Pozadie katalánskej krízy

16.10.2017 07:00
Barcelona demonštrácie 2010
Miliónová demonštrácia v Barcelone v júli 2010. Autor:

Zásah španielskeho ústavného súdu, ktorý okresal návrh rozšírenej katalánskej autonómie, vyvolal už v lete 2010 prvú z miliónových demonštrácií v centre Barcelony. A tak naštartoval príbeh, ktorý všetci teraz už pomerne dobre poznáme a ktorý v týchto dňoch kulminuje.

Barcelona, 1. október 2017

Je čosi pred ôsmou a v uliciach barcelonskej štvrte Gràcia panuje na nedeľné ráno nezvyčajný ruch. Jemne popŕcha, ale na každom kroku stretávam ďalších a ďalších spolupútnikov. Pred hŕstkou otvorených kaviarničiek sa tvoria rady, ktoré sú úplne miniatúrne oproti tým, ktoré sa už niekoľko hodín formujú pred miestnymi školami, čo sa majú o hodinu premeniť na volebné miestnosti.

Menší úsek ulice Gran de Gràcia v blízkosti stanice metra Fontana upchal dav niekoľkých stoviek ľudí, ktorý sa vždy neochotne rozostúpi pred blížiacim sa vozidlom – premávka v nedeľu ráno nebýva hustá, a tak sa ani pre veľký zhluk ľudí nikto nepokúšal zastaviť dopravu. Katalánska polícia má napokon úplne iné starosti – do šiestej hodiny rannej mala zaistiť a zapečatiť väčšinu potenciálnych volebných miestností.

Tisíce Kataláncov však poslednú septembrovú noc namiesto v posteliach strávili na náhle zorganizovaných dňoch otvorených dverí škôl vo svojom okolí. Úloha znela jasne – pokiaľ na mieste bude viac ako 30 ľudí, polícia školu neuzavrie.

Presne o ôsmej hodine obrovský reproduktor na balkóne jednej zo škôl stovkám ľudí na Gran de Gràcia prenáša hlas zástupcu katalánskej vlády, ktorá oznamuje posledné organizačné zmeny v plánovanom referende. Pre policajné zásahy z predchádzajúcich dní niektoré z miestností neotvoria, preto bol v poslednej chvíli aktivovaný univerzálny voličský zoznam – každý tak môže voliť v akejkoľvek z viac ako 2-tisíc volebných miestností. V čase, keď už takmer každý z nás má vo vrecku inteligentný telefón s nonstop internetom, celá scéna vlastne pôsobí neskutočne analogicky.

Ale stať sa môže čokoľvek, nikto nepochybuje o tom, že španielska vláda sa bude do poslednej chvíle snažiť zabrániť konaniu referenda.

Reproduktor sa odmlčí a dav niekoľkokrát zaskanduje: „Budeme voliť!“ Odpustím si ono klišé o revolučnej nálade, ale faktom je, že v tvárach obyvateľov Gràcie sa zračí neopísateľný výraz radosti a odhodlania. S týmto konštatovaním ich opúšťam a mierim domov, sledovať priamy prenos katalánskej televízie…

Je 9.09 h. Spravodajca katalánskej TV3 sa práve hlási zo Sant Julià de Ramis, dedinky, v ktorej mal zakrátko voliť katalánsky premiér Carles Puigdemont. Niekoľko desiatok ťažkoodencov španielskej Guardia Civil práve triešti sklo vstupných dverí do školskej budovy. Ktokoľvek sa im stavia do cesty, okamžite končí na zemi alebo s odtlačkom obušku na chrbte.

Iná kamera medzitým sleduje člena volebnej komisie, ako uteká schovať urnu, v ktorej už sú vložené prvé hlasovacie obálky. Po chvíli prichádzajú do redakcie zábery policajných zásahov z ďalších miest Katalánska. Začína tiecť krv a celý svet to vidí. Španielska vláda práve rozohrala náročnú šachovú partiu…

Zrod katalánskej identity

Katalánska túžba po nezávislosti pritom nie je ničím novým pod slnkom, preto na jej lepšie pochopenie musíme zamieriť hlboko do histórie. Katalánci svoju národnú identitu odvodzujú od súboru niekoľkých menších grófstiev, ktoré v priebehu 9. storočia vznikli na periférii Franskej ríše, pričom najdôležitejším z nich bolo už od počiatku práve barcelonské, ktoré neskôr pohltilo aj tie okolité.

Barcelonskí grófi boli síce pôvodne podriadení franskému kráľovi, napriek tomu od konca 10. storočia nemal tento panovník na perifériu v závetrí Pyrenejí už žiadny vplyv. Práve o tejto dobe hovorí moderná historiografia ako o faktickom osamostatnení Katalánska, hoci vyslovene formálne sa nárokov na katalánske územie zriekne vtedy už francúzsky kráľ až v polovici 13. storočia.

Barcelonské grófstvo bolo vtedy súčasťou väčšieho štátneho celku známeho ako Aragónska koruna. Tento fakt často zneužívajú stúpenci španielskej jednoty v tom zmysle, že Katalánsko samostatne nikdy neexistovalo, napriek tomu treba zdôrazniť, že tomuto štátnemu útvaru až do roku 1410 vládli práve zástupcovia barcelonskej dynastie.

Panovníci z jediného rodu tak územie dnešného Katalánska ovládali nepretržite viac ako päť storočí a zároveň svoju ríšu dokázali rozšíriť i do ďalších kútov polostrova i časti Stredozemného mora. A práve to je dôvodom, prečo sa dnes po katalánsky hovorí i v okolí Valencie, na Baleárskych ostrovoch či v meste Alghero na ostrove Sardínia.

Ideály romantizmu napokon už v 19. storočí, podobne ako to bolo aj v prípade Česka a Slovenska, vzbudili v Kataláncoch potrebu národného obrodenia.

O časť svojej suverenity Katalánci prišli až v priebehu 15. storočia, keď sa po vymretí barcelonskej dynastie aragónsky trón ocitol v rukách člena kastílskej kráľovskej rodiny. A za definitívny zrod Španielska v dnešnej podobe môžeme považovať sobáš tzv. katolíckych kráľov, ktorý kastílske a aragónske dŕžavy federatívne spojil pod osobu jediného panovníka. Vtedy sa Katalánsko opäť ocitlo na periférii väčšieho štátneho celku, hoci obe kráľovstvá si aj naďalej zachovávali rad vlastných privilégií (mena, jazyk, clá).

Prúd dejinných udalostí neskôr Aragónskej korune ponúkol hneď dvakrát príležitosť na odluku od Kastílie (prvýkrát v polovici 17. storočia, druhýkrát na počiatku 18. storočia). Napriek tomu akékoľvek katalánske ašpirácie boli potlačené krutou porážkou na konci vojny o španielske dedičstvo 11. septembra 1714. V hre veľmocí sa vtedy v túžbe po samostatnosti Katalánsko pridalo na nesprávnu stranu a nakoniec sa práve rok 1714 stal symbolom definitívneho úpadku katalánčiny, zrušenia akýchkoľvek krajinských inštitúcií a násilnej integrácie Katalánska do Španielskeho kráľovstva.

Vznik politického katalanizmu

Tragédia roku 1714 stála paradoxne pri zrode jedného zo zásadných dôvodov aktuálnej katalánskej túžby po nezávislosti. Do konca 18. storočia a prakticky celé 19. storočie totiž obyvatelia malého regiónu pod Pyrenejami koncentrovali všetok svoj zápal do ohromnej ekonomickej prosperity. Vďaka priaznivej geografickej polohe bolo Katalánsko vždy omnoho viac späté so zvyškom Európy, a tak práve tadiaľ na Pyrenejský polostrov prúdil všetok európsky pokrok. To Katalánci umne využili a najmä v druhej polovici 19. storočia sa z oblasti stalo skutočné priemyselné centrum juhu Európy.

Ideály romantizmu napokon už v prvej polovici 19. storočia, podobne ako to bolo aj v prípade Česka a Slovenska, vzbudili v Kataláncoch potrebu obrodenia národnej kultúry. Po klasickej úvodnej fáze, v ktorej bolo potrebné po niekoľkých storočiach obnoviť v prvom rade katalánsku literatúru, sa k slovu dostal i politický rozmer národného obrodenia.

Hoci pôvodne bol politický katalanizmus len veľmi marginálnou záležitosťou – pre miestnu buržoáziu predstavoval myšlienky príliš radikálne, zatiaľ čo pre robotníkov, naopak, nebol dostatočne revolučný – po veľkej španielskej kríze v roku 1898, keď bývalé impérium prišlo o posledné zámorské kolónie, sa k myšlienke väčšej katalánskej autonómie postupne priklonila práve barcelonská smotánka. Prvý väčší úspech dosiahol politický katalanizmus symbolicky dvesto rokov po smolnom 11. septembri 1714.

Vznik čisto administratívnej inštitúcie Mancomunitat (1914) bol predzvesťou budúcich snáh o návrat čo najširšej autonómie regiónu.

V búrlivých 30. rokoch 20. storočia sa Katalánsko – zakaždým v zajatí oslavnej demokratickej eufórie – pokúsilo dvakrát vyhlásiť nezávislosť, hoci v oboch prípadoch tak urobilo skôr v očakávaní vzniku federatívneho Španielska. Ani vtedy teda ešte nemôžeme hovoriť vyložene o túžbe po absolútnej nezávislosti. Stúpenci politického katalanizmu prvých dekád 20. storočia totiž prakticky neopúšťali myšlienkový rámec autonómneho Katalánska v rámci federatívne usporiadaného Španielska.

Nedokonalý prechod k demokracii

Nasledujú dobre známe dejinné fakty. Španielsku občiansku vojnu (1936 – 1939) nasledoval štyridsaťročný diktátorský režim pod taktovkou generála Franka, ktorého prvou obeťou sa stali všetky katalánske inštitúcie a plošnému zákazu – najmä v prvých rokoch režimu – sa nevyhli žiadne prejavy inej než španielskej identity.

Keď po diktátorovej smrti roku 1975 Španielsko nastúpilo tŕnistú cestu demokracie, jedným z cieľov novo koncipovanej ústavy (1978) mala byť aj snaha o maximálny rešpekt voči regionálnej rozmanitosti krajiny, ale vždy pod podmienkou jednoty štátu.

Tento rešpekt mal byť premietnutý do vytvorenia nižších správnych jednotiek. No to, čo malo pôvodne rešpektovať najmä historické regióny, sa vzápätí premenilo v koncept tzv. café para todos („káva pre všetkých“). A tak sa Španielsko rozdelilo do sedemnástich autonómnych regiónov s viac či menej podobnými právomocami.

Už na konci 80. rokov v Katalánsku prebiehali diskusie o neefektívnosti takéhoto rozdelenia a o potrebe reformy autonómneho štatútu, ktorý v každom z týchto sedemnástich prípadov predstavuje akúsi regionálnu ústavu.

Súkromná vojna Ľudovej strany

Hoci mnohí podliehajú tendencii pripisovať dnešnú búrlivú politickú situáciu výhradne ekonomickým motívom a situovať ju iba do aktuálnej dekády, omnoho presnejšie, hoci politicky menej korektné, je vnímať situáciu, ktorá vznikla do istej miery ako „súkromný konflikt“ medzi Katalánskom a španielskou Ľudovou stranou (PP).

Ľudová strana sa v Španielsku dostala k moci v roku 1996, keď premiér Aznar na voličov zapôsobil odvekým klišé o jednotnom a silnom Španielsku. V Katalánsku túto ideu materializoval zablokovaním akýchkoľvek debát o reforme autonómneho štatútu, lebo miestnej odnoži Ľudovej strany sa v rokoch 1999–2003 pošťastilo byť kľúčovým koaličným partnerom vo vtedajšej katalánskej regionálnej vláde.

Veľkú zmenu priniesol rok 2003, keď Katalánsko nečakane ovládla ľavicová trojkoalícia na čele s katalánskou pobočkou socialistov (PSC-PSOE). Kľúčovým koaličným partnerom socialistov bola Katalánska republikánska ľavica (ERC), ktorá sa od znovuzavedenia demokracie v Španielsku vždy profilovala ako jediná strana podporujúca katalánsku nezávislosť.

V tej chvíli samozrejme debata o podstatnom vylepšení autonómneho štatútu z roku 1979 nabrala na obrátkach, pričom výrazne tomu napomohlo i striedanie stráží v Madride, kde po tragických teroristických útokoch z 11. marca 2004 vystriedali Ľudovú stranu pri vládnom kormidle práve socialisti.

Po dlhom handrkovaní a nekonečných ústupkoch najmä z katalánskej strany uzrel konečne v lete 2006 svetlo sveta nový katalánsky autonómny štatút, ktorý síce ani zďaleka nenapĺňal všetky katalánske ambície a v praxi sa vlastne omnoho od toho predchádzajúceho nelíšil, ale svoju legitimitu si vybojoval práve v nekonečnej špirále schvaľovacích procesov – jeho konečné znenie bolo schválené katalánskym i španielskym parlamentmi a nakoniec Kataláncami posvätené i v referende (aj keď pri tristnej účasti necelých 49 percent voličov).

Tento fakt je nesmierne dôležitý, lebo ústavnejšiu a demokratickejšiu cestu španielskeho právneho štátu už onen štatút absolvovať nemohol.

Napriek tomu Ľudová strana, ktorá sa od samého začiatku stavala proti akejkoľvek reforme, odmietla uznať porážku a celý dokument dala okamžite na španielsky ústavný súd. Úspešnými sekundantmi pre ňu v tom bolo aj niekoľko ďalších regiónov, ktoré Katalánsku tých pár novo nadobudnutých právomocí jednoducho závideli.

Po štyroch (!) rokoch skúmania nakoniec v júni 2010 ústavný súd katalánsky autonómny štatút dodatočne preškrtal – ako protiústavné zrušil 14 článkov a ďalšiu tridsiatku reinterpretoval (najmä v oblasti národnej identity, jazykovej a fiškálnej politiky, vzdelávania či súdnictva).

V praxi sa teda súčasný, niekoľkokrát na kosť ohlodaný katalánsky štatút príliš nelíši od toho postfrankistického z roku 1979. Zásah ústavného súdu vyvolal už v lete 2010 prvú z miliónových demonštrácií v centre Barcelony, a tak naštartoval príbeh, ktorý všetci teraz už pomerne dobre poznáme a ktorý v týchto dňoch kulminuje.

Ilúzie alebo peniaze?

Súčasná katalánska kríza má úplne očividné historické pozadie, ktoré by najmä nám v strede Európy nemalo byť ľahostajné. Trochu nadnesene si môžeme povedať, že Katalánsko skrátka nemalo to „šťastie" zúčastniť sa na prvej svetovej vojne – možno by si už vtedy vybojovalo právo na sebaurčenie a v jeho dejinách by dnes pojem „autonómny štatút“ vôbec neexistoval. Napriek tomu pravda je aj to, že ešte pred desiatimi rokmi bolo medzi obyvateľmi Katalánska len okolo 15 percent stúpencov skutočnej nezávislosti.

A práve až rozhodnutie ústavného súdu z roku 2010, následné tvrdé dosahy ekonomickej krízy a absolútna neochota vládnucej Ľudovej strany rokovať o zmene katalánskych financií, spôsobili, že počet stúpencov odtrhnutia od Španielska v priebehu niekoľko málo rokov prudko vzrástol až na 50 percent voličov. V tomto ohľade teda čísla neklamú – neodškriepiteľná masívna podpora nezávislosti posledných rokov je skutočne záležitosťou peňazí.

Roberto a Rocío pochádzajú z Bolívie. V Katalánsku žijú od roku 2009, medzitým získali španielske občianstvo a pred dvoma rokmi sa im tu narodila dcéra. Podobne ako mnoho ďalších prisťahovalcov z Latinskej Ameriky neboli ani oni nacionalistickému tónu katalánskych strán príliš naklonení, napriek tomu skúsenosti z posledných rokov života v Barcelone ich názor akosi upravili, ako potvrdzuje Roberto: „V porovnaní so zvyškom Španielska sú tu vyššie dane, život je o dosť drahší, ale miestna infraštruktúra tomu nezodpovedá. Až keď tu naozaj žijete, pochopíte nespravodlivosť súčasného prerozdeľovania financií.

I keď spočiatku som mal na pohovoroch problém s prehnaným dôrazom na katalánčinu a dodnes mi miestna jazyková politika a prehnaný nacionalizmus dosť prekážajú, no z čisto finančného pohľadu by sa v Katalánsku žilo omnoho lepšie, keby sa všetky vybrané dane mohli využiť len tu. Takže v referende som hlasoval pre nezávislosť.“

Na druhej strane pre niekoho môže byť aj naďalej nadovšetko práve otázka národnej hrdosti. Dodnes si spomínam na taxikára, ktorý ma raz viezol z letiska do centra Barcelony. Nechcel totiž naštartovať motor, kým som mu cieľovú adresu nezopakoval do bodky presne po španielsky. V priebehu cesty sa potom nadšene rozhovoril o tom, že je síce z Andalúzie, ale v Katalánsku žije už viac ako 40 rokov. Vo svojom taxíku však evidentne nezniesol jediné slovko v katalánčine. Ako sa k referendu asi postavil práve on?

Taktické vyčkávanie

Obe znesvárené strany teraz stoja nad priepasťou. Súčasná katalánska vláda z politického pohľadu už nemá kam ustúpiť, čo vykresľuje i ono nejasné a polovičaté utorkové vyhlásenie nezávislosti, ktorého účinnosť bola okamžite pozastavená hneď nasledujúcou vetou. Ani snaha vtiahnuť do konfliktu Európsku úniu zatiaľ nemá vytúžený ohlas.

Z čisto pragmatického hľadiska by sa teraz predstavitelia katalánskej vlády najskôr uspokojili aj so ziskom tzv. Ekonomického koncertu (aký panuje v Baskicku či Navare) a ďalšieho nezasahovania centrálnej vlády najmä do kultúrnej a jazykovej politiky regiónu. Pretože na rozdiel od toho, ako sa celý príbeh snažia prezentovať španielske médiá, drvivá väčšina Kataláncov necíti k Španielsku „nenávisť“ a nemá dokonca ani prehnanú túžbu vytvoriť nový štát, ale v tom súčasnom si chce obhájiť úplnú ekonomickú a kultúrnu autonómiu.

Koniec koncov práve Katalánci sú na polostrove známi svojím pragmatizmom, a to najmä vo vzťahu k peniazom. Dajte teda Katalánsku možnosť spravovať si svoje peniaze a neposielať do Madridu každý rok až 15 miliárd eur, ktoré sa do regiónu už nikdy nevrátia, a miliónové demonštrácie za nezávislosť sa zo dňa na deň najskôr zmenšia o polovicu. Pokiaľ teda Rajoy svojou politikou posledných dní nevyrobil ďalšie státisíce stúpencov nezávislosti z presvedčenia.

V každom prípade práve pre finančný rozmer celého konfliktu nemôže ustúpiť ani centrálna vláda. I keď priamo to nikto v Madride neprizná, poskytnúť Katalánsku tzv. Ekonomický koncert v baskickej podobe by z čisto ekonomického pohľadu znamenalo to isté, čo prijatie katalánskej nezávislosti. Ba čo viac, v prípade nezávislosti by Katalánci od Španielska pravdepodobne prebrali aspoň časť jeho dlhov…

Momentálne sa nachádzame vo fáze taktického vyčkávania – obe strany sa snažia svoje kroky vymeriavať s maximálnou precíznosťou, ale výrazný posun môžeme očakávať už nasledujúci týždeň, keď sa obe vlády vrátia na barikády. Zatiaľ len na tie pomyselné.

Autor je katalanista a hispanista pôsobiaci na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#referendum o nezávislosti #Katalánsko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk