Lazare Carnot: Otec modernej totálnej vojny

20.10.2017 10:00

Totálna vojna je vojnou zameranou na úplne zničenie alebo podriadenie si protivníka, pričom na tento účel spoločnosť mobilizuje všetky svoje sily. V modernom období bol prvou takou vojnou boj revolučného Francúzska proti intervencii a kontrarevolúcii v rokoch 1792 - 1797. K sformovaniu úspešnej stratégie podstatným spôsobom prispel Lazare Carnot, ktorý je preto označovaný aj za „Organizátora víťazstva“.

Louis Léopold Boilly: Lazare Carnot (1813)
Louis Léopold Boilly: Lazare Carnot (1813) Autor: Wikipedia

Carnot tak patrí tak medzi najvýznamnejších vojenských stratégov v dejinách a je autorom koncepcie vedenia vojny ako komplexného súhrnu vojensko-operačných, politických, ekonomických a podobných činností vo všetkých sférach spoločnosti a na všetkých bojiskách súčasne.

Čestný muž bez mocenských ambícií

Lazare Carnot sa narodil v Nolay 13. mája 1753 ako syn miestneho sudcu. Študoval filozofiu, logiku, matematiku a neskôr na ženijných a delostreleckých školách geometriu, mechaniku, zemepis, hydrauliku a iné odbory. S jeho menom je spojených viacero objavov a inovácií v oblasti geometrie, fyziky a pevnostného staviteľstva. Bol interdisciplinárnym človekom, ktorý nakoniec v rozhodujúcom momente dokázal prepojiť svoje vojenské znalosti s prístupom racionálne, logicky a koncepčne rozmýšľajúceho prírodovedca a matematika.

Ako dvadsaťročný sa stal dôstojníkom ženijného pluku. Zlomom v jeho živote sa v roku 1789 stala revolúcia. V roku 1791 bol zvolený za poslanca Zákonodarného zhromaždenia a neskôr aj Národného konventu. 14. augusta 1793 sa stal členom Výboru pre verejnú bezpečnosť a ministrom vojny. Bol ním krátko – len do 6. októbra 1794. Neskôr (od 4. novembra 1795 do 5. septembra 1797) bol členom Direktória. V roku 1800 bol medzi 2. aprílom – 8. októbrom opäť ministrom vojny a medzi 20. marcom a 22. júnom 1815 ministrom vnútra.

Vyslúžil si povesť mimoriadne schopného organizátora a odborníka a tiež čestného muža bez veľkých mocenských ambícií. To mu umožnilo prežiť všetky prevraty revolučného Francúzska. Každý režim ho potreboval a nadmerne sa ho neobával (vnútorne bol Carnot umierneným republikánom).

Predovšetkým jeho pôsobenie vo Výbore pre verejnú bezpečnosť bolo skvelou ukážkou toho, čo sa deje, keď sa mimoriadny človek dostane do extrémnej situácie a koná efektívne, novátorsky a využívajúc všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii. Iste, revolučná vojna je priestor pre výnimočných ľudí konajúcich rýchlo a radikálne – generáli Lazare Hoche a François Marceau sa stihli úspešne zapísať do dejín a hrdinsky padnúť pred dosiahnutím tridsiatky… No tí vyhrávali bitky. Carnot vyhral celú vojnu.

Francúzska armáda na začiatku revolúcie

Revolučné Francúzsko v roku 1792, keď sa začala tzv. vojna proti prvej koalícii, bolo síce najľudnatejším európskym štátom, no spojenectvo Rakúska, Pruska, Británie, Španielska, Holandska a ďalších menších štátov sa zdalo byť preň smrteľným ohrozením. Na druhej strane tu boli aj faktory, ktoré hrali vo francúzsky prospech. Vojenské osvietenské reformy po sedemročnej vojne zjednotili a skvalitnili armádu, obmedzili verbovanie vojakov zo zahraničia a skrátením doby služby v armáde vytvorili rezervoár záloh. Ideálom sa stala profesionálna, štandardizovaná, skvele vycvičená a vyzbrojená, no nie príliš veľká armáda riadená na základoch racionalizmu a efektívnosti.

Francúzska armáda sa začala vnímať ako samostatný sociálny organizmus, ktorý si vypestoval silné nacionálne cítenie a predstavu, že stelesňuje celoštátne úsilie. Po revolúcii k tomu treba prirátať aj nové faktory: revolučný elán vojakov a občanov a ochotu republikánskej vlády poskytnúť zbrane omnoho širšiemu segmentu populácie, ako by si trúfol režim absolutizmu. Keďže v európskom politickom myslení až do 20. storočia boli občianske práva nerozlučne spojené s povinnosťou vykonávať vojenskú službu, francúzsky štát mal na vojenské účely zrazu k dispozícii takmer celú dospelú mužskú populáciu.

Medzinárodná situácia sa však zhoršovala, a preto sa revolučné Francúzsko rozhodlo riešiť situáciu ofenzívne a 20. apríla 1792 vstúpilo do vojny najprv s Rakúskom a o pár týždňov neskôr s Pruskom a potom aj s ďalšími európskymi štátmi. Na začiatku vojny mala francúzska armáda 156-tisíc príslušníkov. 11. júla 1792 vydalo Zákonodarné zhromaždenie dekrét, ktorý hlásal, že „vlasť je v nebezpečenstve“, a ktorý sa stal základom všetkých mobilizačných opatrení. Vzhľadom na realitu nepriateľského obkľúčenia, nedostatok zásob, výzbroje a výstroja a kvalifikovaných dôstojníckych kádrov, táto formulácia nebola žiadnou rétorickou metaforou.

10. augusta 1792 sa moci chopili radikálni jakobíni, ktorí 21. septembra 1792 vyhlásili republiku. Začiatok vojen znamenal aj postupný vznik masovej armády založenej na dobrovoľníkoch a neskôr aj na všeobecnej brannej povinnosti.

Prvý nábor dobrovoľníkov bol vyhlásený už v roku 1791 a druhý v súvislosti so začatím vojny v roku 1792. Tretí na jar 1793 a bol už predstupňom masovej povinnej mobilizácie, lebo už boli presne rozpísané kvóty nováčikov na jednotlivé regióny. Začiatkom leta 1793 tak sila francúzskej armády dosiahla počet 645-tisíc mužov. Francúzskej armáde sa však spočiatku nedarilo, bojovalo sa so striedavým úspechom a nepriatelia prenikli hlboko na francúzske územie.

Carnot presadil, že na obrane vlasti sa mali...
Carnot presadil, že na obrane vlasti sa mali podieľať všetci. Autor: Reprofoto Wikimedia

Situácia sa zmenila po tom, čo bol 14. augusta 1793 za ministra vojny určený práve Lazare Carnot. Ten sa rozhodol osvietenskú ideu o povinnosti každého občana brániť vlasť vrátane povinných odvodov – ale ktoré v konečnom dôsledku dovtedy postihli len menšinu – rozvinúť do koncepcie „národa v zbrani“. Nepriateľské obkľúčenie musel rozbiť odhodlanou ofenzívou a na to potreboval veľkú armádu.

Carnotova totálna vojna

Presadil preto zavedenie univerzálnej brannej povinnosti pre mužov medzi 18. a 40. rokom života. Niekdajšia prax selektívnych odvodov bola nahradená odvodmi univerzálnymi pre konkrétne vekové ročníky (lévee an masse). V prvej vlne na základe zákona zo dňa 23. augusta 1793 odviedli neženatých mužov vo veku 18 až 25 rokov. Mobilizačný dekrét pripravený Carnotom hneď v prvom paragrafe hlásal, že: „Odteraz až do vyhnania nepriateľov z územia Republiky, je francúzsky národ v stálej pohotovosti pre vojenskú službu. Mladí muži pôjdu bojovať, ženatí muži budú kuť zbrane a dopravovať zásoby. Ženy budú vyrábať stany a šaty a slúžiť v nemocniciach. Deti budú zbierať staré plátno, starci budú na verejných miestach vyzývať bojovníkov k odvahe a hlásať jednotu Republiky a nenávisť ku kráľom.“

Uvedený text sa stal neskôr vzorom všetkých výziev na totálnu vojnu a nič ju už asi nemôže opísať otvorenejšie. V ďalšom texte dekrét nariaďuje iné opatrenia potrebné na vedenie totálnej vojny: Poskytnutie budov na zriadenie kasární a dielní, zhabanie zbraní a koní na potrebu obrany. Mobilizácia bola označená za všeobecnú a nebolo možné sa jej až na výnimky vyhnúť. Označení muži boli v mieste bydliska povinní podrobiť sa vojenskému výcviku. Miestne orgány boli povinné zabezpečiť aj ich vyzbrojenie a vystrojenie. Roľníkom bolo prikázané poskytovať potraviny. Výbor pre verejnú obranu a osobitne minister vojny (Carnot) dostali mimoriadne právomoci a finančné prostriedky na zabezpečenie zbrojárskej výroby a mobilizácie.

Takáto armáda založená na všeobecných odvodoch a mimoriadnych ekonomických opatreniach mohla obsiahnuť veľký podiel populácie daného štátu. Koncom roka 1793 veľkosť francúzskej armády stúpla asi na 900-tisíc mužov. Do septembra 1794 narástla ešte na 1,5 milióna. Takýto počet vojakov bol na 18. storočie fascinujúci. Do konca roka 1793 Francúzsko dokázalo vydupať zo zeme 14 samostatne operujúcich armád. Francúzska republika v rokoch 1793 až 1797 tak postavila vojsko počtom rovnocenné viacerým vtedajším monarchiám spolu. Ukázala tak, ako za krátky čas dokáže znásobiť svoju vojenskú silu národ, keď sa pre takýto krok uvedomelo rozhodne. Do jedného telesa sa zliala stará kráľovská armáda, viaceré oddiely Národnej gardy, entuziastickí dobrovoľníci a odvedenci. Duch bol útočný, revolučný a v armáde vládli napriek materiálnym nedostatkom elán a sebadôvera.

Carnot nepodcenil ani materiálnu stránku budovania armády. Preto inicioval mobilizačné opatrenia aj v ekonomike, ktoré sú dodnes vnímané ako vzorové. Z jeho pohľadu prechod na vojnovú ekonomiku s plným využitím pracovnej sily tých, čo neboli odvedení do armády, bol integrálnou súčasťou krokov nutných na vedenie vojny. (Ako sa vraví: „Vojenskí amatéri hovoria o taktike a stratégii, profesionáli o zásobovaní.“)

Na obrane vlasti a republiky sa mali podieľať všetci, bola to logická požiadavka revolučnej vojny, v ktorej francúzsky národ ako občania jednej Republiky, bránil svoju slobodu a svoje novonadobudnuté práva. Carnot nariadil zhabať kostolné zvony na výrobu kanónov, prikázal hľadať náhradné suroviny a výrobné postupy a ako vôbec prvý stratég cielene oslovil vedcov, aby svojimi novými vynálezmi prispeli na obranu. V Meudone tak vzniklo prvé vojenské výskumné stredisko a v roku 1794 v ňom bol založený prvý letecký vojenský oddiel na svete – Corps d'Aérostatiers. Jeho pozorovacie balóny prispeli k francúzskemu víťazstvu v rozhodujúcej bitke pri Fleures dňa 26. júna 1794.

Nebol však čas na poriadny výcvik. Nebolo možné spoliehať sa na manévre a synchronizáciu, ale viac na numerickú prevahu, nadšenie a iniciatívne konanie veliteľov i vojakov. Nová taktika voľnejších formácií ostrostrelcov a kolón, v rámci ktorých neboli jednotlivci tak kontrolovateľní ako pri uplatňovaní lineárnej taktiky, vyžadovala vojakov s osobným záujmom o boj a jeho výsledky. Carnotom presadzovaný spôsob boja bol rozhodný útok kolón založený na lokálnej číselnej prevahe. Útočiace kolóny sa mali snažiť línie protivníka napadnúť zboku s cieľom ich úplne rozbiť a zničiť. Táto taktika vedome počítala aj s vysokými vlastnými stratami, ktoré si však armáda Republiky vďaka svoje početnosti a vysokej miere entuziazmu mohla dovoliť, pokiaľ výsledkom boja bolo nakoniec rozhodné víťazstvo nad nepriateľom. Carnotovým návrhom bolo aj spájanie vojakov zo starej armády, ktorí však mali za sebou dostatočný výcvik a skúsenosti s novými entuziastickými dobrovoľníkmi a odvedencami. Jedni poskytli vojenské know-how, druhí nadšenie.

Carnot je aj prvým priekopníkom myšlienky globálneho vojenského strategického plánovania a vedenia vojny ako jednotného súhrnu aktivít na vzdialených bojiskách a tiež v oblasti výstavby a výcviku ozbrojených síl a riadenia národnej ekonomiky. S takouto armádou a s takýmto strategickým myslením mohla Republika skutočne bojovať proti zvyšku ostatnej Európy. Carnot ako ženista v zásade preferoval obranu pred útokom. V situácii „globálneho obkľúčenia“ však pružne uprednostnil stratégiu rýchlej ofenzívy a vyraďovania protivníkov jedného za druhým.

Víťazstvo a jeho trpké plody

Carnot dokázal svojimi organizačnými a mobilizačnými opatreniami docieliť obrat vo vojne. Koncom roka 1793 začali armády Republiky víťaziť. V roku 1794 sa im podarilo vytlačiť nepriateľa z Francúzska a obsadiť Rakúske Nizozemsko a ľavý breh Rýna. V nasledujúcom roku ovládli Holandsko a po víťaznej talianskej výprave generála Bonaparta bolo 18. apríla 1797 v štajerskom Leobene podpísané prímerie s hlavným protivníkom – rímsko-nemeckou ríšou na čele s habsburským monarchom. Vojna medzi Francúzskom a Rakúskom bola formálne ukončená 17. októbra toho istého roku mierovou zmluvou z Campo Formio. Zmluva, ktorej 220. výročie si v týchto dňoch pripomíname, potvrdila francúzske územné zisky a zánik tisícročnej Najjasnejšej republiky benátskej, ktorá s ďalšími územiami pripadla habsburskej monarchii.

Výkon, ktorý francúzski republikánski vojaci občania podali, bol fascinujúci. Vojna s Britániou naďalej pokračovala, no v danom momente sa zdalo, že Republika slávne zvíťazila, rozšírila svoje územie a priniesla slobodu do Talianska a Holandska. (Prečo po roku 1797 nenastal mier a bojovalo sa až do roku 1815 je iná otázka.)

Nová francúzska stratégia však mala aj svoje časované bomby. Totálna vojna, ktorá stvorila masovú armádu, ľahko môže vyústiť do vojenskej diktatúry, čo sa aj stalo v roku 1799, keď sa chopil moci generál Bonaparte. Tento vývoj bol logický. Veď v rokoch 1793–1797 sa francúzska revolučná armáda oprávnene mohla považovať za stelesnenie toho najlepšieho z národa a rozhodujúcu spoločenskú a politickú silu, ktorá združovala najaktívnejšiu časť mladých mužov. Mladí dôstojníci mali mnoho dôvodov sa domnievať, že by v Republike mali vládnuť oni a nie korupční politici.

Francúzska ekonomika – s výnimkou krátkeho mobilizačného vypätia – vlastne ešte nebola schopná plnohodnotne vydržiavať masovú armádu. Revolučné Francúzsko sa preto muselo spoliehať aj na korisť. Šťastím Republiky bolo, že vojna sa už v rokoch 1794–1795 preliala za hranice Francúzska a francúzske armády sa mohli živiť na úkor ovládnutých území. No okrem nepredvídateľnosti takéhoto príjmu to znamenalo, že vojny vedené pôvodne s cieľom oslobodiť susedné národy sa nevyhnutne zmenili na drancovacie výpravy.

Metódy totálnej vojny vyústili do rozvrátenia života celej jednej generácie, ak nie dvoch. Vždy prinášajú ťažké ľudské a materiálne straty, množstvo mŕtvych a zmrzačených. Tiež aj brutálne morálne a duševné následky, „…zosurovenie, zdivočenie mravov“, ako písal Hviezdoslav alebo posttraumatický syndróm, ako to nazýva moderná psychiatria. Carnotove opatrenia mobilizovali zdroje a presmerovali ich na vojnovú výrobu a zásobovanie – samy osebe však nevedeli podstatne zvýšiť celkovú produkciu francúzskej ekonomiky, čoho si bol sám Carnot veľmi dobre vedomý. Osobne odmietal teritoriálnu expanziu Francúzska a pokračovanie v dlhodobej vojne videl ako zhubné – na rozdiel od Napoleona Bonaparta vedel, že vzopätie totálnej vojny môže Francúzsko bez dlhodobej ujmy zniesť len obmedzený čas. Respektíve Bonaparte to vedel tiež – ale bolo mu to jedno a pokračoval v sérii nekonečných kampaní, odvodov, vojnového zdaňovania a vyberania kontribúcií.

Z vojen napoleonského obdobia sa Francúzsko demograficky a hospodársky spamätalo až v druhej polovici 19. storočia – radikálnejší názor hlása, že vlastne v úplnosti nikdy.

Po reštaurácii monarchie a po bitke pri Waterloo v roku 1815 bol Lazare Carnot v nemilosti a zvyšok života strávil vo Varšave (ovládanej ruským cárom Alexandrom I.) a v pruskom Magdeburgu ako vysoko vážený vojenský poradca a vedec. Zomrel 2. augusta 1823.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#totálna vojna #Lazare Carnot #branná povinnosť #armáda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk