Slávna femme fatale začiatku 20. storočia bola vysoká a príťažlivá, mužov okolo seba fascinovala zvláštnym nábojom, vyzývavými pohybmi i sporým oblečením. Na pódiách v Paríži a ďalších veľkých miest žala oslnivý úspech a jej kariéru lemovali tucty milencov väčšinou spomedzi dôstojníkov. Čo sa jej napokon stalo osudným.
Pôvodne sa volala Margaretha Geertruida Zelleová a bola dcérou prosperujúceho klobučníka. Narodila sa 7. augusta 1876 v holandskom Leeuwardene. Ako čerstvá absolventka učiteľského inštitútu v Leidene sa v roku 1895 vydala za dôstojníka v holandskej koloniálnej armáde, kapitána Campbella MacLeoda. V rokoch 1897 až 1902 s ním žila na Jáve a Sumatre, kde vystupovala ako „jávska tanečnica“.
Foto: SHUTTERSTOCK
Potom sa mladý pár vrátil do Európy, aby sa vzápätí rozišiel a od roku 1905 už mladá umelkyňa tancovala v Paríži pod menom Lady MacLeodová a čoskoro začala používať svoju slávnu prezývku. Mata Hari je údajne malajzijský výraz pre slnko (doslova „oko dňa“). Jej slnko začalo zapadať niekedy v polovici prvej svetovej vojny. Ako milenka mnohých vysokých dôstojníkov sa zaplietla s tajnými službami na oboch stranách. Spolupracovala s nemeckou aj francúzskou rozviedkou, ale tej prvej zrejme žiadny úžitok nepriniesla a druhá jej nedôverovala. Francúzi čoskoro začali mať podozrenie, že je slávna tanečnica dvojitou agentkou a 13. februára 1917 ju zatkli v Paríži. Mata Hari len priznala, že odovzdala jednu neaktuálnu informáciu dôstojníkovi nemeckej rozviedky.
Napriek tomu, že sa skutočné obvinenie nikdy nepreukázalo, vojenský tribunál 25. júla vyriekol trest smrti a 15. októbra ju vo vincenneskom lesíku pri Paríži zastrelili francúzski vojaci. „Keď sme nastúpili, vyviedli ju z pevnosti. Bola to elegantná mladá žena, pôsobila pokojne, usmievala sa a bola statočná: odmietla čiernu pásku cez oči,“ spomínal na ňu v roku 1995 jeden z účastníkov popravy, Maurice Halbin.
Slávna femme fatale začiatku 20. storočia bola vysoká a príťažlivá, mužov okolo seba fascinovala zvláštnym nábojom, vyzývavými pohybmi i sporým oblečením.
Osobnosť slávnej špiónky odjakživa fascinovala románopiscov a filmárov. Majstrovsky ju stvárnila Greta Garbo, k literárnym spracovaniam sa v roku 2014 pripojil životopisný román Anne Braganceovej. V októbri 2001 dostalo francúzske ministerstvo spravodlivosti žiadosť o revíziu procesu s ňou, zakladajúce sa na „nových faktoch“, ktoré odhalil bývalý odbojár a nadšenec pre dejiny Leon Schirmann. „Zneužili ju na protinemeckú propagandu,“ tvrdí Schirmann, ktorý o nej napísal knihu.
Záhady ju sprevádzali aj po smrti. Jej telo bolo venované na študijné účely a jej hlavu si dlhé desaťročia prezerali budúci lekári v Múzeu anatómie v Paríži. Ale potom zmizla. Zrejme ju ukradol nejaký jej obdivovateľ v roku 1954, keď sa múzeum sťahovalo do nových priestorov. A tak príbeh krásnej špiónky fascinuje dodnes.