Katalánsko z pohľadu Španielska

Prvý október bol predzvesťou veľkých zmien v histórii Španielska. Katalánska vláda vyhlásila referendum, v ktorom sa občania mali rozhodnúť, či chcú byť naďalej súčasťou Španielska, alebo naopak – či chcú patriť do nezávislej republiky, ktorej sa časť katalánskej spoločnosti v posledných rokoch dožadovala.

Toto hlasovanie bolo v rozpore so španielskou ústavou, najvyšším zákonom španielskeho štátu, a preto bolo vyhlásené za nezákonné. Španielska vláda sa ho všetkými dostupnými prostriedkami pokúsila prekaziť, podarilo sa to však len čiastočne. Počas týždňov, ktoré bezprostredne predchádzali tomuto dňu, španielska vláda vyslala na miesto referenda tisíce príslušníkov národnej polície, aby monitorovali situáciu. Boli zablokované internetové stránky s pokynmi na usporiadanie referenda, zhabali sa tisícky volebných lístkov, zatvorili sa priestory, kde sa zvyčajne konali voľby, niekoľko ľudí bolo zatknutých, na uliciach boli nepokoje…

Prečo toto všetko vzniklo? Aby Španielsko vrhlo žalostný obraz na svoju krajinu pred zrakom ostatných štátov.

Katalánska vláda zorganizovala voľby v priestoroch kontrolovaných regionálnou políciou, ktorá mala za úlohu dozerať na priebeh referenda, ale nezabraňovali ľuďom vstup do volebných miestností.

Okrem toho, že referendum bolo už od začiatku vyhlásené za protizákonné, nedodržiavali sa ani dostatočné demokratické opatrenia. Použil sa všeobecný cenzus, podľa ktorého všetci Katalánci mohli voliť na akomkoľvek mieste v Katalánsku, sčítavanie hlasov a vyhlasovanie výsledkov neprebehlo transparentne. Médiá referovali o prípadoch, keď jedna osoba volila niekoľkokrát, alebo keď volebné urny prišli na miesto konania volieb už plné volebných lístkov.

Napriek všetkým okolnostiam, tento deň nebol žiadnou prehrou pre katalánskych separatistov, pretože z neho dokázali vyťažiť. Vhod im padol nepekný obraz, ktorý na seba uvrhla španielska štátna polícia, keď mimoriadne násilne zakročila proti osobám, ktoré odmietli opustiť volebné miestnosti a potláčala protesty v uliciach mesta.

Katalánska vláda následne zneužila fotografie, ktoré sa objavili v mnohých médiách po celom svete, aby sa prezentovala ako obeť štátu, ktorý nedovoľuje svojim občanom voliť a posiela políciu, aby bránila protestom. Išlo o praktiku, odkazujúcu na obdobie francovej diktatúry, ktorá naznačovala paralely so súčasným stavom v krajine. Pravda je však taká, že prešlo 40 rokov od konca diktatúry a situácia v Španielsku je celkom odlišná.

Katalánsko je momentálne jedným z najbohatších regiónov Španielska. Ešte počas diktatúry Francisca Franca v 60. a 70. rokoch sa investovalo veľa finančných prostriedkov do infraštruktúry celého regiónu s cieľom zvýšiť potenciál oblasti nadviazať obchodné spojenia so zvyškom Európy. Vďaka svojej geografickej polohe bolo Katalánsko zvolené za logistické centrum krajiny a množstvo firiem sa usídlilo priamo v tejto oblasti z dôvodu nadviazania nových obchodných vzťahov.

V 90. rokoch Katalánsko nadobudlo veľkú politickú moc. Vo voľbách v roku 1993 PSOE (Španielska socialistická robotnícka strana) stratila väčšinovú časť v parlamente a potrebovala podporu od Katalánska, aby sa udržala pri moci. Táto pomoc však nebola bezplatná, pretože španielska vláda musela vyčleniť veľkú časť rozpočtu na investície do Katalánska. V roku 1996 sa história zopakovala, ale s inými predstaviteľmi – PP (konzervatívna Ľudová strana) potrebovala podporu Katalánska, aby sa mohla presadiť na úkor PSOE a uzavrela pakt s katalánskymi separatistami. Katalánska vláda získala ďalšie kompetencie a zvrchovanosť.

Ako býva v politike zvykom, vládnuce strany majú krátkodobú víziu, snažia sa dostať k moci alebo si udržať svoje pozície namiesto toho, aby vládli inteligentne a zodpovedne. A všetky tieto rozhodnutia majú dnes svoje dôsledky.

Ako v oblasti s intenzívnou obchodnou a komerčnou činnosťou sa v Katalánsku vyberá veľa daní, z ktorých sa časť reinvestuje priamo v regióne a ďalšia časť prechádza do rúk celoštátnej vlády, ktorá ich rozdeľuje podľa potrieb celej krajiny. Ide o racionálny systém, založený na autonómii regiónov a solidarite medzi nimi a rovnako pôsobí aj v iných častiach Španielska. Separátne strany v Katalánsku si však už niekoľko rokov vytvárajú vlastný výklad sui generis tohto systému a tvrdia, že Španielsko berie peniaze z Katalánska, aby sa dostali do chudobnejších regiónov, čo je zhrnuté v hesle Španielsko nás okráda.

Katalánska vláda

Súčasná vláda Katalánska má veľmi heterogénne zloženie. Na jednej strane existuje koalícia, ktorú tvoria predstavitelia katalánskej buržoázie (PDeCAT) a ľavicoví republikáni (ERC). Na druhej strane stoja antikapitalisti (CUP), ktorí nie sú súčasťou vlády, ale podporujú ju hlasovaním vo všetkých rozhodnutiach, ktoré majú viesť k nezávislosti. Tieto strany obhajujú veľmi odlišné záujmy a majú aj veľmi odlišné vízie, jedinou vecou, ktorá ich spája, je ich spoločný cieľ dosiahnuť nezávislosť Katalánska. Počas tohto procesu mali veľa nezhôd, ale doteraz sa im podarilo zostať spolu a udržiavať jednotu konania.

Podobne ako španielska vláda aj Katalánsko čelí vážnym problémom vo forme prípadov korupcie, ktoré majú svoje korene ešte v minulosti, a kvôli dôsledkom globálnej hospodárskej a finančnej krízy, z ktorej vláda vždy obviňovala Španielsko. Táto taktika priniesla očakávané výsledky, polovica katalánskej spoločnosti považuje nezávislosť za riešenie všetkých svojich hospodárskych problémov a vkladá do nej všetky nádeje do budúcnosti.

Španielska vláda

Súčasná španielska vláda je menšinovou vládou, Ľudová strana (Partido popular) má veľa problémov s uchopením vlády v krajine (Španielsko bolo takmer rok bez vlády a muselo pristúpiť k opakovaným voľbám). V tom čase katalánska vláda naďalej prichádzala s návrhmi na proces dosiahnutia nezávislosti a rokovala medzi jednotlivými stranami o krokoch potrebných na dosiahnutie spoločného cieľa.

Výzva na referendum v Katalánsku sa stala tvrdým testom pre vládu Mariana Rajoya, prezidenta Španielska (zodpovedá postaveniu premiéra na Slovensku). V predchádzajúcich mesiacoch povedal, že nedôjde k žiadnemu referendu a osobne zaručí, že sa v Katalánsku nebude hlasovať.

Napriek tomu, že podporovatelia nezávislosti nemali v prieskume verejnej mienky jasnú väčšinu, strach z prekvapivého výsledku, akým bol brexit, spôsobil, že sa vláda postavila proti možnosti uskutočniť akékoľvek referendum v krajine. Jediné opatrenie, ktoré prijala vláda na vyriešenie situácie, bolo zmeniť všeobecné rozpočty štátu a zvýšiť sumu vyčlenenú na investície v Katalánsku, čím sa vláda dostala do nejednoznačnej pozície.

Zvyšovanie financií určených pre Katalánsko však predstavovalo ukrátenie ostatných regiónov, ktoré boli k štátu lojálnejšie, ako napríklad Galícia, ktorá bola opäť svedkom toho, ako peniaze, ktoré boli určené na modernizáciu jej železnice, skončili v Katalánsku. Tento krok spôsobil vlnu nevraživosti voči Kataláncom vo všetkých týchto regiónoch.

Ako sa približoval 1. október, španielska vláda rýchlo konala a snažila sa ukázať svoju silu až natoľko, že v deň referenda došlo k incidentom, ktoré boli uverejnené aj v televízii a v novinách po celom svete: zrážky polície so skupinami katalánskych separatistov, ktorí nerešpektovali príkazy nezúčastňovať sa na hlasovaní, vyhláseného za nezákonné.

Veľká časť španielskych obyvateľov, ktorí boli proti referendu, sa v tento deň obrátila aj proti činnosti štátnej polície a španielskej vlády. Napätie v celej krajine sa naďalej zvyšuje a možno povedať, že tu už nejde iba o katalánsku nezávislosť, ale aj o to, aký je vlastne model usporiadania štátu a aké by mali byť obmedzenia používania sily políciou.

Kráľ

Často sa diskutuje o postave španielskeho kráľa, jeho úloha v politickom živote krajiny už nie je jasná, ak neprihliadame na jeho zastupovanie v zahraničí. V tomto prípade kráľ Felipe bol významnou súčasťou Katalánskeho problému, pretože historicky bola táto oblasť vždy proti monarchii a myšlienka nezávislosti sa vždy odvíjala od myšlienky republiky, kde by nebolo miesto pre kráľa.

V súvislosti so súčasnou politickou krízou sa kráľ Felipe objavil v televízii. Vo svojom prejave sa obracal ku všetkým Španielom a požadoval rešpektovanie zákonov a ústavy. Išlo o otázku využitia jeho vedúcej pozície na obranu španielskej vlády a na preukázanie sily voči výzve katalánskej vlády.

Jeho slová pomohli posilniť jednotu krajiny, ale ukázalo sa, že situácia je taká vážna, že si vynútila zásah kráľa, čo sa stalo len niekoľkokrát za posledných 30 rokov.

Európska únia

Prezident Katalánska patrí do skupiny PDeCAT (Katalánska demokratická strana), ktorá dáva najavo dôležitý význam, aký pripisuje Európskej únii. Hoci Európska únia opakovane uviedla, že nikdy neprijme Katalánsko ako člena, ak sa oddelí od Španielska, katalánska vláda vždy tvrdila, že je presvedčená, že to tak nebude a v prípade nezávislosti ju Európska únia akceptuje ako rovnocenného člena organizácie. Väčšina jej prejavov má za cieľ ukázať svoj pozitívny obraz Európe a snažiť sa preukázať, že proces nezávislosti je demokratický, pokojný a v súlade s európskymi hodnotami. Katalánsko si uvedomuje, aké ťažké by bolo prežiť ako štát mimo Európskej únie.

V poslednom čase došlo k mnohým kontaktom s európskymi lídrami, ktorí sa snažili o podporu pre prípadnú nezávislosť Katalánska, ale doteraz získali podporu len od menšinových strán v iných krajinách, čo znemožňuje akúkoľvek možnosť zostať v únii v prípade nezávislosti.

Biela alebo čierna

Aby sme pochopili, čo sa deje v Španielsku, je potrebné vziať do úvahy spôsob, akým sú Španieli Španielmi. Kvôli nášmu temperamentu sa vždy pohybujeme v dichotómiách, ktoré nás úplne rozdeľujú – pre mnohých je všetko alebo biele, alebo čierne, sivé farby nás nudia. To je dôvod, prečo polovica krajiny povzbudzuje Real Madrid, zatiaľ čo druhá polovica fandí FC Barcelona, polovica volí ľavicu, zatiaľ čo druhá polovica pravicu.

V Katalánsku môžeme oceniť túto dichotómiu v otázke nezávislosti. Z prieskumov, ktoré sa uskutočnili pred niekoľkými mesiacmi, vyplynulo, že katalánska spoločnosť je úplne rozdelená. Neexistuje väčšina, ktorá by chcela nezávislosť, ale 50 percent chce zostať súčasťou Španielska. To iba v katalánskom parlamente vidíte nezávislú väčšinu, v uliciach sú dve pozície veľmi vyrovnané, aj keď tí, čo sú aktívnejší, podporujú nezávislosť.

Ekonomika

Katalánci sa vždy veľmi znepokojovali ekonomikou. Stereotyp, ktorý sa o Kataláncoch šíri, opisuje osobu, ktorá má veľký záujem o zarábanie peňazí a veľmi málo sa zaujíma o to, ako ich minie. Samozrejme, toto je len stereotyp a ľudia v Katalánsku sú veľkorysí a súcitní. Je však pravda, že ekonomika zohráva kľúčovú úlohu v súčasnom stave, v akom sa región nachádza, pretože pred krízou v Katalánsku sa požadovala iba vyššia zvrchovanosť, ale bolo veľmi málo ľudí, ktorí chceli, aby región prestával byť súčasťou Španielska. S príchodom krízy a jej vplyvu na Katalánsko stále viac a viac ľudí začalo veriť, že nezávislosť by mohla tieto problémy vyriešiť, keďže Katalánsko je región s veľkou ekonomickou aktivitu a vysokou životnou úrovňou.

Zaujímavé je, že ekonomika sa teraz stáva nepriateľom separatizmu, pretože právna neistota, ktorá spôsobuje tento konflikt, zapríčinila, že veľa firiem, počnúc tými väčšími, presunulo svoje sídlo z Katalánska do iných častí Španielska, napríklad: spoločnosti Banco Sabadell, Bimbo, Axa, Planet, CaixaBank, eDreams, Gas Natural.

Hrozba prípadného vylúčenia z eurozóny a Európskej únie zohráva tiež veľkú úlohu proti nezávislosti Katalánska.

Nasledujúce kroky

V utorok 10. októbra sa prezident Katalánska Carles Puigdemont objavil pred svetom s vystúpením, od ktorého sa očakávalo vyhlásenie nezávislosti, čo by spôsobilo, že španielska vláda by okamžite pristúpila k uplatneniu zákona a dala by príkaz polícii na jeho zadržanie. Carles Puigdemont však vo svojom prejave použil veľmi zmätený a nejednoznačný jazyk a povedal, že s výsledkami referenda z 1. októbra by sa Katalánsko mohlo považovať za nezávislý štát (čo vyzeralo ako vyhlásenie nezávislosti), o niekoľko minút neskôr sa však ukázalo, že sa rozhodol pozastaviť túto nezávislosť, aby začal dialóg so španielskou vládou o dosiahnutí dohody, ktorá umožní o niekoľko týždňov dosiahnuť nezávislosť Katalánska.

Jeho prejav bol plný milých slov adresovaných Španielsku a Európe, snažiac sa zmierniť napätie a otvoriť priestor dialógu. Pán Puigdemont predstavil svoj postup nezávislosti ako príklad mierového a demokratického odporu a opäť prevzal úlohu obete. Bola to stratégia, ktorou sa usiloval vyhnúť zatknutiu za vzburu a presunúť tlak na španielskeho prezidenta Rajoya, ktorý na sebe nedal poznať nervozitu a obratom poslal katalánskemu prezidentovi oficiálnu žiadosť o definitívne objasnenie, či vyhlásil nezávislosť Katalánska alebo nie.

Očakáva sa, že táto požiadavka bude krokom na uplatnenie článku 155 španielskej ústavy. Tento článok je najsilnejšou demokratickou zbraňou, ktorú má k dispozícii prezident vlády. V prípade, že nejaký región odporuje záujmom celej krajiny, môže španielska vláda stiahnuť samovládu tejto oblasti a prevziať kontrolu nad tým, aby sa presadzovalo dodržiavanie tohto zákona. Aby sa mohol uskutočniť tento krok, je potrebná oficiálna žiadosť, taká, aká bola odoslaná katalánskemu prezidentovi.

Takto sa situácia v priebehu času skomplikovala. Katalánsko požadovalo niečo, čo sa v zásade zdá byť rozumné, že Katalánci môžu rozhodovať o budúcnosti svojej krajiny a svojej politickej organizácie demokratickým spôsobom prostredníctvom referenda. Podľa môjho názoru na to, aby referendum zmenilo národnú suverenitu, by mala byť potrebná veľká väčšina (okolo 75 percent hlasov). Bolo by bláznivé vyhlásiť nezávislosť, pretože 51 percent obyvateľov to potvrdí svojím hlasovaním. Hovoríme predsa o rozhodnutí, ktoré ovplyvňuje nielen Kataláncov, ale všetkých Španielov, čo by bolo sotva reverzibilné. Reforma španielskej ústavy si vyžaduje veľkú politickú väčšinu, takže sa zdá rozumné požadovať aspoň takú istú väčšinu, aby rozhodla o nezávislosti regiónu.

Španielska vláda zatiaľ nezanechala priestor na dialóg, zostala pevná vo svojom NIE, ale nekonala až do konca. Bez ohľadu na budúcnosť udalostí v najbližších dňoch, škody, ktoré spôsobili politici na spolužití Španielov, sú obrovské a prispievajú k nárastu nenávisti medzi ľuďmi rôznych názorov. Bude trvať dlho, kým sa krajina zotaví.

Preložila Lucia Turi Nagyová.