Bol prvým cestovateľom, ktorý ich územím neprechádzal s armádou. Uprednostňoval s domorodcami priateľské stretnutia. Za rozsiahlu výskumnú činnosť dostal niekoľko cien a vyznamenaní. Z nich najvýznamnejší bol Rytiersky kríž Radu Františka Jozefa. V týchto dňoch si pripomíname 170. výročie jeho narodenia.
Láska k prírode
Emil Holub, celým menom Emilián Karel Jan, sa narodil 7. októbra 1847 v českých Holiciach do rodiny váženého a obľúbeného lekára. Prežil tam prvých 10 rokov života a s vynikajúcim prospechom absolvoval obecnú školu. Už v útlom veku v ňom otec vzbudil lásku k prírode. Štúdium na gymnáziu v Prahe, pre ktoré sa rozhodol, mu nešlo ľahko. Preto prestúpil na gymnázium do Žatca. Vynikal v latinčine, prírodných vedách a v zemepise. Jeho charakteristickými vlastnosťami sa stali usilovnosť a pracovitosť. Po maturite Holub odišiel študovať medicínu na pražskú Karlo-Ferdinandovu univerzitu, na pôde ktorej aj promoval. V tom čase sa zoznámil s Bertou Novákovou, s ktorou sa neskôr zasnúbil.
Počas štúdia medicíny Holub dosiahol svoje prvé úspechy, paradoxne, v oblasti archeológie, ktorá sa ako vedný odbor iba formovala. Zásluhu na tom mal jeho otec, ktorý mu zaslal praveký artefakt nájdený v obci Stradonice. Inšpiroval ho tým k podniknutiu prieskumu v obci a jej okolí. Holub spracoval históriu jednotlivých lokalít, ich topografiu, prehľad miestnej fauny i flóry a zhromaždil množstvo archeologických artefaktov. Na svoje výskumy neskôr nadviazal počas ciest po Južnej Afrike.
Spoznávanie Afriky
Na základe spomienok Holubovej matky, o Afrike jej syn sníval už od útleho detstva, keď sa mu do rúk dostala kniha s vyobrazenými černochmi. Samotný Holub však prejavil svoj záujem o cestovanie až v neskoršom období, keď ho počas štúdia na gymnáziu zaujal cestopis slávneho afrického cestovateľa Davida Livingstona. Prvýkrát sa o svojej pripravovanej ceste do Afriky zmienil v roku 1871. Svoje ciele zhrnul do troch bodov. V prvom rade malo ísť o zaplnenie pomyselnej cestovateľskej medzery, ktorú malo Rakúsko-Uhorsku vo vzťahu k Afrike v porovnaní s inými európskymi krajinami. Po druhé išlo o získanie etnografických a prírodovedeckých zbierok pre pražské Národné múzeum. Prial si, aby aj jeho vlasť mala také zaujímavé zbierky, akými disponovali iné mocnosti, ktoré mali svoje kolónie ďaleko v zámorí. Obzvlášť pozoruhodne pôsobí tretí bod, podľa ktorého chcel Holub nájsť pôdu, „na které by zchudlé a pracovité rodiny mých krajanů k svému prospěchu a k užitku domorodců v afrických končinách se mohli usaditi“.
Holubova cesta do Afriky spadala do širšieho kontextu dejín objavovania afrického kontinentu Európanmi. To sa začalo už v 15. storočí v súvislosti so zámorskými objavmi Španielska a Portugalska, neskôr aj Anglicka, Francúzska či Holandska. Mocnosti svoju pozornosť dlhé obdobie sústredili na pobrežné časti Afriky, kde obchodovali s otrokmi. V 19. storočí sa obchodníci postupne preorientovali na vývoz slonoviny, zlata a vzácneho dreva. Nové zdroje surovín začali hľadať v africkom vnútrozemí.
Prvá cesta do Afriky 1872 – 1879
Na svoju prvú cestu na africký kontinent vyrazil Holub 18. mája 1872. Viedla cez západnú Európu a Veľkú Britániu do Kapského mesta, odkiaľ pokračovala do Port Elizabeth. Holub si počas nej viedol denník, v ktorom opisoval krajinu, mestá či rôzne zaujímavosti. Aby si zabezpečil živobytie, rozhodol sa otvoriť si v Port Elizabeth lekársku prax. Venovať sa lekárskej profesii v Južnej Afrike vyžadovalo nemalú dávku odvahy. Holub odchádzal s teoretickými vedomosťami, o afrických chorobách navyše nemal žiadne informácie. Keďže ho lákalo africké vnútrozemie, na prieskum ktorého potreboval omnoho viac peňazí, odišiel do lokality Dutoitspan, náleziska diamantov. Liečil tu Holanďanov, Nemcov a Angličanov a príjem, ktorý získal, použil na financovanie svojich ciest.
Holubova prvá výskumná cesta sa uskutočnila vo februári 1873. Cestovateľovi sa prvýkrát naskytla príležitosť navštíviť obydlia domorodcov, ako aj loviť zver za účelom jej preparovania. Svoje zbierky zaslal do Prahy, kde sa konala ich výstava. Zaznamenala mimoriadny ohlas verejnosti. Úspech prvej výskumnej cesty Holuba povzbudil. Snažil sa preto čo najrýchlejšie zorganizovať novú výpravu. Vyrazila v novembri 1873. Jej cieľom bolo preniknúť ďalej na sever. Počas cesty sa Holub kontaktoval s viacerými domorodými kmeňmi, spoznal ich spôsob života a kultúru. Zoznámil sa aj s niekoľkými miestnymi vládcami. Dokonca si zriadil provizórnu poľnú ordináciu. Za liečenie domorodcov získaval rôzne etnografické predmety, najmä odevy, ozdoby, zbrane, nádoby, hudobné nástroje, dokonca aj hlinené hračky. Späť do Dutoispanu sa vrátil v apríli 1874.
Hlavnou výskumnou cestou sa stala až tretia výprava, na ktorú sa Holub pripravoval skoro celý rok. Zatiaľ čo dovtedy sa pohyboval po viac-menej známom území, teraz sa plánoval vypraviť do málo prebádaných končín. Na cestu sa vydal v roku 1875. Počas nej sa systematicky venoval zakresľovaniu svojich denných pochodov a vedeniu podrobných záznamov. Nevzdal sa ani vtedy, keď sa mu minul papier. Z novín odrezal biele okraje, prilepil ich k sebe, čím získal približne 40 listov papiera. Neustále skúmal a zaznamenával život jednotlivých kmeňov. Zmienil sa tiež o zverstvách páchaných na nevinných domorodcoch, ktoré odsudzoval. Zaujímavosťou je, že ako prvý nakreslil podrobnú mapu Viktóriiných vodopádov. Počas plavby po rieke Zambezi sa jeden z člnov plný zbierok, liekov a streliva prevrátil. Náklad sa nepodarilo zachrániť. U Holuba sa navyše prejavili príznaky malárie, ktorá koncom roku 1875 ukončila jeho ďalšiu cestu.
Neúspech tretej výskumnej cesty a návrat do diamantových polí bol pre Holuba veľkou tragédiou. Uvažoval o štvrtej výprave, avšak na jej realizáciu nemal dostatok finančných prostriedkov. Rozhodol sa preto vrátiť, do Čiech prišiel v októbri 1879.
Druhá cesta do Afriky: rakúsko-uhorská expedícia (1883 – 1887)
Emil Holub cestoval do Afriky ako neznámy sotva vyštudovaný lekár, do Európy sa však vrátil ako medzinárodne uznávaný vedec a cestovateľ. Venoval sa prednáškam, triedeniu svojich zbierok a publikačnej činnosti. Pobyt v Afrike spracoval vo svojom najslávnejšom diele obohatenom o vlastné kresby pod názvom „Sedm let v Jižní Africe“, ktoré ocenil aj slávny britský prírodovedec Charles Darwin. Zmena nastala aj v Holubovom osobnom živote. Rozišiel sa s Bertou a odišiel do Viedne, kde svoj život zasvätil vede.
Holubovi sa podarilo získať finančné prostriedky až v roku 1883. Členov pripravovanej expedície si vyberal z veľkého počtu záujemcov. Nakoniec sa rozhodol pre Ignáca Leeba, Antonína Halušku, Josefa Špírala, Karla Bukača, Osvalda Söllnera z rakúskej časti monarchie a Jánosa Feketeho z Uhorska. Poslednou členkou výpravy bola Rosa Hofová, s ktorou sa Holub krátko pred cestou oženil. Jej jazyková a diplomatická zdatnosť mu pomohla pri vyjednávaniach s domorodými kmeňmi. Viedla zápisky, pomáhala mu pri preparovaní a osvedčila sa aj ako ošetrovateľka.
Na svoju druhú cestu do Afriky sa Holub vydal 18. novembra 1883. V Kapskom meste musel kvôli hospodárskej kríze za svoj náklad zaplatiť vysoké clo. Jeho výprava ďalej postupovala približne tou istou trasou, ktorou prechádzal počas svojej prvej cesty. Spomaľovali ju choroby ťažných zvierat a to, že niektorí z domorodých sprievodcov vypovedali svoje služby. Všetkých členov výpravy navyše trápili zdravotné problémy. Dvaja z nich podľahli malárii a jeden sa musel vrátiť späť do Európy. Zvyšní členovia prekročili rieku Zambezi v júni 1886. Holub tak mohol konečne nadviazať na svoje výskumy zo 70. rokov.
V krajine Mašukulumbov
Ďalší postup výpravy komplikoval problém so zabezpečením nosičov. Holubovi sa ho podarilo vyriešiť vďaka jeho lekárskej profesii. V domorodcoch totiž liečenie vzbudzovalo presvedčenie o jeho kúzelnej moci. Keď nosiči odmietali pokračovať, Holub im pohrozil svojím kúzlom. Zapálil lieh, ktorý domorodci považovali za vodu a zo strachu ho ďalej nasledovali. V júli 1886 vstúpil Holub, ako vôbec prvý Európan, na územie Mašukulumbov. Tí boli v tom čase jedným z najobávanejších afrických kmeňov. Charakteristickým znakom mužov kmeňa bol zvláštny účes, akýsi vrkoč, ktorým dávali najavo svoje spoločenské postavenie. Vytvorenie účesu si vyžadovalo zručnosť a oveľa viac vlasov ako mal dotyčný na hlave. Mašukulumbovia preto používali vlasy svojich žien, ktoré mali vyholené hlavy, a tiež vlasy porazených nepriateľov.
Zvesť o expedícii sa rýchlo rozšírila po mašukulumbských osadách. Cestovateľa tu zradil jeho dosiaľ najspoľahlivejší dorozumievací prostriedok, lekárske umenie. Ošetriť sa od neho nenechal ani vážne ranený pohlavár jednej z osád. Holub tak prišiel o jedinú možnosť ako si Mašukulumbov nakloniť. Keď jeho domorodí nosiči videli, že Mašukulumbovia nemajú pred jeho kúzlami rešpekt, začali sa búriť a výpravu opustili. Holub sa tak mohol spoliehať už iba na mašukulumbských nosičov, no tí požadovali vysokú odmenu.
Situácia, v ktorej sa výprava nachádzala, bola nepriaznivá. Jej náklad lákal domorodcov o to viac, že ho strážila iba hŕstka mužov a jedna žena. Nepriateľstvo zo strany Mašukulumbov bolo čím ďalej tým väčšie. Jeden z miestnych náčelníkov sa dokonca pokúsil Holuba a jeho manželku otráviť. Domorodci zaútočili na jeho tábor a smrteľne zranili Osvalda Söllnera. Pri rabovaní tábora sa Mašukulumbovia zmocnili niekoľkých unikátnych Holubových denníkov, nábojov, vedeckých prístrojov, rôznych chemikálií a prostriedkov na preparovanie zvierat. V presvedčení, že ide o kúzla, niektorí z nich chemikálie vypili a otrávili sa. Mašukulumbovia prinútili zvyšných členov výpravy ustúpiť na juh. Došlo k vážnej potýčke, pri ktorej Holub, prvý a poslednýkrát, nariadil použiť proti domorodcom zbrane.
Návrat do Európy
Samotný ústup výpravy bol veľmi náročný. Holub ho neskôr prirovnal k návratu francúzskych vojakov z Ruska po porážke Napoleona. Napriek tomu sa mu podarilo doplniť svoje zbierky o vzácne kusy vtáctva či rastlín. Keď sa o osude výpravy dozvedeli rakúsko-uhorské úrady, Viedeň jej členom poskytla finančnú podporu na návrat do vlasti. Uskutočnil sa v októbri 1887 a výprava uvítali s veľkým nadšením.
Holub sa so svojou manželkou usadil vo Viedni. V meste zorganizoval výstavu, na ktorej predstavil zbierky získané počas druhého pobytu v Afrike. Na rozdiel od predošlých výstav prezentoval preparované zvieratá v štylizovanej krajine napodobňujúcej ich prirodzené prostredie. Život afrických kmeňov priblížil výstavbou domorodej osady. Celkový dojem umocňovalo umiestnenie figurín príslušníkov jednotlivých kmeňov. Výťažok zo vstupného však ani zďaleka nepokryl vynaložené náklady. Pre svoje exponáty Holub plánoval založenie vlastného afrického múzea. Myšlienka zostala nezrealizovaná a svoju zbierku napokon rozdal takmer po celej Európe. V roku 1890 Holub vydal svoj druhý cestopis pod názvom „Dra. Emila Holuba Druhá cesta po Jižní Africe“. Ďalšia cesta do Afriky, ktorú plánoval, sa už neuskutočnila. Čoraz častejšie ho trápili následky rôznych chorôb, ktorými sa na čiernom kontinente nakazil. Napriek tomu sa naplno venoval práci so zbierkami, prednáškam a publikačnej činnosti.
Emil Holub, prezývaný aj český Livingstone zomrel 21. februára 1902 vo Viedni, kde je aj pochovaný. Napriek svojim úspechom dožil v chudobe. V rodných Holiciach mu odhalili pomník a nachádza sa tam tiež africké múzeum. Najslávnejší rakúsky a český cestovateľ 19. storočia bol vzdelaný, pracovitý človek s obrovskými ideálmi, oddaný vlasti a vede. Hoci sa nestal objaviteľom nových území čierneho kontinentu a ani sa mu nepodarilo založiť múzeum pre africké zbierky, zanechal po sebe pozoruhodné a dodnes živé dielo, ktoré je zdrojom informácií o živote a histórii afrických kmeňov.