Prvá hasička v New Yorku sa nezľakla driny ani diskriminácie

Aby sa mohla vyrovnať mužom, musela vyhrať súd, strpieť ponižovanie, šikanu aj obťažovanie.

22.10.2017 10:16
Brenda Berkmanová Foto:
Brenda Berkmanová sa stala prvou hasičkou v New Yorku.
debata (6)

A to všetko len preto, aby si splnila sen a získala prácu, ktorá bola pre ženy dovtedy tabu. Brenda Berkmanová sa stala prvou hasičkou v New Yorku.

Jej útrapy pripomínajú trochu známy americký film G. I. Jane z roku 1997. Hollywoodska hviezda Demi Moore v ňom stvárnila dôstojníčku, ktorá sa prihlási na tvrdý vojenský výcvik, aby ju prijali do elitnej jednotky „mariňákov“. Brenda Berkmanová si prešla niečím podobným, akurát že diskrimináciu nezažila v armáde, ale v hasičskom zbore.

Až do začiatku 80. rokov nebolo medzi newyorskými požiarnikmi ani jednej ženy. A to napriek tomu, že federálny zákon o ľudských právach z roku 1964 zakazoval akúkoľvek formu diskriminácie na základe rasy či pohlavia. Od roku 1972 to platilo aj pre mestá.

Hasičský zbor mesta New York (FDNY) okolnosti napokon prinútili, aby v roku 1977 ustúpil a otvoril brány príslušníčkam nežného pohlavia. Nalákať sa nechala i Brenda, ktorá mala vtedy 26 rokov, diplom z histórie a už tretí rok študovala právo na Newyorskej univerzite.

„Bola som v poslednom ročníku a stále som hľadala prácu, ktorú by som v živote robila. Rozhodla som sa trénovať a zúčastniť sa na hasičských skúškach,“ opísala na internetovom portáli komunity Lean in Circle.

S manželom na pleciach

Aj keď bola fyzicky zdatná a behávala maratóny, prípravu nepodceňovala. „Na testovanie trénovala veľmi, veľmi tvrdo,“ prezradil o nej v dokumentárnom filme Taking the Heat z roku 2006 jej bývalý manžel Ken Gordon. „Cvičila tak, že ma nosila po schodisku. Prehodila si ma cez plecia a bežala so mnou hore-dolu po schodoch.“

Hasičský zbor však testy robil len naoko. V skutočnosti nemal záujem, aby ich ženy zvládli, práve naopak. Z asi 400 žien, ktoré sa podrobili písomnej skúške, pripustili k telesným testom iba 90. Jednou z nich bola Brenda. Žiadna však neuspela.

Niet divu. Ako neskôr priznal jeden z veliteľov hasičského zboru, nešlo o obvyklé, štandardné skúšky. Ženy testovali najmä v rýchlosti, museli sa šplhať po stenách a zdvíhať na plecia 55-kilovú figurínu. Testy, kde by ženy mohli využiť výhody svojej telesnej stavby – napríklad pohyb na úzkom priestore, sa, naopak, vynechali.

Berkmanová to však nevzdala. Prebudila sa v nej bojovníčka. Správne nahnevaná na to, ako ich hasiči vysmiali, podala na mesto New York žalobu pre diskrimináciu. Súdny proces sa začal v roku 1979, keď už pracovala ako právnička.

Žalovaná strana ju obvinila, že súd berie ako reklamu, aby sa zviditeľnila ako advokátka. Aby toto podozrenie vyvrátila, musela odprisahať, že ak spor vyhrá, vzdá sa právnickej kariéry a stane sa požiarničkou.

Nevraživosť kolegov

Súd sa vliekol tri roky, ale mladá advokátka napokon zvíťazila. Federálny sudca uznal, že uvedené testy neboli voči ženám férové a musia prebiehať inak.

Ešte v tom istom roku sa Brenda opäť prihlásila na nové skúšky a spolu s ďalšími 39 ženami ju prijali do hasičského zboru v New Yorku. Jej problémy sa tým však neskončili, lebo diskriminácia ďalej pokračovala.

Prejavilo sa to už pri následnom výcviku, ktorí museli podstúpiť. Inštruktori boli na ženy často tvrdší než na mužov, nebola núdza o výsmech a ponižovanie. „Mali sme dobrých aj zlých učiteľov. Niektorí nás chceli niečo naučiť, iní sa snažili, aby sme to vzdali,“ priblížila Berkmanová.

Odhodlané ženy sa utešovali tým, že je to súčasť tréningu, no keď ním prejdú, šikanovanie sa skončí. To sa však nestalo. Nadriadení aj kolegovia im neustále dávali najavo, že ženy medzi sebou nechcú. Mnohí sa im vyhýbali, nebavili sa s nimi, posmievali sa im, no prichádzalo aj k prípadom zastrašovania, fyzického napadnutia či sexuálneho obťažovania.

Viacerí muži boli totiž presvedčení, že sa žena pri zásahu nemôže vyrovnať ostatným hasičom a byť s ňou v nebezpečnej situácii ohrozuje ich život. Aby ženy odradili, neštítili sa ani podrazov. Napríklad im poškodili výstroj alebo vypustili vzduch z dýchacieho prístroja. Takmer na každej hasičskej stanici sa našla žena, ktorá okúsila harašment.

Pracovať za takých podmienok v zbore, kde sa ľudia musí spoliehať jeden na druhého, bolo pre ženy často neznesiteľné. Viaceré z nich radšej odišli, ako by to mali ďalej trpieť. Príkoria, ktorým boli vystavené, spôsobili, že Brenda pre hasičky založila organizáciu United Women Firefighters, ktorú potom viedla. Jej úlohou bolo bojovať proti diskriminácii.

Dvakrát lepšie ako muži?

Tým, ako sa angažovala, si však iba narobila ďalších nepriateľov. O to viac, keď priznala, že je lesbička. Spolu s jednou kolegyňou ju raz dokonca vyhodili zo zboru pre údajnú fyzickú neschopnosť. Zase sa však obrátila na súd, ktorý jej dal za pravdu, takže ju museli prijať späť.

Ako po rokoch vysvetlila, jediná cesta pre hasičky vtedy bola, aby sa snažili byť ešte lepšie ako muži – tvrdšie, drsnejšie a odvážnejšie. "Cítili sme, že musíme byť dvakrát také dobré ako muži a dvakrát také „mužné“ – nech je to už čokoľvek, aby sme dokázali, že aj ženy majú schopnosti a guráž vykonávať túto náročnú a niekedy heroickú prácu,“ zhodnotila Brenda.

Vďaka jej húževnatosti a odvahe sa názor na hasičky postupom času predsa len pomaly menil. Mužskí kolegovia si na ne začali zvykať a Berkmanová stúpala po kariérnom rebríčku. V roku 1994 ju povýšili do dôstojníckej hodnosti, získala niekoľko cien od organizácii bojujúcich za ženské práva a v roku 1996 ju v Bielom dome prijal prezident Bill Clinton.

Úplnú rovnosť v hasičskom zbore sa jej však aj tak nepodarilo dosiahnuť. Ukázalo sa to aj pri teroristickom útoku 11. septembra 2001. Keď lietadlá vrazili do mrakodrapov Svetového obchodného centra, Berkmanová okamžite nastúpila do služby, hoci mala voľno. So svojou jednotkou zasahovala priamo na mieste.

"Myslela som si, že zomriem. Presahovalo to všetko, čo som dovtedy zažila,“ uviedla neskôr. Podľa nej tam panoval absolútny chaos. „Velila som svojej skupine a nebolo tam nikoho, kto by velil mne. Jediné, na čom som pomyslela, bolo: Takto nejako to muselo vyzerať vo Vietname,“ citujú Brendu autorky knihy Women at Ground Zero.

Keď po tej tragédii newyorských hasičov v USA oslavovali ako neohrozených hrdinov, Berkmanovej sa dotklo, že sa hovorilo vždy iba o mužoch, aj keď na mieste zasahovalo veľa žien. Odpoveď? Medzi 343 hasičmi, ktorí vtedy zahynuli, nebola ani jedna žena. (Podobne sa vyzdvihovali muži policajti, hoci pri „dvojičkách“ zomreli aj tri policajtky.)

Lebo si dievča…

To, že sa Berkmanová ozývala, však nebolo márne. V ženách to – zrejme aj pod vplyvom návalu vlastenectva – prebudilo záujem o prácu v hasičskom zbore. Zatiaľ čo pred 11. septembrom 2001 vo FDNY pôsobilo už len 25 žien a nové takmer nepribúdali, po tejto udalosti sa začali znova hlásiť.

Dnes ich je v New Yorku 52, čo predstavuje asi 0,5 percenta zo zhruba 10 500-členného zboru. (Celkovo sú medzi požiarnikmi v USA približne štyri percentá žien.)

Brenda Berkmanová si v hasičskom zbore nakoniec odslúžila takmer 25 rokov. Ani po tom, čo v roku 2006 ako kapitánka odišla do výslužby, neľutuje svoje rozhodnutie zvoliť si túto náročnú prácu. Hoci zarábala oveľa menej, ako keď bola právnička.

Prečo však dlhé roky znášala také nedôstojné zaobchádzanie a diskrimináciu, keď si mohla vybrať iné povolanie? Dôvodom podľa nej bolo, že prácu hasičky mala naozaj rada, rovnako ako psychické a fyzické výzvy, ktoré prinášala.

„V živote som tiež dospela do bodu, keď som už nebola ďalej ochotná akceptovať ľudí, čo mi hovorili, že niečo nemôžem robiť, pretože som dievča,“ zdôvodnila skúsená hasička.

Dievčatám a mladým ženám zároveň odporučila, že aj keď to nie je vždy ľahké, nemali by „nie“ brať ako odpoveď. Pomôže to totiž ďalším ľuďom v budúcnosti.

„Nikoho – či už chlapca alebo dievča – by nemali zaškatuľkovať len pre jeho pohlavie,“ upozornila. „Je skvelé, že ženy teraz môžu svojej komunite slúžiť rovnako ako muži. Vravím: prečo nie?“

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #New York #hasička