Ako sa zo siroty otec národa stal - príbeh Štefana Moysesa

, 24.10.2017 12:00

Tretieho augusta 1863 sa zo všetkých strán hrnulo do Turčianskeho sv. Martina množstvo Slovákov, až prišiel aj túžobne očakávaný Štefan Moyses. Už na tekovsko-turčianskej hranici ho pozdravilo úradníctvo a duchovenstvo Turčianskej stolice, potom po ceste v Mošovciach, Príbovciach a iných obciach mu nadšene mávali stovky ľudí. Keď sprevádzaný početným bandériom jazdcov vchádzal do mesta na koči ťahanom štvorzáprahom žrebcov, rozzvučali sa zvony. Na biskupovu počesť strieľali z mažiarov a pri nekonečnom volaní na slávu ho pri triumfálnej bráne vítalo martinské meštianstvo... 24. októbra si pripomíname 220. výročie narodenia prvého predsedu Matice slovenskej Štefana Moysesa.

Približne takto opisoval pamätné dni zrodu Matice slovenskej predseda jej Dočasného výboru Ján Francisci. Po tom, čo ho oduševnenou rečou pozdravil superintendent evanjelickej cirkvi, spisovateľ a jeho priateľ Karol Kuzmány, ubytoval sa na katolíckej fare. Tam nasledovali poklony stoličného úradníctva, vojska, financií, početných delegácií členov MS takmer zo všetkých slovenských stolíc.

Na druhý deň o siedmej ráno Moyses slúžil v Kostole sv. Martina svätú omšu. O ôsmej sa nahrnuli ľudia do evanjelického chrámu, kde zase Kuzmány viedol slávnostné obrady. Potom davy smerovali na námestie pred stoličným domom, kde dalo mesto z dreva zhotoviť dočasnú priestrannú stavbu. Moyses kráčal v sprievode duchovenstva a svetských „výtečníkov“ za hlučného skandovania: „Sláva! Sláva!“ Dovtedy sa nijaký Slovák nedočkal takého kráľovského prijatia. Boli to hviezdne chvíle života prvého predsedu MS, ktorý sa začal veľmi skromne.

Z Veselého na kňazskú dráhu

Štefan Moyses sa narodil 24. októbra 1797 vo Veselom pri Piešťanoch v poddanskom domčeku so slamenou strechou. Jeho otec, chudobný roľník Štefan Mojžiš-Krajčo, zomrel, keď mal syn iba deväť mesiacov. Na druhý svet sa predčasne pobrala aj matka, vtedy Štefan sotva dosiahol sedem rokov. Ujala sa ho bezdetná rodina vzdialeného príbuzného, správcu révajovského majetku Ondreja Jelenčíka. Pretože v obecnej škole vynikal bystrosťou rozumu a mimoriadnou usilovnosťou, adoptívni rodičia ho dali na štúdiá do trnavského gymnázia. Po maturite sa rozhodol pre kňazskú dráhu.

Štefan Moyses (24. október 1797 – 5. júl 1869)
Štefan Moyses (24. október 1797 – 5. júl 1869)
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: SNK

Dva roky študoval filozofiu na bohosloveckom seminári v Trnave, kde získal na celý život silné národné povedomie. Aby ako študent teológie v Pešti vystačil so živobytím, súkromne doučoval nemčinu, maďarčinu a francúzštinu. Teologické štúdiá zavŕšil v Ostrihome, kde ho roku 1821 vysvätil za kňaza arcibiskup Alexander Rudnay, pôvodom z Kríža nad Váhom (dnes Považany), mecenáš Slovenského učeného tovarišstva založeného Antonom Bernolákom.

Moyses kaplánčil vo Svätom Ondreji (Szentendre), Bzovíku, Tesárskych Mlyňanoch a Tölgyesi. V rokoch 1828 a 1829 bol slovenským kazateľom v peštianskych kostoloch sv. Terézie a sv. Jozefa, kde mu chodili na bohoslužby najmä chudobní sezónni robotníci a ich deti zo Slovenska. Vtedy sa zblížil aj s básnikom Jánom Kollárom, ktorý v Pešti pôsobil tridsať rokov ako evanjelický farár. Moyses sa stal členom Hamuljakovho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Popri pastorálnej činnosti obhájil na univerzite titul doktor filozofie a slobodných umení.

Na skusy k južným Slovanom

Štefan Moyses sa významne zaslúžil o založenie Matice už v roku 1842. Nie je to preklep. Ide totiž o Maticu chorvátsku, ktorá vstúpila do rodiny kultúrnych spolkov slovenských národov s týmto názvom po Matici srbskej (vznikla roku 1826) a českej (1831). Zrod moravskej sa datuje k roku 1849 a rok po Matici slovenskej pribudla ešte slovinská. S chorvátskymi vlastencami zažil v 30. až 40. rokoch 19. storočia mnohé z toho, čo Slovákov ešte len čakalo. Popri Ljudevitovi Gajovi a Jankovi Draškovičovi patril k vedúcim osobnostiam ilýrskeho národnoemanci­pačného hnutia.

Po dosiahnutí doktorátu sa chcel venovať prednášaniu na vysokej škole. Preto si podal žiadosť o profesorské miesto na Filozofickej fakulte Kráľovskej akadémie v Záhrebe. Cisár František I. mu vyhovel, a tak 1. januára 1830 zaujal tento post.

Diapazón Moysesových učebných predmetov bol mimoriadne široký. Prednášal logiku, metafyziku, filozofiu, mravouku, neskôr k tomu pribudol grécky jazyk, matematika, fyzika, začas i náboženstvo a maďarčina. Začal s latinčinou, no zakrátko si osvojil chorvátčinu. Pod vplyvom Kollárových myšlienok v Záhrebe rozvíjal slovanskú vzájomnosť. Zaslúžil sa o vydávanie viacerých novín a časopisov, pokladajú ho za zakladateľa chorvátskej žurnalistiky.

Pešť naštartovala intenzívnejšie pomaďarčovanie akadémie. Jeho prochorvátske postoje viedli k tomu, že sa roku 1844 musel rozlúčiť s funkciou prodirektora. To úradníkom Kráľovskej miestodržiteľskej rady nestačilo a snažili sa ho vypoklonkovať i z profesorskej katedry. Podobne ako zo súbežnej funkcie štátneho cenzora, keď odmietal potláčať národné úsilie Chorvátov v mediálnej vojne s maďarskými šovinistami.

Tento spor sa vyriešil, keď sa uvoľnilo kanonické miesto v Záhrebskej kapitule. Ponúkol mu ho biskup Juraj Haulik, rodák z Trnavy, ktorý to dotiahol až na kardinála. V roku 1847 ho kapitola zvolila za svojho poslanca na uhorskom sneme, ktorý zasadal v Bratislave. Moyses na ňom žiadal, aby sa v Chorvátsku namiesto maďarčiny vyučovala chorvátčina a podporil aj návrhy parlamentného kolegu, zástupcu mesta Zvolen – Ľudovíta Štúra.

Počas štvormesačného pôsobenia v Bratislave sa stretol aj s Jozefom Miloslavom Hurbanom a zrejme i s ďalšími štúrovcami, ktorých účinkovanie na Evanjelickom lýceu už dlhší čas pozorne sledoval. V nasledujúcom búrlivom období viackrát prijal Hurbana v Záhrebe a uviedol ho na zhromaždenie zástupcov Chorvátska, Slavónska a Dalmácie, aby vysvetlil slovenské postoje v prebiehajúcej revolúcii a predstavy o budúcnosti Uhorska. Zoznámil ho s bánom Josipom Jelačičom, s ktorým Hurban potom pripravoval septembrovú a zimnú vojenskú výpravu slovenských dobrovoľníkov.

Po rokoch Moyses na Hurbanovu prosbu zariadil prijatie jeho najstaršieho syna na katolícke gymnázium v Banskej Bystrici, kde roku 1867 zmaturoval. Svetozár Hurban Vajanský sa mu za to už ako uznávaný spisovateľ odvďačil tým, že k stému výročiu jeho narodenia napísal 200-stranovú štúdiu Život Štefana Moysesa.

Moyses sa stal členom Banátskej rady, prvej chorvátskej vlády, kde viedol povereníctvo pre cirkvi a osvetu. Ako bánov dôverník sa zúčastňoval vo Viedni na rokovaniach o štátoprávnom postavení Chorvátska. Pritom nadviazal kontakty s viacerými politikmi, ako aj s ministrom Alexandrom Bachom, čo neskôr využil pri predkladaní slovenských prosbopisov mladému cisárovi Františkovi Jozefovi.

Do starej vlasti na biskupský stolec

Po vyše dvoch desaťročiach pôsobenia v Chorvátsku sa Moysesovi cnelo po starej vlasti. Preto využil, že sa po vynútenej rezignácii banskobystrického biskupa, kossuthovca, Jozefa Rudňanského uvoľnilo miesto, na ktoré ho vymenoval panovník. Po potvrdení pápežom Piom IX. ho do tejto funkcie uviedol vo februári 1851 ostrihomský arcibiskup Ján Scitovský.

Na Slovensku ho vtedy ľudia ešte nepoznali, maďarónski kňazi ho prijali, samozrejme, chladne. Pritom jeho diecéza disponovala 122 slovenskými farnosťami, jednou nemeckou a ani jednou maďarskou.

Stál pred náročnou úlohou: skonsolidovať pomery po revolučných rokoch, zjednotiť duchovenstvo, ktorého časť sedela vo väzení, a doplniť neobsadené fary. Začal na biskupskom sídle v Tekovskom Svätom Kríži (Žiar nad Hronom). Kaštieľ prechádzajúce vojská zanechali v dezolátnom stave. Preto sa spočiatku neangažoval v národnom hnutí. Nepochybne však mal organizačné a riadiace schopnosti, lebo po čase patrila jeho diecéza medzi hospodársky i personálne najstabilizova­nejšie.

Výrazne podporoval banskobystrické gymnázium, rozšíril na ňom štúdium zo štyroch na osem rokov a poslovenčil ho. Na miesta urazených maďarských kantorov prijímal slovenských a českých profesorov. Škola sa stala významným centrom šírenia vedomostí, vzdelanosti a vlastenectva. Mesto v súčinnosti s biskupom postavilo pre ňu jednu z najmodernejších školských budov v Uhorsku. Študenti mali k dispozícii cenné pomôcky, učitelia písali a vydávali prvé odborné učebnice v slovenskom jazyku.

Moyses zriadil pri gymnáziu alumneum, ústav, ktorý poskytoval lacno alebo zadarmo obedy chudobným žiakom. V Bystrici otvoril i preparandium – seminár pre vzdelávanie budúcich učiteľov. Štipendiami a knihami pomáhal nadaným slovenským študentom na vysokých školách, napríklad vo Viedni študujúci hudobný skladateľ, inak protestant, Ján Levoslav Bella.

Tvrdí sa, že prvé slovenské gymnázium vzniklo roku 1862 vo Veľkej Revúcej. Podžupan Zvolenskej stolice Béla Grünwald však svojho času na túto tému vyhlásil: „Prvé gymnázium, ktoré sa v Hornom Uhorsku dostalo do rúk panslávov, bolo v Banskej Bystrici. Vypudili z neho maďarských učiteľov a namiesto nich zamestnali zúrivých panslávskych. Vo veľkom a otvorene fanatizovali slovenskú mládež a len táto samotná inštitúcia poskytla panslávskej strane vyše sto jednotlivcov, ktorí teraz pôsobia ako učitelia, kňazi, advokáti a obecní notári.“

Čelil tvrdému tlaku maďarizátorov

Po páde Bachovho absolutizmu sa začala situácia meniť. Silneli maďarizačné tlaky na gymnázium, väčšina slovenských a českých profesorov musela odísť. Moyses však rázne zakročil a počas audiencií na cisárskom dvore získal súhlas na obnovu slovenského gymnázia. A tak na ňom roku 1862 opäť zaviedli výučbu v slovenčine, za riaditeľa ustanovil vynikajúceho pedagóga Martina Čulena. Fakt, že miestodržiteľská rada musela povoliť vyučovanie na strednej škole v meste pod Urpínom v slovenskej reči, vyvolal mimoriadny ohlas v tlači celej rakúskej monarchie a u všetkých slovanských národov. Aj medzi Slovákmi, nezávisle od konfesie, si biskup vyslúžil všeobecný obdiv.

Spolu s Kuzmánym rozvinul kampaň na povznesenie národného školstva. Podujal sa zakladať najmä vo svojej diecéze nové školy a už existujúce reformovať, aby sa slovenská mládež mohla vzdelávať v materinskom jazyku. Pri nijakej návšteve farnosti neobišiel miestnu školu, prezrel si ju, poradil a pomohol, v čom sa dalo. Usiloval sa, no neúspešne, aj o založenie vychovávateľského ústavu pre dievčatá, v ktorom by sa spájala náboženská výchova s výchovou v národnom duchu.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní mohla o záležitostiach školstva v Uhorsku rozhodovať iba vláda v Pešťbudíne a jej podriadené orgány. Tak už koncom augusta 1867 na bystrickom gymnáziu vyučovanie v slovenčine úradnou mocou definitívne zakázali. Riaditeľa a ostatných slovenských učiteľov preložili na iné školy. V roku 1874 čakal podobný osud aj všetky tri „memorandové“ gymnáziá – v Revúcej, Martine a Kláštore pod Znievom. Moysesovi nástupcovia na biskupskej katedre učiteľský ústav, ktorý sa stal za jeho života nielen dôstojným stánkom teologickej vedy, ale aj centrom národného a kultúrneho obrodenia, premenili na fabriku produkujúcu maďarských šovinistov.

Od memorandovej deputácie k Matici

Začiatkom júna 1861 sa Moyses nezúčastnil na Memorandovom zhromaždení v Martine, ale návrh na vytvorenie celonárodnej inštitúcie vrelo privítal. Veď už roku 1856 na stretnutí s Kuzmánym a prvým slovenským profesionálnym novinárom Danielom Gabrielom Lichardom vo Viedni oživili dávnejšiu myšlienku Pavla Jozefa Šafárika a Jána Kollára o potrebe vybudovania Matice slovenskej podľa vzoru ostatných slovanských národov.

V decembri 1861 viedol ako hlavná autorita uvedomelého Slovenska delegáciu k cisárovi. Predložili mu Memorandum národa slovenského, ktoré obsahovalo základné národné, politické, hospodárske a kultúrne požiadavky Slovákov. V deputácii boli aj Kuzmány, Hurban, Francisci a Štefan Marko Daxner, ktorý sformuloval tento historický dokument.

Viedenská vláda zobrala na vedomie požiadavky Slovákov, no splnila len malú časť z nich. Povolila založenie troch spomínaných gymnázií a Maticu. A tak s blížiacom sa tisícročným jubileom príchodu solúnskych bratov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu mohli sa rozbehnúť prípravy podujatia, o ktorom sme písali v úvode článku.

Keď predsedajúci ustanovujúceho zhromaždenia v Martine Francisci vyzval, aby sa prikročilo k „ustrojeniu spolku slovenskej Matice“, predovšetkým, aby si vyvolili predsedu a iných hodnostárov, dav kričal: „Za predsedu prosíme Jeho excelenciu biskupa Moysesa. Sláva mu!“ A bolo rozhodnuté. Mnohí charizmatického Moysesa považovali za otca národa. Pri voľbe prvého podpredsedu to už nebolo také jednoduché. Francisi aj Daxner sa vzdali kandidatúry, preto Moyses navrhol za svojho nástupcu Kuzmányho.

Bola to šťastná voľba, lebo títo priatelia vytvorili legendárnu dvojicu, symbolizujúcu preklenutie konfesionálnych rozporov, jednotu národa a názorovú toleranciu. Ich spolupráca a vzájomné porozumenie sa stali príkladom pre ďalšie generácie. Určite ním nebol tzv. Zvolenský manifest z roku 1932, ako sa teraz falošne tvrdí. Andrej Hlinka a Martin Rázus vtedy podpísali za dve politické strany dohodu o spoločnom programe. Tá však vydržala iba dva a pol roka. Po najbližších parlamentných voľbách sa pre hlboké nezhody autonomistický blok HSĽS a SNS rozpadol.

Na založenie MS sa zbieral celý národ. Zachované hárky prinášajú svedectvá o tom, ako jednoduchí ľudia dávali zväčša z mála – málo. Napríklad 99 obyvateľov Hýb – nádenníkov, ovčiarov, murárov, roľníkov a remeselníkov – darovalo spolu 7 zlatých a 78 grajciarov, slovenské devy zase osemkrát obetovali po jednom grajciari. Do dvoch rokov sa podarilo vyzbierať vyše 70-tisíc zlatých. Preto v auguste 1865 na treťom valnom zhromaždení mohli slávnostne otvoriť Národnú svetlicu.

Moyses do zbierky prispel takmer 2 500 zlatými. Jeho Veličenstvo priložilo len tisícku. Niektorí národovci sa pri tomto oznámení uškŕňali, iní dúfali, že ide o prísľub nového, úprimnejšieho záujmu Františka Jozefa o Slovákov. Tí druhí sa mýlili, v podstate to bolo posledné gesto panovníka v prospech nášho národa. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní ponechal „ochrannú ruku“ nad Slovenskom na Maďarov. Prosbopisy z Martina zvyčajne posunul do Pešti, kde zapadli prachom alebo ich vláda odmietla ako nerealizovateľné.

Tretie valné zhromaždenie MS bolo súčasne posledným, na ktorom sa starnúci Moyses osobne zúčastnil. Na ďalší rok už poslal do Martina iba písomné posolstvo. Pre zhoršujúce sa zdravotné problémy prestal cestovať. Určite mu neprospel ani stupňujúci sa nátlak maďarských šovinistov, ktorí v ňom oprávnene videli symbol zobudeného Slovenska a nevedeli mu odpustiť ani to, že bol blízkym spolupracovníkom generála Jelačiča.

Moyses si plne uvedomoval význam cyrilo-metodskej tradície pre Slovákov a veľmi sa staral o jej propagáciu. Podarilo sa mu presvedčiť Svätú stolicu, aby presunula sviatok európskych vierozvestov zo zimy na príhodnejší dátum – 5. júl. Je viac ako symbolické, že zomrel (necelé tri roky po Kuzmánym) na srdcovú slabosť vo svätokrížskom kaštieli roku 1869 práve v tento deň, keď sa slávilo 1 000. výročie smrti slovanského apoštola sv. Cyrila. Moysesa pochovali v biskupskej krypte Kostola Povýšenia svätého kríža v dnešnom Žiari nad Hronom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Štefan Moyses #Matica slovenská
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk