Kam kráčaš, Barcelona?

, 07.10.2017 14:00

Katalánska kríza, ktorá zatiaľ 1. októbra vyvrcholila referendom o nezávislosti, oživila historické spomienky a mýty, na ktoré nadväzujú politické konštrukty.

Hlasovanie bolo nelegálne a protiústavné. Represívny policajný zásah proti nemu však rozhorčil celú Európsku úniu. Šéf katalánskej vlády Carles Puigdemont teraz tvrdí, že ľudia v regióne referendom získali nárok na samostatnosť.

Účasť v referende však bola menej ako 50-percentná, hoci každý volič mohol hlasovať, kde chcel. Dokonca katalánska vláda pripustila, že aj bez represií Madridu by prišlo k urnám najviac 55 percent ľudí. Ak odrátame, že možno 10 percent by hlasovalo proti, stačí to na nezávislosť? Samostatnosť sa chystá vyhlásiť katalánsky parlament v pondelok, ale jeho zasadnutie španielske súdy dočasne zrušili.

Na čo sa v súčasnom boji o nezávislosť zabúda a čo sa zamlčiava, je, že ešte pred piatimi až siedmimi rokmi bolo Katalánsko jedným z regiónov s najvyšším počtom ľudí, ktorí uvádzali dvojakú identitu.
dánsky expert Carsten Humlebäk, autor knihy Španielsko: Vytvorenie národa

O čo sa vlastne nezávislosť opiera?

Katalánci majú vlastný 11. september. Je to pre nich deň národnej identity a od roku 1980 sviatočný národný deň. Pripomínajú si ním 11. september 1714, keď po mesiacoch obliehania padla Barcelona do rúk španielskeho kráľa Filipa V. Je bežné, že na tento moment upozorňujú aj fanúšikovia futbalového klubu FC Barcelona. Vždy je to v 17. minúte a 14. sekunde každého zápasu. Udalosti spojené s týmto historickým dátumom sa však dajú čítať viacerými spôsobmi.

Katalánsko bolo začiatkom 18. storočia súčasťou vojny o španielske dedičstvo, v ktorom Barcelona podporovala Habsburgovcov proti Bourbonovcom. Išlo o klasický konflikt kráľovských rodov o nadvládu nad časťou Európy, do ktorej sa zapojili takmer všetci, lebo hrozila zmena rovnováhy moci na starom kontinente. Nebola to žiadna vojna, z ktorej výsledku Katalánsko očakávalo nezávislosť.

Katalánska kríza, ktorá zatiaľ 1. októbra...
Katalánska kríza, ktorá zatiaľ 1. októbra vyvrcholila referendom o nezávislosti, oživila historické spomienky a mýty, na ktoré nadväzujú politické konštrukty. Autor: Reuters, ENRIQUE CALVO

No na konflikt sa dá pozerať aj inak. "Katalánsko nebolo nikdy nezávislé v dnešnom zmysle slova. Bolo súčasťou Aragónskeho kráľovstva,“ pripomína dánsky expert Carsten Humlebäk, autor knihy Španielsko: Vytvorenie národa. Čo sa však pre Katalánsko zmenilo k podstatne horšiemu, bolo, že po porážke v roku 1714 región prišiel o ústavu a zanikla miestna parlamentná rada, ktorá bola na vtedajšie obdobie zriedkavým demokratickým orgánom.

Idealizovaná história

"Ak niekto chce spojiť súčasné Katalánsko s nejakým stredovekým kráľovstvom, nech sa páči. Ale neznamená to, že z historického hľadiska hovoríme o modernom národnom štáte,“ povedal pre Pravdu Alejandro Quiroga, spoluautor knihy Obnovenie Španielska: Národ a identita od vzniku demokracie.

"Na druhej strane je pravda, že každý európsky národný štát sa obracia aj do stredoveku. Svojím spôsobom si privlastňuje idealizovanú históriu. Takže je to dôležité aj bez ohľadu na to, či je to reálne, alebo nie. Pomáha to ľuďom, lebo mnohí v to veria.“

Podľa Quirogu istý výklad historických udalostí vždy v Katalánsku existoval. Či sa to týkalo obdobia stredoveku, boja s nastupujúcim fašizmom v 30. rokoch minulého storočia, alebo obdobia útlaku počas režimu diktátora Francisca Franca.

"Dá sa povedať, že historický materiál je k dispozícii. No v skutočnosti len veľmi málo ľudí podporuje nezávislosť vyslovene z dejinných príčin,“ uviedol Quiroga.

Ak sa v niečom môže črtať riešenie katalánskej...
Ak sa v niečom môže črtať riešenie katalánskej krízy, tak to spočíva v rôznorodosti španielskej spoločnosti a politiky. Autor: SITA/AP, Emilio Morenatti

"Na čo sa v súčasnom boji o nezávislosť zabúda a čo sa zamlčiava, je, že ešte pred piatimi až siedmimi rokmi bolo Katalánsko jedným z regiónov s najvyšším počtom ľudí, ktorí uvádzali dvojakú identitu. Bez veľkých problémov sa ľudia raz cítili ako Katalánci, potom ako Španieli. Záviselo to od okolností,“ reaguje Humlebäk.

"Teraz je to, samozrejme, stále zložitejšie a zložitejšie. Značná časť obyvateľov Katalánska podporuje nezávislosť. Ale stále nemajú väčšinu. Za posledné dva až tri roky boli prieskumy až nezvyčajne stabilné. Zvyčajne 40 až 45 percent ľudí podporovalo samostatnosť. Dá sa teda povedať, že situácia síce bola polarizovaná, ale na spoločnosť to nemalo až taký jasný dosah. Je možné, že po terajších udalostiach sa to dramaticky zmení. Ale v prostredí, ktoré nahráva secesionistom, stále ostávajú potichu tí, čo sú proti odtrhnutiu od Španielska,“ uviedol odborník.

Dvojakú identitu v časoch Francovho režimu po druhej svetovej vojne až do 70. rokov neraz až brutálne potláčali. Katalánčina nebola oficiálnym jazykom a počas istej doby ju nesmeli používať ani médiá. Región sa však po vojne dokázal ekonomicky pozviechať a bol výraznou súčasťou toho, čo v 60. rokoch nazvali ekonómovia španielskym zázrakom.

Čo sa zmenilo?

Bez udržania kultúrnej spolupatričnosti by Katalánci ťažko prežili útlak diktatúry. No súčasný nacionalizmus má podľa Quirogu viac spoločného s hospodárskou situáciou ako s hľadaním identity. "Veci zmenila ekonomická kríza v roku 2008. Výklady histórie, ktoré sa týkali samostatnosti, existovali, ale, ako som povedal, neboli príliš populárne. To, že by nezávislosť mohla dávať zmysel, vyrástlo až z kontextu ekonomickej krízy,“ uviedol Quiroga.

Španielsko skutočne hospodárske problémy zasiahli naplno. Realitná bublina praskla, nezamestnanosť v istom období narástla až na 36 percent, finančný sektor sa potápal. Španielsko dostalo pomoc v hodnote 100 miliárd eur z eurovalu.

"Katalánci aj pred krízou neraz tvrdili, že sú iní ako zvyšok krajiny a Španielsko im iba berie peniaze. Dá sa však povedať, že hospodárske problémy tieto vyhlásenia akoby podporili novými argumentmi. Politika uťahovania opaskov bola v Katalánsku veľmi tvrdá. A stála za ňou v podstate tá istá vláda, ktorá sa momentálne snaží o samostatnosť,“ vysvetľuje Quiroga.

Bazilika Sagarada Familia v Barcelone. Bez...
Bazilika Sagarada Familia v Barcelone. Bez udržania kultúrnej spolupatričnosti by Katalánci ťažko prežili útlak diktatúry. Autor: WIKIPEDIA

"Výklady historických udalostí, či už skutočné, alebo vymyslené, sa zrazu stali kľúčom k podkopaniu zmyslu pre solidaritu medzi Katalánskom a Španielskom. Ak napríklad nechcete dať viac peňazí ľuďom v južnom Španielsku, nepoviete o sebe, že ste sebecký bastard. Radšej tvrdíte, že ste iný, že máte odlišný jazyk. Tieto vyhlásenia, ktoré vláda v Katalánsku výrazne pretláča cez médiá a vzdelávací systém, viedli k podkopaniu solidarity,“ tvrdí expert.

Je to však diskusia, ktorej sa katalánski nacionalisti neraz vyhýbajú. Separatisti sa skôr odvolávajú na pokrokové odkazy, vítajú utečencov a vyhlasujú, že chcú zmeniť celú krajinu k lepšiemu, lebo štát sa vraj ešte nevzdal dedičstva Francovej diktatúry.

"Chceme demokratizáciu. Robíme to pre celé Španielsko,“ vyhlásil pred referendom pre portál Politico Gabriel Rufián, šéf Republikánskej katalánskej ľavice. "Frankizmus nezomrel v posteli v Madride 20. novembra 1975. Zomrie pri hlasovaní v Katalánsku 1. októbra 2017,“ uviedol Rufián aj na sociálnej sieti Twitter.

Rozpory ľavicového nacionalizmu

"Nacionalistické hnutie v Katalánsku je rozporuplné a toto je jeden z hlavných znakov. Nemôžete mať všetko. Buď ste ľavičiar a zdôrazníte solidaritu, alebo ste nacionalista a potom vás to nezaujíma. Preto katalánski separatisti skôr hovoria o boji s pozostatkami Francovej diktatúry, s autoritárstvom. A keď dosiahnu vlastný štát, potom vraj budú pomáhať. Sú to rozpory ľavicového nacionalizmu,“ myslí si Quiroga.

Katalánsku samostatnosť tak do veľkej miery teraz definuje postup centrálnej vlády. Niet pochybností o tom, že Madrid poskytol nacionalistom jednoznačnú propagandistickú muníciu v podobe videí, na ktorých polícia dáva obuškom po hlave starej žene či kope do mladých Kataláncov. Nič z toho referendum reálne nezastavilo, ale prispelo k tvrdeniam o utláčateľskom Madride, v ktorom aj tak vládnu skorumpovaní konzervatívci premiéra Mariana Rajoya. Čo je tvrdenie, ktoré naozaj politicky obstojí. Viac ako tisíc ľudí z vládnucej pravicovej strany je v tejto chvíli zapletených do korupčných škandálov, ktorými sa zaoberajú úrady.

"Problémom pre secesionistické hnutie však ostáva, či sa vôbec bude zaoberať mlčiacou väčšinou,“ reagoval Humlebäk. "Separatisti využívajú fakt, že veľká väčšina Kataláncov je za referendum, o ktorom si myslím, že sa skôr či neskôr bude konať znova. Ale v demokracii ide aj o to, aby nás zaujímali hlasy tých, čo majú iné názory,“ pripomína politický expert.

Quiroga si však myslí, že bude veľmi náročné nájsť nejaké riešenie situácie. „Prečo by sa tí, čo teraz agitujú za nezávislosť, vzdali tejto myšlienky? Vymenia ju teraz azda za vyššiu mieru politickej či fiškálnej autonómie? Ak už prekročíte rubikon, ťažko sa vrátite späť,“ tvrdí odborník, podľa ktorého je problémom aj to, že súčasná situácia časti španielskej politickej scény na oboch stranách konfliktu vyhovuje.

Zároveň Quiroga vysvetľuje, ako sa mení samotné Španielsko, na čo mala tiež vplyv ekonomická kríza. "Základ krajiny je postavený na veľmi nových mýtoch. Samozrejme, spomíname stredovek a moslimov či boj s Napoleonom. No hovoríme najmä o prechode od diktatúry k demokracii. Že Španieli sa vedeli dohodnúť. A potom žili v demokracii, až kým nepomreli. K tomu patrí mýtus moderného Španielska, ktoré bolo ešte nedávno zaostalou krajinou. Ale vstúpili sme do Európskej únie, usporiadali letnú olympiádu v Barcelone a vyhrali niekoľko futbalových šampionátov. Ekonomická kríza však znamenala výzvy pre demokraciu, modernitu, pokrok a celý systém. Katalánsko je toho súčasťou. Mnohí ľudia si povedali, že už nechcú byť súčasťou takého Španielska,“ povedal Quiroga.

Čo s tým urobí Madrid?

Centrálna vláda odkazuje do Barcelony, že rokovať bude až po tom, čo nacionalisti prestanú robiť kroky smerujúce k nezávislosti. Španielsko má históriu separatistických hnutí. A nanešťastie aj krvavú. Príkladom je Baskicko. Roky boja s teroristami z ETA (Baskicko a jeho sloboda) ukazujú, že nacionalistické problémy sa môžu vyostriť do zásadného konfliktu. "Ako mnohí iní, aj ja si myslím, že Španielsko robí obrovskú chybu v tom, ako sa snaží riešiť situáciu v Katalánsku, najmä čo sa týka použitia sily proti referendu. Takýto nevyvážený zásah iba plodí väčší hnev a odmietanie,“ uviedol James Ker-Lindsay, expert na separatistické hnutia z Londýnskej ekonomickej univerzity.

"Baskických secesionistov sa podarilo pacifikovať prostredníctvom politických a finančných ústupkov,“ pripomína aj Markus Thiel, odborník na európsku politiku z Floridskej medzinárodnej univerzity.

Jednou z rozbušiek katalánskeho nacionalizmu určite bolo, keď v roku 2010 španielsky ústavný súd odmietol viacero článkov nového katalánskeho štatútu. Viedlo to k masovým demonštráciám a obvineniu Madridu, že si po svojom ohýba už dohodnuté pravidlá. Katalánsku však zostala vysoká miera autonómie, hoci Baskicko je v tomto ešte oveľa samostatnejšie. Región si totiž vyberá dane po svojom a môže ich aj podľa vlastného uváženia použiť.

Quiroga si myslí, že ak sa v niečom môže črtať riešenie, tak to spočíva v rôznorodosti španielskej spoločnosti a politiky. Cez víkend sa pripravujú viaceré demonštrácie na podporu jednoty Španielska. Uvidí sa, ako na ne budú reagovať separatisti.

" V uliciach miest vidíte španielske vlajky. Ľudia reagujú na to, čo sa deje. Mnohí si nevedia predstaviť Španielsko bez Katalánska. Pokladali by to za čudné. Rovnako aj politické strany. Ľavicový Podemos pripomína, že Španielsko je multinárodná krajina a ako taká určite dokáže dosiahnuť riešenie,“ povedal Quiroga.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Katalánsko #referendum #referendum o nezávislosti #Španielsko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
35,99
Vianočný košík s ozdobami

Vianočný košík s ozdobami

23,99
Amore Ľalia Pink

Amore Ľalia Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk