Nemecko vo voľbách odmietlo zmenu, ale...

10.10.2017 08:00
Stretnutie Merkelová, Seehofer po parlamentných...
Nemecká kancelárka Angela Merkelová, líderka CDU s predsedom CSU Horstom Seehoferom na prvom stretnutí v parlamente po voľbách. Autor: ,

Dva týždne po voľbách v Nemecku je stále veľa neznámych. A iste pribudnú po čase ďalšie. No strmý vzostup krajne pravicovej strany, s ktorou nikto nechce vytvoriť koalíciu, je vlastne pre tradičné strany výhodný, pretože v žiadnom prípade neumožňuje vytvoriť protimerkelovskú koalíciu.

Zopakujme si najprv výsledky volieb z 24. septembra 2017: dvojica najbližších spojencov CDU/CSU dostala dohromady 32,9 percenta hlasov, socialisti SPD – 20,5 percenta, populistickí národní konzervatívci AfD – 12,6 percenta, slobodní demokrati FDP – 10,7 percenta, ľavicoví Die Linke – 9,2 percenta a Zelení (Grüne) – 8,9 percenta. Ešte by sme mali pripomenúť, že v Nemecku malo možnosť voliť 61,5 milióna ľudí, z ktorých sa na septembrových voľbách zúčastnilo 76,2 percenta, a každý z voličov mal dva hlasy. (Prvý hlas odovzdávajú konkrétnej osobnosti, druhý hlas volebnej strane.)

Ak to zhrnieme, dve najpočetnejšie strany krajiny oproti minulým voľbám v roku 2013 stratili najviac: CDU 8,6 percenta, SPD 5,2 percenta. Naopak FDP pribudlo 5,9 percenta, čiže po štyroch rokoch absencie sa opäť vracia do Bundestagu, a najviac voličov (7,9 percenta) strhla AfD, ktorá sa do parlamentu prebojovala prvýkrát. Táto strana „ulovila“ voličov prevažne v nových spolkových krajinách, teda bývalej NDR, a v Bavorsku, kam k nej prešli najmä voliči CSU. Práve preto narastá tlak na ministerského predsedu a predsedu CSU Horsta Seehofera, aby odstúpil. Výsledok tejto strany (mínus 10 percent) je najhorší od druhej svetovej vojny a obavy, že by krajinské voľby, ktoré budú na jeseň budúceho roku, dopadli ešte horšie, zrejme povedú k výmene jej šéfa.

Naproti tomu víťazstvo Angely Merkelovej, ktorá sa po Konradovi Adenauerovi, zakladateľovi Nemeckej spolkovej republiky, a Helmutovi Kohlovi, zjednotiteľovi Nemecka, stane tretím lídrom krajiny, čo sa štvrtýkrát ujme kancelárskeho kormidla, nie je až také prekvapujúce. V prvom rade vzhľadom na sociálne zloženie obyvateľstva. A to napriek častým výčitkám, že je to práve ona, ktorá paradoxne najviac zapríčinila vzostup euroskeptickej a nacionalistic­kej AfD.

My to zvládneme

Na rozdiel od strednej Európy však nemecká spoločnosť nie je oligarchická. Najväčší podiel na HDP v Nemecku majú malé a stredné podniky, ktoré svoj úspech môžu postaviť výlučne na predvídateľnom prostredí. Preto volia Mutti Angelu, matku Angelu, s ktorou už majú dvanásťročnú skúsenosť: previedla ich cez dlhovú krízu na prelome rokov 2007 a 2008, nakoniec ustála i migračnú krízu a otvára debatu aj o zdanení robotov, aby zamedzila stratám v štátnej kase. Ako bývalá vedkyňa dokáže oddeliť analýzu situácie od stratégie strany, ktorá mnohým iným politikom zatemňuje zrak.

Za jej najnešťastnejší výrok sa považuje veta z leta 2015, keď v čase migračnej krízy vyhlásila: „Wir schafen das!“ (My to zvládneme!) Túto vetu si migranti vysvetlili ako pozvanie do Nemecka. Za svoj výrok sa v predvolebnej kampani ospravedlnila a prestížne médiá, zvlášť Die Zeit, dokázali uvážlivo voličom objasniť, prečo, a v akej situácii to urobila.

Redaktori prestížneho celoštátneho týždenníka Die Zeit rozobrali vtedajšie dianie na dvanástich stranách svetového formátu minútu po minúte. Z analýzy vyplynulo, že nemecká kancelárka túto osudnú vetu vyslovila v aute kdesi neďaleko Mníchova, keď sa dozvedela, že Viktor Orbán vydal nariadenie, aby z budapeštianskej železničnej stanice odvážali migrantov na rakúske hranice. Podľa vtedajších odhadov sa tam v tom čase presúvalo najviac 10-tisíc ľudí.

K jej rozhodnutiu prispeli dve skutočnosti. Po prvé – zastaviť takéto množstvo ľudí by mohla len armáda, policajti a hasiči. Došlo by k veľkému konfliktu, pri ktorom by určite niekto prišiel o život, čo po humbugu, ktorý spôsobila fotografia utopeného emigrantského dieťaťa, si rozhodne nepriala. Ďalších mŕtvych by videl celý svet v priamom prenose, pretože v tom čase bolo na hraniciach Maďarska a Rakúska 65 televíznych štábov. Európa by celej zemeguli ukázala, že sa vzdáva svojich kresťanských a humanistických princípov, na ktorých bola vybudovaná, čo pani Merkelová ako dcéra evanjelického farára nechcela za žiadnych okolností pripustiť.

Navyše vychádzala aj z toho, že od 50. rokov Nemecko dokázalo začleniť do spoločnosti asi 3,5 milióna Turkov, takže počet 10-tisíc utečencov sa jej v žiadnom prípade nezdal ako veľký problém. Nemohla predpokladať, že nakoniec sa toto číslo zastaví až na 850-tisíc a že spolu s ľuďmi, ktorí opúšťali Sýriu kvôli krutej vojne, sa do zeme presunie aj množstvo ekonomických migrantov, ktorí dnes opäť cestujú domov na dovolenku. Ešte je potrebné pripomenúť, že nemecká ekonomická konjunktúra vyvolala v tom istom čase potrebu ďalších pracovných síl. Preto proti prisťahovalcom na začiatku neprotestovali ani podnikatelia.

Najväčšie zdesenie

Najviac protestov zaznievalo zo spolkových krajín bývalej NDR, kde migrantov nebolo veľa, ale zato je tam vysoká nezamestnanosť. Obyvatelia týchto krajín dodnes nedokázali prevziať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk a toto bremeno presúvajú na štát. To je dôvod, prečo sa im prihovárajú jednoduché xenofóbne heslá. AfD im ponúka vinníka a hlúpe, ale ľahko pochopiteľné recepty, ktorým však chýba akékoľvek skutočné riešenie.

Sociálni demokrati prehrali tak, ako to aj predpovedali všetky agentúry. Martin Schulz totiž nebol schopný predložiť žiadny alternatívny program, do funkcie bol zvolený v poslednej chvíli, prišiel z Bruselu, čiže sa doma príliš neorientoval, a jeho pozícia, vyjadrená iba v nepresvedčivej útočnej rétorike, Angelu Merkelovú nemohla vôbec ohroziť.

Kancelárkin analytický mozog sa nedal vyviesť z miery počas celých posledných dvanástich rokov, teda od roku 2005. Preto sa mohlo očakávať, že podobne bude fungovať i v terajšej kampani. A pretože v Nemecku vládla veľká koalícia, za všetko, čo sa tam v posledných rokoch dialo, niesli sociálni demokrati spoluzodpovednosť s unionistami. Z tohto chomúta sa už nemohli vyvliecť. Preto je logické, že odmietli pokračovať vo vláde a prešli do opozície.

No najväčšie zdesenie – nielen v Nemecku, ale aj u susedov – vyvolal vstup do parlamentu krajne pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko, ktorej čelný predstaviteľ Alexander Gauland tesne pred voľbami chválil hrdinstvo nemeckého wehrmachtu v prvej i druhej svetovej vojne. Hlavný nápor utečencov v roku 2015 išiel cez Bavorsko, a preto tam strana AfD získala najväčší prírastok. K tomu sa pridali spomínané nové spolkové krajiny, kde s cudzincami nemajú žiadnu skúsenosť rovnako ako my. Strach z cudzieho možno ľahko využiť na manipuláciu s voličmi, ktorí sa dodnes vnútorne nevyrovnali so zmenami po zjednotení krajiny.

Doba sa radikálne zmenila

Realistický pohľad na víťazstvo unionistov a vzostup AfD priniesol prieskum verejnej mienky sociológa Mathiasa Junga, ktorý hovorí o tzv. asymetrickej demobilizácii, teda stratégii, s ktorou CDU a CSU vyhrali voľby už dvakrát: v roku 2009 a 2013. Preto, že sociálni demokrati používajú stále rovnakú rétoriku a v podstate opakujú mantry z 19. storočia, je veľmi jednoduché a s predstihom začleniť rovnaké témy aj do volebných programov unionistov. Vedie to k demobilizácii v tábore socialistických súperov, a preto vzniká vo verejnom priestore asymetria aktivít. Z toho jasne vyplýva poučenie pre sociálnu demokraciu, ktorá má síce stále ešte pol milióna členov, ale už dávno nie je tou masovou stranou, ako bola po vojne: musí sa razantne modernizovať a reagovať na globalizáciu, digitalizáciu a robotizáciu. Musí zabudnúť na návrat ku koreňom: doba sa radikálne zmenila.

Rovnako nástup novej krajnej pravicovej strany AfD nevidí pán Junge ako najväčšiu hrozbu. Historická skúsenosť s nacizmom len oddialila v Nemecku nástup krajnej pravice, ale nemohla ju úplne zastaviť: po Francúzsku, kde je pani Le Penová, po Holandsku, kde je pán Wilders, a po Rakúsku, kde je pán Strache, sa to dalo či dokonca malo predpokladať. Navyše taký strmý vzostup krajne pravicovej strany, s ktorou nikto nechce vytvoriť koalíciu, je vlastne pre tradičné strany výhodný, pretože v žiadnom prípade neumožňuje vytvoriť protimerkelovskú koalíciu.

V tomto momente sa teda zdá, že jediná reálna možnosť, ako utvoriť vládu, je takzvaná Jamajka, teda čierno-žlto-zelená koalícia, ktorá kopíruje farby vlajky rovnomennej karibskej krajiny. Čiste numericky majú tieto strany v parlamente, teda v Bundestagu, jasnú väčšinu, ale názorovo sú medzi nimi veľké rozdiely. Navyše nejde o koalíciu troch strán, ale štyroch (CDU/CSU neprestáva spájať dva samostatné stranícke subjekty), a ako som už naznačil: situácia v CSU sa môže časom veľmi skomplikovať. Už aj preto, že súperiť s AfD by znamenalo posúvať sa ešte viac doprava, čo je dnes nepredstaviteľné…

Zároveň je treba pripomenúť, že garnitúra Zelených a liberálov z FDP nemá dlhodobo žiadnu skúsenosť s účasťou vo vláde. Obzvlášť to platí o Zelených, čo môže priniesť nečakané komplikácie pri vyjednávaniach, ktoré by pani Merkelová rada uzavrela do Vianoc. Rozdielne agendy nováčikov sú zrejmé: FDP by chcela znížiť dane a razantne – až do troch percent HDP – zvýšiť rozpočet na obranu, naproti tomu Zelení by chceli šetriť na obrane a razantne investovať do školstva.

No a medzi všetkými členmi prípadnej jamajskej koalície treba očakávať búrlivé spory nielen v otázkach migrácie, ale aj ekológie v širšom zmysle slova, keď sa budú riešiť energetické zdroje, doprava a prechod na spoločné využívanie áut, aby sa znížila prevádzka na cestách.

Žiadna romantika

Zásadná otázka týchto dní preto znie: Kedy začnú strany novej možnej koalície spolu hovoriť o koaličnej zmluve?

Zatiaľ to vyzerá tak, že pani Merkelová so svojimi poradcami ešte vyčkáva a necháva FDP a Zelených, aby predložili svoje čo najkonkrétnejšie podmienky. Najostrejšie spory sa zrejme povedú ohľadom utečeneckej krízy a prijímania utečencov. Vynechajme nateraz AfD, ktorá neskôr v samotnom Bundestagu bude okolo tohto problému robiť iste najväčší hurhaj, ale teraz má dosť problémov a bude sa štiepiť (zo strany vystúpila jej predsedníčka Frauke Petry a šéf v Severnom Porýní-Vestfálsku Marcus Pretzell).

Treba si uvedomiť, že ako neprekonateľné sa ukazujú pri vyjednávaniach postoje CSU a Zelených okolo určenia najvyššieho počtu utečencov, ktorých by Nemecko v budúcnosti malo ročne prijímať. Strana CSU je rozhodnutá neodstúpiť od tejto požiadavky, navrhuje hornú hranicu 200-tisíc utečencov ročne. Zelení, naopak, nechcú v otázke migrácie žiadne obmedzenia. Podobne FDP je proti pevnej hornej hranici prijímaných utečencov a celú situáciu chce riešiť novým zákonom o prisťahovalectve. Súčasne však nový šéf FDP Christian Lindner, ktorý práve svojím porozumením pre ľudí, čo majú z migračnej krízy strach, ubral AfD jej možných voličov, jasne povedal: „Koalícia Jamajka nie je a nesmie byť v žiadnom prípade nejakým romantickým projektom.“

Preto si Angela Merkelová musí v prvom rade vyjasniť vzťahy so svojou sesterskou bavorskou stranou CSU, až potom môže rokovať s ďalšími stranami. No aby vedela, s kým má rokovať, bude najprv čakať, či si pán Seehofer obháji vlastnú stranícku pozíciu, keď CSU prišla o desať percent voličov. Situácia v jeho strane sa, bohužiaľ, vyjasní možno až v polovici novembra, keď sa bude voliť nové vedenie. To by mohlo spôsobiť veľké zdržanie.

Problém je i v tom, že zatiaľ síce neexistovala v CSU žiadna otvorená revolta proti kancelárke, sám pán Seehofer bol chvíľu proti nej a chvíľami zas pani kancelárku vehementne obhajoval, ale ako z posledných sondovaní vyplýva, 33 poslancov tejto strany sa stavia proti najbližšiemu straníckemu spojencovi pani Merkelovej – Volkerovi Kauderovi z CSU. Prvé kolo rokovaní s CDU povedie kancelárka v najbližších dňoch a nebude to mať ľahké: šéf poslancov CSU v Bundestagu Alexander Dobrindt vyhlásil, že si najprv budú musieť obe strany vyjasniť, či sú skutočne sesterské. Keby všetko prebehlo hladko, mohli by vraj začať jednať s ostatnými stranami po 16. októbri.

Mimoriadne voľby?

Zložitá je aj situácia v strane Zelených, pretože v jej vedení, ktoré tvorí až štrnásť ľudí, sú aj starí skeptici ako napríklad Jürgen Trittin. Preto ich čaká ťažká práca: musia sa pokúsiť presvedčiť celú stranu o užitočnosti koalície Jamajka. Zdá sa, že kvôli vyjednávaniu bude odsunutá aj pôvodne plánovaná stranícka konferencia, ktorá sa mala uskutočniť v októbri. V kuloároch Zelení dúfajú, že by mohli obsadiť aj viac než tri ministerské posty.

FDP je pripravená o novej koalícii rokovať, ale zdá sa, že je zdržanlivejšia, než sú Zelení. Šéf strany Christian Lindner síce stále zdôrazňuje, aké rozdielne sú jeho predstavy od tých unionistických, ale podľa analytikov sa týmito postojmi snaží „vyšraubovať“ svoju cenu čo najvyššie. Zároveň si ponecháva rokovacie pole čo najviac otvorené. V obidvoch menších stranách však hrozí rovnaké nebezpečenstvo: proti možnej koalícii sa napokon môžu postaviť samotní väčšinoví straníci.

Zatiaľ je teda jasná len jedna vec: sociálni demokrati ako možní partneri v novej vláde iste nebudú. To odmieta nielen Martin Schulz, ale aj šéfka parlamentnej frakcie SDU Andrea Nahles. Zatiaľ je teda neznámych naozaj veľa.

Do Vianoc, keď by mala byť zmluva na stole, sa ešte uskutočnia jedny krajinské voľby v Dolnom Sasku. Ak sa bude dlho vyčkávať, taktizovať a ak budú vo vzduchu lietať zbytočné vyhrážky, ak sa bude šermovať s odchodom do opozície, ak dopadnú v Dolnom Sasku pre možné koaličné strany voľby zle, ak sa teda toto všetko bude diať – niektorí odborníci nevylučujú, že by mohlo dôjsť aj k novým, teda mimoriadnym voľbám. To do istej miery potvrdzuje aj prieskum verejnoprávnej televízie ZDF z konca minulého týždňa: s výsledkom volieb je nespokojných 66 percent Nemcov a len 28 percent vyjadruje spokojnosť. V roku 2013 bolo s výsledkom spokojných 55 percent Nemcov a len 41 bolo nespokojných.

Starosť o štát

Ak sa po takejto stručnej analýze výsledkov nemeckých volieb pozrieme na našu stredoeurópsku politickú krajinu, dosť jasne sa nám ukážu dve paralely, z ktorých by sme sa mohli a mali poučiť. Po prvé: stratégia tzv. návratov ku koreňom, ktorá sa u nás začína objavovať, je mylná. Strany sa nevyhnutne musia úplne zmodernizovať, ako sa to podarilo unionistom, ktorí zásadne napomohli modernizácii priemyslu v dobe globalizácie, robotizácie a digitalizácie. Inak sa naše doterajšie ustálené strany budú naďalej prepadať a extrémisti na pravici i na ľavici budú narastať.

A po druhé: pokiaľ by dodržali všetky demokratické strany svoje sľuby a nevstupovali by do koalícií s tými stranami, ktoré podľa nich ohrozujú demokraciu, aj keby vo voľbách niektorá z týchto strán dostala okolo 20 percent, tieto sily by nemali ohroziť režim, iba by sa zmenila vláda. To však predpokladá zásadnú vec: aby starosť o štát prevažovala nad vlastnými záujmami politikov.

Karel Hvížďala (1941)

Český novinár, esejista a spisovateľ. V rokoch 1978 – 1990 bol v exile v NSR, pracoval v nakladateľstve Index v Kolíne nad Rýnom a spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa, Deutschlandfunk, Deutsche Welle, BBC. Po novembri 1989 bol postupne predsedom predstavenstva a šéfreportérom MF Dnes, šéfredaktorom Mladého světa, neskôr týždenníka Týden. Od roku 1999 je voľným publicistom a spisovateľom. Je autorom radu kníh rozhovorov, románov a rozhlasových hier.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#nemecké parlamentné voľby 2017 #Angela Merkelová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk