Židovský lekár zachraňoval životy v pracovnom lágri pre Rómov

, 29.10.2017 07:00

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Prostredníctvom príbehov žijúcich pamätníkov a ich potomkov priblíži najtemnejšiu a najkrutejšiu stránku nacistického režimu, ktorý systematicky počas druhej svetovej vojny vyvražďoval a prenasledoval ľudí len pre ich náboženstvo či rasu. Holokaust sa pre svoje zverstvá do histórie ľudstva navždy zapíše čiernymi písmenami. Tretia séria seriálu dnes prináša príbeh rodiny Ladislava Welwarda.

Welwardovci.  Prvý zľava MUDr. Rudolf Welward,...
Welwardovci. Prvý zľava MUDr. Rudolf Welward, vedľa neho stojaci syn Ladislav, posledná vpravo lekárova manželka Melánia Welwardová. Autor: Archív L. WELWARDA

Kopanec, úder. Stále dookola, nemalo to konca. Banskoštiavnický lekár Rudolf Welward sa prepadal do oslobodzujúceho bezvedomia. Štiavnickí gardisti, ktorí ho spoznali, sa v pracovnom tábore v Novákoch na ňom vskutku vybúrili. O pár dní lekár z krutej bitky dostal mozgovú porážku. Bezvládne telo, v ktorom zostali posledné zvyšky života, si odniesla domov lekárova manželka Melánia. „Neviem, ako sa to mame podarilo, ale nakoniec otca z toho dostala. Chodil síce ťažšie na jednu nohu, duševne sa z tej traumy tiež ako-tak zotavil. Nikto z nás vtedy ani len netušil, čo nás ešte čaká. Nie sú to veru pekné spomienky,“ hovorí 81-ročný Ladislav Welward z Banskej Štiavnice.

Lekár s manželkou a so synom skončili v Zaisťovacom pracovnom tábore pre Cigánov v Dubnici nad Váhom. Od deportácie do nemeckých likvidačných táborov ich neskôr zachránila šťastná náhoda. Starú mamu popravili v Kremničke.

Rodičov odvliekli, babku zavraždili

Doktora Welwarda poznali ľudia zo širokého okolia ako výborného lekára, ktorý ustavične zbieral informácie o nových liekoch a liečebných postupoch. Roky si ich zapisoval do červeného diára. V ambulancii na prízemí ich domu v centre Banskej Štiavnice mu pomáhala manželka ako ošetrovateľka, hoci študovala konzervatórium.

Rudolf Welward v prvej svetovej vojne ako mladý...
Rudolf Welward v prvej svetovej vojne ako mladý začínajúci vojenský lekár. Autor: Archív Ladislava Welwarda

Prvá deportačná vlna v roku 1942 rodinu obišla. O dva roky neskôr im nepomohla ani výnimka, ktorá ochraňovala Židov potrebných pre vtedajší Slovenský štát. Najprv si to odniesol len Rudolf. Len čo sa ako-tak vrátil po bezcitnej bitke v Novákoch do života, prišiel v roku 1944 ďalší úder. Tentoraz zasiahol celú rodinu.

„Jedného dňa zobrali mamu a otca. Mal som vtedy deväť rokov. Zostal som so starou mamou, s ktorou sme sa museli skrývať. Pomáhali nám viacerí ľudia z Banskej Štiavnice. Niekoľko mesiacov sme žili v pivnici starého domu. Potajomky nám nosili jedlo k plotu záhrady. Stará mama ho chodila v hlbokej noci odtiaľ brávať… Boli to dni plné strachu. Nevedeli sme, čo je s mojimi rodičmi a čo bude s nami. Stále som mal pri sebe balíček s najnutnejšími vecami, keby bolo treba ujsť,“ začína príbeh svojej rodiny Ladislav Welward.

Neustále obavy a napätie sa zrazu skončili. Všetko už bolo jasné a rozhodnuté. Ktosi ich udal. „Utekaj! Utekaj!“ zvolala na vnuka vysilená babička, keď zbadala blížiacich sa gardistov. Lacko s ťažkým srdcom opúšťal starú mamu. Podarilo sa mu ujsť. Veril, že stará mama ho bude nasledovať. Nevládala. Odvliekli ju a popravili pri masovom vraždení v Kremničke. Chlapča zostalo odkázané samo na seba. „Ujal sa ma pán Jozef Podešt, český penzionovaný rušňovodič. Vedel, že mojich rodičov odvliekli do Zaisťovacieho pracovného tábora v Dubnici a neviem ako, ale tajne s otcom komunikoval. Ten sa rozhodol, aby ma doviezli do tábora, kde pôsobil ako lekár. Bol presvedčený, že takto ma lepšie ochráni a keby niečo, budeme ako rodina spolu. Pán Podešt ma tam zaviezol. Rodičia si ma prevzali na vrátnici. Okolnosti, za akých sa to všetko udialo, nepoznám, a ani sa ich už nikdy nedozviem,“ pokračuje pán Ladislav.

Život Róma pre nacistov neznamenal nič

V tábore práve začal vyčíňať nákazlivý škvrnitý týfus. Doktor Welward pochopil, že ho tam strčili ako odsúdeného na smrť. Pomáhal ľuďom z tábora, ako vedel, možnosti však boli veľmi obmedzené. Život človeka, navyše Róma, neznamenal pre nacistov nič. Welwardovci mali k dispozícii malú ordináciu s chabým vybavením, v podstate to bola zamrežovaná kobka. Vedľa nej bol maličký sklad, kde všetci traja bývali.

Dobové dokumenty lekára Rudolfa Welwarda.
Dobové dokumenty lekára Rudolfa Welwarda. Autor: Archív L. WELWARDA

„Žili sme v oddelenej sekcii tábora, neboli sme stále v bezprostrednom styku s Cigánmi, iba s chorými v ambulancii. Zámerne používam slovo Cigáni, pretože ma moji dobrí priatelia z lágra požiadali, aby som im nehovoril Rómovia. Povedali mi, že pomenovanie Cigáni považujú za osobnú hrdosť, nie za dehonestáciu, ako sa to dnes vníma,“ vysvetľuje.

Keď doktor začal ordinovať v lágri, dostal mladého českého pomocníka – lapiducha. Jedného dňa zmizol. Až neskôr sa ukázalo, že sa pridal k esesákom. Lekár si musel nájsť novú pomoc. „Otec v tábore poznal jednu viacdetnú cigánsku rodinu, Končekovcov. Boli vzdelaní a vynikajúci hudobníci. Za lapiducha si vybral ich sotva 18-ročného syna. Janko bol veľmi šikovný, prežil vojnu a stretávali sme sa s ním až do jeho smrti,“ vraví. Po vojne Janko vyštudoval, dlhé roky ako muzikant pôsobil vo Viedenskej filharmónii a precestoval takmer celý svet.

Lágrový doktor sa nakazil týfusom po necelých troch mesiacoch. „Otec zomieral. Mama nemala nijaké lieky, aby mu pomohla. Nový táborový lekár neprišiel. Nechali nás všetkých napospas,“ dodáva pán Ladislav.

Na jeseň 1944 v tábore, v ktorom bolo zhruba 750 ľudí, prepukla totálna epidémia škvrnitého týfusu. Striedavo ho strážili slovenskí vojaci a žandári. Tí nariadili úplnú karanténu. Nemci sa báli k táboru čo i len priblížiť, aby sa nenakazili.

Týfus v lágri kosil ľudí vo veľkom

Do prepuknutia epidémie fyzicky zdatnejší ľudia pracovali na hydrocentrále, regulácii Váhu a výstavbe hydroelektrárne. Dozor nad ostatnými v tábore zverili nacisti špeciálne vybraným cigánskym kápom. „Akoby sa vyžívali v týraní. Už len za maličký priestupok neprimerane kruto trestali. Aj keď ľudí hnali z práce do barakov, bili ich. Ich zbraňou boli žily zo zvierat. Údery nesmierne boleli. V strede tábora stáli sprchy a kúpeľňa, ktoré slúžili ako mučiareň. Neraz sa odtiaľ ozývali až neľudské bolestné výkriky. Otcovi do ambulancie nosili polomŕtvych ľudí, ktorých sa snažil, ak to ešte bolo vôbec možné, priviesť k životu,“ vracia sa do minulosti pán Ladislav. Oficiálne išlo o pracovný tábor, nie likvidačný. Nemal plynové komory ani spaľovacie pece, nerobili tu hromadné popravy. Ľudia však boli odsúdení na smrť z vysilenia a chorôb.

Už aj tak krutý život v tábore sa zmenil na absurdné peklo. Týfus kosil ľudí vo veľkom. Mŕtvych už ani nepochovávali, v lágri ani nebolo kde. Každé ráno prichádzal konský povoz a išiel od baraku k baraku. Pred ním už ležali na kopách mŕtve telá. Na otvorený voz ich hádzali ako polená. Vyvážali ich mimo tábora do spoločných masových hrobov.

Doktor Welward sám v tom čase bojoval o život. Starala sa oňho manželka. Keďže žili aj so synom v jednej miestnosti, bolo len otázkou času, kedy sa nakazia aj oni. „Mama bola mimoriadna matka a odvážna žena. V krízových situáciách si dokázala zachovať vnútornú silu, pokoj a rozvahu. Mala kdesi ukrytú žehličku a zistila, že ordinácia je pripojená na elektrinu, len ju treba spojazdniť. Ako to urobila, neviem, ale výsledok bol ten, že všetko niekoľkokrát neustále žehlila. Takto sa veci snažila dezinfikovať. Nijaké účinné lieky nemala, našla však zopár fľaštičiek morfia. To dávala otcovi pri najväčších bolestiach. Veľmi dlho nebol vôbec pri vedomí,“ popisuje pán Ladislav ťažké chvíle svojho života. Matka ani syn týfus nedostali.

Kto som? Čo znamená doktor?

Zloba a nenávisť dokážu ľudí zmeniť na zvery. Zase sa našiel niekto, komu prekážalo, že doktorská židovská rodina je „iba“ v nejakom cigánskom pracovnom tábore. Gestapáci išli Welwardovcov odtiaľ zobrať. Hoci sa pre týfus báli vkročiť do tábora, dvaja napokon predsa len prišli do malej táborovej kobky. „Veľmi dobre si pamätám, ako k nám vtrhli. Predstavili sa svojou hodnosťou a mame povedali, že nás prišli odviesť. Vtedy sa stalo niečo, čo považujem za zázrak. Môj nemohúci otec, ležiaci v bezvedomí, precitol. Z posledných síl na tých dvoch zvolal: "Už aj sa postavte do haptáku! Hovoríte s vysokým dôstojníkom rakúsko-uhorskej armády!“ V prvej svetovej vojne bol totiž vojenským lekárom. Nemci zostali takí zaskočení, že hneď sa postavili do pozoru a zasalutovali. Potom len pozreli na seba a odišli. Otec vzápätí stratil vedomie," približuje Ladislav Welward.

Spomína, ako mu mama neskôr vravela, že keď otec Nemcov postavil do haptáku, mala obrovský strach. Už len čakala, kedy ich všetkých troch na mieste zastrelia.

Chorobou zničený lekár sa po čase začal prebúdzať. Jeho organizmus sa priam neuveriteľne dokázal popasovať so zákernou nákazou. „Ale nepamätal si vôbec nič. Prvá otázka bola: Kto som? Mama mu na to: Si doktor Rudolf Welward. Čo znamená doktor? Mama vtedy kdesi vyhrabala jeho lekársky červený diár, ktorý nosil vždy so sebou. Keď v ňom začal listovať, čítal názvy nových liekov a postupov, začala sa mu vracať pamäť. Išlo to pomaly, dokonca sme ho nanovo učili aj chodiť. Ale prežil a bol s nami, to bolo najdôležitejšie,“ pokračuje v rozprávaní.

Smrti stále unikali iba o vlások

V marci 1945, keď sa už druhá svetová vojna blížila ku koncu, prišiel do dubnického lágra po rodinu Welwardovcov Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy (POHG) z Trenčína. Gardisti sa už nebáli. Karanténa bola zrušená. Zákerná choroba si vzala mnoho obetí a ustúpila.

„Boli brutálni. Krik, nadávky, ani nám nedovolili pobaliť si tých zopár vecí, čo sme mali. Zobrali nás na stanicu a naložili do vyhradeného kupé v normálnom vlaku. Smerovali sme do zberného tábora v Seredi, odkiaľ v tom čase odchádzali posledné transporty do nacistických vyhladzovacích táborov. Náš osud bol v podstate spečatený,“ posúva rodinný príbeh pán Ladislav.

Bola to veľmi zvláštna cesta. Čím viac sa vlak približoval k Seredi, tým viac bolo cítiť ducha fronty. Zažili dva nálety sovietskych stíhačiek – kotlárov, ktoré útočili na lokomotívu. Vlak zastal a cestujúci sa museli skryť pod vagóny. Welwardovci pod jedným ležali dlhé chvíle spolu so svojimi gardistickými sprievodcami. Dva dni takto cestovali z Dubnice nad Váhom až ku Seredi. Do nej sa však nedostali. Pre vojnovú líniu vlak ďalej pokračovať nemohol. Otočili ho späť – smer Trenčín.

„V Trenčíne nás odviedli na POHG. Noc sme prežili v pivnici nejakej školy, kde sídlili. Na druhý deň nás eskortovali na gestapo v Dubnici nad Váhom. Stáli sme na vrátnici a strážili nás. Potom prišiel veliteľ. Na otázku, čo s nami, úsečne odsekol: Zastreliť! Mama si ma privinula… mal som dosť rokov na to, aby som vedel, čo to znamená…“ láme sa mu hlas. V budove gestapa bolo cítiť chaos a napätie. V podstate sa už všetci balili na útek. Možno aj to zohralo svoju úlohu, keď po odchode veliteľa dvaja gestapáci odrazu Welwardovcom cez zuby povedali: „Zmiznite!“

Znova sa k nám plazí zlo a nenávisť

Rodinka si vydýchla. Okamžite vybehli von. Utekali, ani nevedeli kam. Zrazu ich na ulici v dedine oslovila neznáma žena. Má vraj malú kuchynku po starých rodičoch, nech idú s ňou, že ich ukryje. Povedali jej, kto sú a čo sa im všetko stalo. O dva dni blízky dom zasiahla mína a ťažko zranila ženu pred pôrodom. Doktor Welward v primitívnych podmienkach a s provizórnymi nástrojmi zachránil ženu aj dieťa. Táto správa sa rozšírila rýchlosťou blesku. Odvtedy mal plné ruky práce. Ošetroval ranených, pomáhal chorým. Manželka mu pomáhala ako ošetrovateľka, syn Lacko strihal z plachiet obväzy.

Do provizórnej ordinácie v pivnici z ničoho nič jedného dňa prišli dvaja nemeckí dôstojníci wehrmachtu. Všetci zdúpneli. Čakali, čo bude. Napodiv sa obaja muži správali veľmi slušne. Doktor sa priznal, že je vojenský lekár s vysokou hodnosťou z prvej svetovej vojny. „Vysvetlili mu, že im zabilo lekára a nemá kto ošetrovať ranených vojakov. Podali mu balík s nemeckou uniformou, aby si ju obliekol a išiel s nimi. Je to skutočný paradox života, odrazu im už neprekážalo, že je Žid,“ konštatuje pán Ladislav.

Lekár Welward zostal zaskočený. Nedokázal dostať zo seba ani slovo. Po tých všetkých útrapách, čo prežil, si má na konci vojny obliecť nemeckú uniformu a nakoniec ešte skončiť v sovietskom zajatí ako nemecký fašista? Napäté ticho preťal manželkin hlas. „Veď sa naňho pozrite, po tých všetkých svojich nemociach je postihnutý, unavený a ani všetko normálne nezvláda. Takýto doktor vám sotva pomôže. Tu bude robiť, tu bude ľuďom pomáhať v rámci svojich možností a schopností,“ splietala narýchlo. Podobne odbila aj ďalší pokus. Nakoniec jeden z nemeckých dôstojníkov kývol rukou a odišli.

Ladislav Welward
Ladislav Welward Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Po vojne sa rodina vrátila do Banskej Štiavnice. Doktor Welward zomrel v roku 1949. Syn Ladislav vyštudoval chémiu na vtedajšej Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Venoval sa výskumu antibiotík. Bol vedúcim detašovaného pracoviska Výskumného ústavu liečiv Modra v Slovenskej Ľupči. Ako docent prednášal na zvolenskej Technickej univerzite. Má dve dcéry s vysokoškolským vzdelaním a jedného vnuka. „Leží mi na srdci ich budúcnosť aj budúcnosť ďalších potomkov. Mám veľmi zlý pocit, znova sa k nám plazí zlo a nenávisť. Ak ho nezastavíme teraz, o niekoľko rokov sa môžeme dostať presne tam, kde sme sa ocitli ja aj moji rodičia,“ uzatvára Ladislav Welward.

#Svedectvá pravdy #nacizmus #holokaust
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk