Kruté vraždenie na zvolenskom cintoríne zničilo celé rodiny

, 22.10.2017 07:00
pamätník, Dúbravy
Pamätná tabuľa obetí na Obecnom úrade v Dúbravách. Autor: , ,

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Prostredníctvom príbehov žijúcich pamätníkov a ich potomkov priblíži najtemnejšiu a najkrutejšiu stránku nacistického režimu, ktorý systematicky počas druhej svetovej vojny vyvražďoval a prenasledoval ľudí len pre ich náboženstvo či rasu. Holokaust sa pre svoje zverstvá do histórie ľudstva navždy zapíše čiernymi písmenami. Tretia séria seriálu prináša príbeh rodiny Pavla Klinca a jeho manželky Margity.

„Zbohom, žena moja! Zbohom, deti moje!“ Zúfalé výkriky zo zvolenského cintorína doliehali nadránom k neďalekému domu miestneho hrobára. Vyšiel na strechu a pomedzi škridle pozoroval v nemom úžase priam neskutočné krvilačné divadlo. Toto ani nemôže byť pravda! Ľudia tam kopali veľkú jamu, obkolesení esesákmi. Traja rómski mladí muži vypätú situáciu nezvládli. „Keď do nich Nemci nešetrne strkali, odstrčili ich od seba. Veliteľ sa rozzúril, nechal tých troch odviesť nabok. Bajonetom im vyrezali jazyk a vypichli oko,“ tlmočí rozprávanie vtedajšieho hrobára 77-ročný Pavel Klinec z Dúbrav. Potom nastala streľba a mŕtve telá bezbranných padali do jamy. Bol medzi nimi Pavlov otec, strýkovia i bratranci. Takto zavraždili vo Zvolene otca a príbuzných aj jeho manželky.

Smrť za pomoc partizánom

Pavel svojho otca Adama ani poriadne nepoznal. Mal iba štyri roky, keď mu ho nacisti zavraždili. Za pomoc partizánom. Rodina síce žila v napätí a obavách, no boli presvedčení, že všetko robia tak, aby sa spojenie s partizánmi neprezradilo. Ani by sa možno nebolo, nebyť aktívnych dúbravských gardistov. Udali ich. Nemci prišli 26. novembra 1944 nadránom do osady a obkľúčili ju.

„Bez jediného slova vysvetlenia vytiahli z domov pätnásť rómskych mužov starších ako štrnásť rokov. Odvliekli ich do vtedajšej synagógy v Detve. Pobudli tam dva dni. Ktovie, či vedeli, čo ich čaká. Možno si mysleli, že ich len pošlú niekam kopať zákopy… a možno niektorí tušili, že sa domov už nikdy nevrátia,“ zamýšľa sa pán Klinec.

Pavel Klinec ako železničiar.
Pavel Klinec ako železničiar. Autor: Archiv Pavla Klinca

Ešte sa len začalo brieždiť, keď sa 28. novembra 1944 vydal pešo z Detvy do Zvolena sprievod. Okrem dúbravských Rómov v ňom cez dvadsať kilometrov v krutej zime šliapali aj ďalší muži, ktorých nacisti pochytali v horách okolo Poľany. „Niektorí vraj mali zavesenú na krku plechovú tabuľku s nápisom – nežiaduci. Rozprával mi o tom po vojne môj brat Ján. Aj to, aký masaker sa dial na zvolenskom židovskom cintoríne, pretože práve on sa po vojne rozprával so spomínaným hrobárom,“ dodáva.

Pár dní zajatých držali vo Zvolenskom zámku. Nadránom 4. decembra 1944 všetkých popravili. Vyvraždili takmer celú rodinu Klincovcov. Bol medzi nimi aj Pavlov bratranec Jozef Klinec – Bimbó, vynikajúci rómsky primáš, známy široko-ďaleko.

Zachránil ho nemecký vojak a mamine halušky

Staršieho syna Jána, ktorý mal sotva pätnásť rokov, tiež zobrali. Vraj pôjde spolu s ďalšími robiť do hôr „poriadok po partizánoch“. Naložili ho spolu s rovesníkmi na nákladné auto. Ján však využil príležitosť a z auta vyskočil. Strieľali po ňom, no netrafili ho a podarilo sa mu ujsť. Hneď nato sa pridal k partizánom.

Matka zostala sama s najmladším synom Pavlom a deväťročným Jožkom. Verila strýkovi Imrovi, ktorý hovoril, že chlapov berú niekam na robotu a večer sa vrátia. Začala variť bryndzové halušky. Deťom na obed, mužovi na večeru. Nemeckí vojaci sa stále vonku obšmietali okolo. „Zahliadla, že jeden z nich je asi hladný, lebo tak zvláštne krútil fúzami. Nabrala mu plný tanier. Nikomu z nás ani len nenapadlo, že práve toto nás zachráni pred istou smrťou,“ spomína pán Pavel.

Rodinka sa ešte poriadne nestihla spamätať zo šoku z nečakaného prepadu, keď sa opäť stala terčom násilností. Jeden z nemeckých vojakov začal pred domom škaredo vykrikovať a kopať do dverí. „Mama vedela trochu po nemecky. Naučila sa to na Horehroní, kde žilo dosť nemeckých osadníkov. Bola vychýrená kuchárka a chodila tam variť robotníkom. Vojaka sa teda opýtala, prečo kope do dverí, povedala mu, že slušní ľudia sa takto nesprávajú a nech nám už dajú pokoj, lebo ráno jej zobrali muža. Toho Nemca to tak najedovalo, že vzal mamu, mňa a brata Jožka, namieril na nás flintu a šikoval nás na cintorín. To si dobre pamätám, ako som sa veľmi bál,“ pokračuje zamyslene.

Matka Margity Klincovej Paulína Oláhová.
Matka Margity Klincovej Paulína Oláhová. Autor: Archiv Pavla Klinca

Nemecký vojak, ktorý sa u Klincovcov najedol halušiek, zrejme poznal sadistickú povahu svojho spolubojovníka. Všimol si ho, ako sa vracia k ich domu. „Dobehol k tetke Marke a pýtal sa, kde sme. Tá mu rukami-nohami naznačila, že prišiel vojak, zobral nás na cintorín a bum! Už sme sa lúčili so životom, keď sme začuli krik v nemčine: "Hans, to nesmieš! Nestrieľaj! Je to katolícka rodina!“ Tak sme prežili. Je to paradox, ale pred smrťou nás zachránil nemecký vojak a mamine halušky," dodáva pán Klinec.

Ani prestrelená ruka ho neodradila od hrania

Pavlov brat Ján odišiel k partizánom, medzi ktorými bol už aj jeho bratranec. Vyznal sa v mapách, stal sa preto spojkou a prieskumníkom. Po potlačení SNP sa niektoré partizánske skupiny rozpadli. „Brat sa chcel vrátiť domov do Dúbrav. Po ceste ho však zajali. Väznili ho najprv v Hriňovej, potom ho presunuli do Detvy, do synagógy, kde bol predtým aj náš otec. Odtiaľ sa dostal do Zvolena… Všetkých zajatých, aj Nerómov, povstaleckých vojakov a partizánov odvážali do Nemecka. Stalo sa však niečo, čo mu zachránilo život,“ približuje osud svojho brata Pavel Klinec.

Všade vládol zmätok. Zajatci sa miešali s bežnými ľuďmi, ktorí hľadali svojich odvlečených príbuzných. „Ako brat spomínal, keď boli vo Zvolene, podišiel k nemu jeden z ich dôstojníkov a povedal: A ty, čo tu ešte robíš? Ale už aj utekaj k maminej sukni! a vyhodil ho z nákladného auta. V tej trme-vrme si to Nemci nevšimli. Janko vzal nohy na plecia, neskôr sa skrýval až do konca vojny na jednom majeri,“ dodáva.

Ján Klinec mal od mladosti vrúcny vzťah k hudbe. Prirástla mu k srdcu natoľko, že sedemnásť rokov až do svojej šesťdesiatky hrával na kontrabase vo folklórnom súbore Podpoľanec. Aj napriek tomu, že mal postihnutú ľavú ruku. Po vojne mu ju prestrelil jeden muž, ktorý bol najskôr partizánom a po príchode nacistov kolaboroval s Nemcami. Šepkalo sa o ňom, že poudával veľa ľudí. Pracovali spolu na tom istom majetku. Muž sa časom dovtípil, že Ján o všetkom vie. Zrejme sa ho chcel zbaviť ako nepohodlného svedka. Hoci mu pištoľou mieril na srdce, guľka ho trafila iba do ruky. Odvtedy ju mal postihnutú.

Nemci si prišli na istotu

Bol november 1944. Vonku veľa snehu, mráz, len tak trešťalo. V malom domčeku pri potoku v Dolnej Bzovej, obkolesenom horami a lúkami, sa zrána štvorročná Gitka Oláhová hrala s najmladším, osemmesačným bračekom. Bola šťastná, lebo jej ocko Jozef bol práve doma. „Otec bol slovenský vojak. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal k odboju. Večer predtým prišiel domov aj s jedným kamarátom z Hriňovej, s ktorým bojovali pod velením Goliana. Prišli celí premočení, tak sa sušili. Mama im v noci piekla bochníky a balila poživeň,“ vracia sa do detstva 77-ročná Margita Klincová, Pavlova manželka.

Svitol nový deň. Muži sedeli za stolom, jedli cviklu a besedovali. Staršia dcéra Vlasta a syn Jožko priniesli drevo, aby bolo čím kúriť. Pri sporáku, kde matka varila fazuľu, sa sušili mužské ponožky a baganče. Gitku, hrajúcu sa s malým bračekom, zaujala srieň, ktorá pokrývala oblok. Prštekom ju začala zoškrabkávať. A čo zrazu nevidí? Po zasneženej lúke sa k nim blížia veľké tmavé postavy s helmami na hlavách. Rýchlo to povedala rodičom. „Odrazu ma premkol veľký strach. Otec vstal od stola, pozrel cez zoškrabaný kúsok okna a povedal: "To je koniec. Nemci!“ Mama zvolala, aby ušli, ak sa ešte dá. Nedalo sa. Nemci kopli do dverí, mierili na nás a kričali: Kom, kom, partizan!…" pokračuje so slzami v očiach. Niekto ich zrejme udal.

Obaja muži zdvihli ruky nad hlavu a vyviedli ich von. Nestačili sa ani obuť. Deti sa triasli a plakali. Matka zachovala duchaprítomnosť, schytila baganče a s plačúcim bábätkom v náručí ich chlapom bežala zaniesť, keď oboch odvádzali v snehu naboso. Nedovolili, aby sa obuli.

Nič mi nenos, už sa asi nevrátim

„Mama vravela, že v ten deň z Dolnej Bzovej odvliekli dvanásť mužov, Rómov aj Nerómov. Zobrali ich do detvianskej synagógy. Na druhý deň išla za otcom zaniesť mu nejaké jedlo. On jej povedal: "Už mi nič nenos, nič mi nedávaj, nechaj deťom. Idú nás deportovať, živý sa už asi nevrátim.“ Mama sa nevzdávala. So starou mamou zašli za farárom do Podkriváňa, aby sa skúsil za môjho otca prihovoriť, veď všetci sme dietky Božie. Dostalo sa im odpovede, že on partizánom nepomáha," posúva príbeh pani Margita.

Otca spolu s ďalšími z Detvy zavliekli do Zvolena, kde ich bili a mučili. Napokon ich všetkých popravili na zvolenskom židovskom cintoríne do vlastnoručne vykopaných jám. Jozefa Oláha zavraždili 30. novembra 1944. Mal 26 rokov. O jeho smrti sa manželka a päť malých detí dozvedeli až pár rokov po vojne.

Odvlečením otca sa útrapy rodiny neskončili. Zanedlho sa nacisti vrátili. „Stará mama vedela niečo po nemecky, lebo chodila po robotách na Sudety. Jeden Nemec jej prezradil, čo sa ide diať a aby sme čo najskôr ušli. Pobalili sme napochytre najnutnejšie veci a skryli sa v horách. O pol hodiny sme už videli, ako nám horí dom. Túlali sme sa potom po lazoch. Dobrí ľudia nám dali na pár dní nocľah a jedlo. Nakoniec sme sa vrátili do Bzovej, kde sme sa skrývali v pivnici maminej švagrinej až do oslobodenia. Bolo nás tam veľa, aj cudzích,“ hovorí Margita Klincová. S dojatím rozpráva, akú radosť prežívali, keď do dediny prišli sovietski vojaci.

Život sa s nimi nemaznal, no vydržali

Pavel Klinec po skončení vojny išiel slúžiť do gazdovstva na Holcov majer pri Očovej. Pásol kravy a ovce. Pochvaľuje si vtedajšieho gazdu, ktorý mu vychádzal v ústrety, aby mohol dokončiť základnú školu. Pokračoval na baníckom učilišti v Sirku a ako baník sa zamestnal v Ostrave. Po vojenčine nastúpil k traťovej dištancii železníc vo Zvolene, kde začínal ako traťový robotník. Spravil skúšky a stal sa kontrolórom tratí, potom ďalšie skúšky na závorára, až sa napokon vypracoval na samostatného hlavného pokladníka. Za pracovné výkony, spoľahlivosť a svedomitú prácu dostal viacero pracovných ocenení.

Pavel Klinec
Pavel Klinec Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Z domu Oláhovcov v Dolnej Bzovej zostali len zvyšky múrov, strecha zhorela úplne. Provizórne upraviť dom na bývanie im pomohli ľudia z dediny. Spali na zemi, varili na pahrebe… Pomaly a s veľkými ťažkosťami si začali budovať nový život. Matka, aby ako-tak uživila deti, vyrábala z povrázkov šnúrky a predávala ich. Na školy pre deti peňazí nebolo. Dve staršie išli do služby ku gazdom. Gitka po vojne skončila základnú školu. Za Pavla Klinca sa vydala v roku 1959. Žijú v Dúbravách neďaleko Detvy. Spolu majú šesť detí, všetky majú stredné školy. Margita nikdy nezaháľala. Najprv odchovala deti, potom sa zamestnala. Pracovala až do dôchodku, naposledy ako upratovačka v hlavnej zvolenskej železničnej stanici.

Ma bisteren! Nezabudnite!

Až do vzniku Slovenského štátu boli Rómovia prirodzenou súčasťou obcí a miest. Nerómovia ich brali ako šikovných pomocníkov, zručných kováčov. Nikto sa neštítil roboty. Zapájali sa i do kultúrneho života. Klincovci napríklad tesne pred vojnou hrali v dedinskom predstavení Chlapec z majera.

Zmeny nastali v roku 1941, keď minister vnútra vydal vyhlášku o „úprave niektorých pomerov Cigánov“. Olašským Rómom zakázali kočovať a tí, čo bývali priamo v dedinách, museli odstrániť svoje domy od ciest a presídliť sa mimo dediny. Opatrenia proti Rómom robili slovenskí gardisti, ktorým vtedajšia legislatíva umožňovala rôzne spôsoby priameho fyzického násilia. „Žili sme, ako by som to povedal, civilizovaným spôsobom života. Nijaké krádeže alebo kadejaké vylomeniny. Nikto s nami nemal problém. Aj keď sme boli chudobní Rómovia, to ešte neznamená, že automaticky musíme byť zlodeji či vyvrheli spoločnosti, ako sa to dnes neraz prezentuje. Naši rodičia, ja aj moja manželka sme celý život žili slušne, pracovali a viedli sme k tomu aj naše deti. O to viac ma mrzí, že nás všetkých v súčasnosti hádžu do jedného vreca,“ uzatvára Pavel Klinec.

Divadelníci z Dúbrav. Adam Klinec, otec Pavla...
Divadelníci z Dúbrav. Adam Klinec, otec Pavla Klinca (prvý sprava v hornom rade). Autor: Archiv Pavla Klinca

Klincovcom vyvraždili takmer celú rodinu, o otca a príbuzných prišla i pani Margita. Väčšina z nich je pochovaných v masovom hrobe pri múre zvolenského židovského cintorína. Pred zhruba jedenástimi rokmi tu odhalili pamätník obetiam rómskeho holokaustu počas druhej svetovej vojny Ma bisteren! – Nezabudnite! Obete z Dúbrav si obec uctila pamätnou tabuľou na budove tamojšieho obecného úradu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy #nacizmus #holokaust
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk