatku dokonca dali vo Varíne podľa kresťanských tradícií zvoniť na kostolnom zvone. Nikdy o tom, čo pretrpel a zažil, po svojom návrate rodine nerozprával. „Až cez Červený kríž sa nám to podarilo vypátrať. Naozaj sme zostali prekvapení, vôbec sme o tom nevedeli. Určite prežil hrozné situácie a útrapy, ku ktorým sa už nechcel vracať,“ myslí si Adelin syn Ivan Mako.

Otec a súrodenci Ivana Maka (zľava) Agnesa,...
Otec a súrodenci Ivana Maka (zľava) Agnesa, Ladislav a Danka. Autor: Archív rodiny Makovcov

Zo spomienok svojich predkov Adela Maková so synom Ivanom pomaly skladajú mozaiku krutého rodinného osudu počas fašistického Slovenského štátu. „Pohon na Rómov robili predovšetkým slovenskí gardisti. Chytali ich ako zver. Rovno z ulice ich nákladnými autami vozili na smrť. V januári 1945 ich vraždili vo vápenke v Nemeckej a od novembra 1944 až do marca 1945 v Kremničke. Rodina išla napríklad do mesta a jednoducho zmizla. Príbuzní ich išli hľadať, zobrali aj ich. Takýto osud postihol viacerých strýkov a tety. Stávalo sa tiež, že ženám a dievčatám gardisti oholili vlasy na polovičke hlavy. Len preto, aby ich ponížili a ukázali im, že sú podradná rasa,“ dopĺňa Ivan Mako.

Manželov otec zahynul v Povstaní

Detstvo prežila Adela so svojou mamou v Badíne. „Stará mama neraz spomínala na neľudské a zverské hromadné popravy v Kremničke. Keď bolo ticho, rozliehali sa odtiaľ výstrely, zúfalé výkriky a srdcervúce náreky, ktoré bolo počuť až v neďalekom Badíne. Len čo ľudia z dediny začuli vrčanie nákladných áut, vedeli, čo bude nasledovať. Že idú zabíjať bezbranných a nevinných. Tí, čo žili v priamo v Kremničke, zdesene rozprávali, ako zo zákopov pri dedine tečú potoky krvi až do miestneho potoka… Mŕtve telá ani poriadne nepochovávali, len povrchne prehodili zemou, lístím alebo snehom,“ tlmočí Adela Maková.

Pomník obetiam SNP na cintoríne v Zlatých...
Pomník obetiam SNP na cintoríne v Zlatých Moravciach.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Po okolitých dedinách, aj v Badíne, sa rozšírila správa, že nejaká židovská žena sa vraj zachránila. Guľka ju iba ťažko zranila. Zostala ležať pod mŕtvymi telami. Tento príbeh pozná pani Maková len z počutia od starej mamy a matky. Je však pravdivý. Uviedol ho vo svojej svedeckej výpovedi po vojne Štefan Petrík, ktorý sledoval vraždenie 5. januára 1945 z diaľky asi tristo metrov. Keď fašisti po vraždení odišli, počul z miesta vraždenia nárek a volanie o pomoc. Bola to ťažko ranená obchodníčka Fischerová z Banskej Bystrice. Manžela a syna jej zavraždili. Miestni dali žene najesť, napiť a poskytli jej teplé oblečenie. Do nemocnice alebo do dediny sa ju báli vziať. Úbohá ranená žena sa doplazila k hradskej, kde na ňu narazila nemecká hliadka a zastrelila ju. Jej osud a opis zverstiev, páchaných na ľuďoch pri hromadných vraždách v Kremničke, denník Pravda priblížil v prvej sérii seriálu Svedectvá pravdy.

Na tabuli je vyryté meno Ladislava Maka.
Na tabuli je vyryté meno Ladislava Maka.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Adela bola polosirota, vlastného otca nahradil otčim s tiež pohnutým osudom. Za manžela si vzala Ladislava Maka. Aj on bol vojnovou polosirotou. Prišiel o otca Ladislava, ktorý zahynul vo veku 26 rokov ako vojak krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania počas bojov proti fašistom v Zlatých Moravciach. Je pochovaný na tamojšom cintoríne. Na mieste stojí pomník obetiam SNP. Na pamätnej tabuli je vytesané jeho meno.

Strýko bol partizán, prišiel o rodinu

Ján Bučko, Adelin strýko, študoval na stavebnej priemyslovke v Banskej Bystrici. „Jedného dňa prišiel riaditeľ školy a hovorí: Cigáni už ďalej do školy chodiť nebudú. V prvej chvíli som nič nechápal. Potom ma pochytil hnev, bezmocnosť a veru som si aj poplakal. Vyhodili ma, ani som nevedel prečo. Až neskôr som pochopil, že pre Slovenský štát sme nežiaduci. Ten pocit krivdy nosím v sebe doteraz,“ vracia sa do mladosti 94–ročný pán Bučko z Banskej Bystrice.

Ján Bučko.
Ján Bučko. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

S ďalšími mladíkmi zo Sásovej, dnes mestskej časti Banskej Bystrice, sa dopočuli, že na Horehroní sú partizáni. Rozhodli sa, že sa k nim pridajú. „Vybrali sme sa na Prašivú, kde ich už bolo veľa. Nielen Rusi a Slováci, ale aj z iných krajín. Bojoval som v brigáde Jana Žižku. Vôbec som nevedel, čo sa deje doma,“ spomína. Keď sa po vojne vrátil domov, z celej rodiny našiel iba dve svoje sestry. Otca, mamu, obe staré mamy a troch strýkov nacisti zavraždili. „Neviem, ako to bolo. Zrejme ich niekto udal, že som medzi partizánmi. Vtedy bolo veľa udavačov. Niektorí udávali možno z presvedčenia, iní za peniaze…“ zamýšľa sa.

Príbuzných popravili v Kremničke a vo vápenke v Nemeckej. „Na ten čas, keď som pomáhal pri exhumáciách, nikdy nezabudnem. Takú hrôzu dnes môže sotva niekto precítiť. Prihlásil som sa dobrovoľne… chcel som nájsť svoju rodinu,“ v očiach Jána Bučka sa zalesknú slzy.

Ani fľaška pálenky a peniaze za takúto prácu nedokázali v ňom potlačiť zhrozenie z množstva zavraždených ľudí v masových hroboch. Nemeckí fašisti a slovenskí gardisti v Kremničke zanechali 747 zavraždených obetí. Židov, Rómov, partizánov, povstaleckých vojakov, odporcov fašistického režimu.

Zavraždených rodičov spoznal podľa šiat

Zápach rozkladajúcich sa mŕtvych tiel bol neznesiteľný. Hrobári ich vyberali z obrovských jám, pomocníci telá prenášali a ukladali do radov. „Dávali nám vypiť, aby sme nedostali infekciu. Mne ako mladému stačil jeden pohárik a bol som hotový. Už som to vnímal len ako prácu. Aj rukavice sme mali. Ľahšie telá sme prenášali dvaja, tie ťažšie štyria. Nebol to veru pekný pohľad…“ opisuje Ján Bučko.

Možno by to bol aj vzdal, no stále ho poháňal jediný cieľ – nájsť svojich najbližších. Spoznať ich podľa tvárí bolo úplne nemožné. Nakoniec predsa len objavil svojich rodičov. „Sestra vedela, čo mali oblečené, keď ich zobrali. Spoznali sme ich podľa šiat… mamu a otca… nikoho ďalšieho z rodiny,“ dodáva s dojatím. Svojich blízkych chodili takto po exhumáciách hľadať aj iní ľudia. Mená všetkých obetí sa podarilo po dlhoročných výskumoch zosumarizovať banskobystrickému historikovi Marcelovi Pecníkovi. Sú uvedené v publikácii Kremnička – Miesto života i pamäti, ktorú zostavil s kolektívom autorov.

Otec Ladislava Maka.
Otec Ladislava Maka. Autor: Archív rodiny Makovcov

Ján Bučko po vojne pracoval ako murár na obnove vojnou zničenej Banskej Bystrice. Neskôr sa stal asfaltérom, kde sa vypracoval na majstra. Robil na cestách na Slovensku, v Čechách, ba aj v Prahe na Hradčanoch. Život bez roboty si nevedel predstaviť. Do penzie odišiel až vo veku 75 rokov. Vo svojej zbierke má viacero vyznamenaní a ocenení.

Krutý osud ich poznačil, no nepodľahli mu

Rómovia pred druhou svetovou vojnou žili vo svojich osadách. Tvorili prirodzenú súčasť miestnych komunít. Živili sa ako zruční kováči, murári, opravovali hrnce, robili rôzne pomocné práce. Z takýchto pomerov vzišla aj rodina Adely Makovej, jej rodičia i svokrovci.

Po vojne Adela skončila osemročnú školu. Priznáva, že by sa bola možno dala aj na ďalšie štúdium, nebolo však peňazí. V rodine boli dokopy štyri deti, z nich traja mladší nevlastní súrodenci. Mala len pätnásť rokov, keď začala pracovať a zarábať si na živobytie. Najprv v banskobystrickej starej Slovenke, kde ako devätnásťročná patrila medzi najlepšie a najšikovnejšie pradiarky. Písali o nej dokonca vo vtedajších novinách.

Ďalšia generácia Makovcov. Tretia zľava Adela...
Ďalšia generácia Makovcov. Tretia zľava Adela Maková Autor: Archív rodiny Makovcov

Posledných takmer dvadsať rokov pracovného života pôsobila ako vyškolená sanitárka na transfúznom oddelení banskobystrickej nemocnice, mala na starosti darcov krvi. Do dôchodku sa jej odísť nechcelo, zostala robiť ešte pol druha roka. Manžel pracoval ako vodič z povolania. V ich rodine sa narodili dvaja synovia a dve dcéry. Dcéry a syn Ivan majú vysokoškolské vzdelanie, druhý syn strednú školu.

Každý rok si s najbližšími chodieva zaspomínať na svojich príbuzných, ktorí sa stali obeťami fašistického režimu. K pamätnej tabuli v Múzeu SNP v Banskej Bystrici v deň spomienky na holokaust Rómov začiatkom augusta.

„Čím som staršia, tým viac vnímam a viac ma to bolí, že ľudia vedia veľmi málo o rómskom holokauste. Aj Rómovia zažili krutosti a zverstvá počas druhej svetovej vojny, veľa životov úplne nezmyselne vyhaslo pri vyvražďovaní celých rodín i v koncentračných táboroch, zostali po nich siroty… Mám štyri deti a šesť vnúčat. Nechcem, aby sa niečoho podobného niekedy dožili, a veľmi verím, že sa to už nikdy nezopakuje,“ končí úprimným vyznaním príbeh svojej rodiny pani Maková.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy #holokaust
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk