Priska Traubnerová zdúpnela. Jej trojročného syna vedie domov gardista. Chlapča postrčil k nej a úsečne utrúsil: „Ešte raz ho chytíme v parku, zastrelíme ho!“ Malý Paľko nevedel, čo také zlé urobil. Matke to bolo jasné. Synček sa chcel hrať s ostatnými deťmi v blízkom parku. V nestráženej chvíli odišiel z dvora za nimi. Ako mohol tušiť, že do ilavského parku je „Cigánom, psom a Židom vstup zakázaný“! Matka si dieťa s úľavou privinula. Hlavou jej preblesklo: Ako toto všetko bude pokračovať a ako sa to skončí?
Traubnerovci vedeli, že situácia a pohon na Židov sa budú zhoršovať. Mnohí z ich priateľov a známych začali miznúť. Transporty do nacistických koncentračných táborov naberali v roku 1942 na obrátkach. Ich zatiaľ chránila výnimka. O dva roky neskôr to už neplatilo. Rodina sa musela skrývať. Vyše 90-ročná prababička a štyri otcove sestry neunikli prenasledovaniu. Odtransportovali ich, tri z nich sa už nikdy nevrátili. „Kde a ako skončili, presne nevieme. Pravdepodobne v nacistickom vyhladzovacom tábore Auschwitz pri Osvienčime,“ hovorí 76-ročný, medzinárodne uznávaný neurológ, profesor Pavel Traubner, žijúci v Bratislave.
Ešte sa len narodil, už boli u nich gardisti
Druhá svetová vojna bola v plnom prúde. Traubnerovci žili v Ilave. Otec Adolf bol všeobecne obľúbený dentista v celom okolí, rovnako mali ľudia radi aj jeho manželku Prisku. Do ťažkého vojnového obdobia sa rozhodli priviesť na svet dieťa. Obavy a neistú budúcnosť prevýšila túžba po bábätku, ktoré by zahojilo ich doráňané duše. Nevedeli sa inak vyrovnať so stratou svojej dvojročnej dcérky Alicky, ktorá pred vyše rokom podľahla chorobe. Začiatkom mája 1941 sa im narodilo vytúžené dieťa – syn Paľko. Radosť z jeho príchodu na svet v ten istý deň vystriedalo zdesenie.
„Vtrhli k nám miestni gardisti. Maminka sa zotavovala z pôrodu, keď ju vyhnali z postele. Bajonetmi poprepichávali celé lôžko, či tam nemáme skryté nejaké zlato, rádio alebo iné veci, ktoré Židia nesmeli mať. Vôbec nebrali ohľad na to, že ide o rodičku s nemluvňaťom… Aj tak nič nenašli,“ tlmočí spomienky svojich nebohých rodičov profesor Traubner.
Rodina, napriek výnimke, bola naďalej tŕňom v oku gardistov. „Zhruba týždeň po mojom narodení išla mama so mnou k lekárovi na prehliadku. Zastavili ju na ulici. Šéf ilavských gardistov nešetrne, priam násilne strhol zo mňa kožušinkový fusak. Také niečo vraj Židia mať nesmú! Mama ušla s plačom domov, ja som na to doplatil zápalom pľúc,“ pokračuje v spomienkach.
Udanie ich nasmerovalo do koncentráku
V rodine vládlo napätie a neistota. Malý Paľko to však ako dieťa nevnímal. Veľa času prežíval s babičkou Františkou, ktorá s dedkom Ignácom Eckmannom, inak vychýreným kníhtlačiarom, bývala asi tristo metrov od nich. So žltou hviezdou, ktorú museli Židia nosiť, nechodila len von, ale mala ju aj doma. Na zástere. Pre každý prípad. Aby nedala nikomu zámienku na ich šikanovanie, ak by prišla gardistická kontrola.
O niečo neskôr prišla mladá rodinka aj o vlastné, útulné bývanie. Vyhodili ich z domu. Židia v centre mesta jednoducho nesmeli bývať. Traubnerovci sa nasťahovali do vlhkého pivničného bytu hneď vedľa väznice. Pleseň na stenách, všadeprítomný hmyz a pobehujúce potkany. Ak mal dentista Traubner ošetriť pacienta mimo mesta, musel mať na to potvrdenie gardistov.
Tlak na nepohodlných ľudí po vypuknutí Slovenského národného povstania narástol do obludných rozmerov. „Pár dní na to prišiel za otcom jeden gardista, s ktorým sa dobre poznali už pred vojnou. Varoval ho, aby sme sa okamžite zobrali a niekam sa rýchlo stratili, lebo na druhý deň sme naplánovaní na naloženie do dobytčiakov, ktoré pôjdu cez Žilinu do Osvienčimu,“ hovorí Pavel Traubner.
Až pri súde s vojnovými zločincami sa rodina dozvedela, že niekomu veľmi záležalo na tom, aby zmizli. Existuje o tom dôkaz v podobe anonymného udania, ktoré dostali najvyššie úrady. „Písalo sa v ňom, že ktosi žiada o odtransportovanie Žida Traubnera čo najskôr, pretože šíri informácie, že hneď po vojne vyberie strom, na ktorom odvisnú Tiso, Mach a Tuka. Bola to hlúposť, lebo môj otec bol veľmi kultivovaný človek a k niečomu takémuto prízemnému by sa neznížil. Išlo síce o anonym, ale všeobecne sa vedelo, že za ním stojí jeden ilavský zubár nemeckého pôvodu, pre ktorého bol môj otec vážnou profesionálnou konkurenciou,“ dodáva.
Lžou zachrániť ľudí nie je hriech
Po upozornení Adolf Traubner nestrácal ani minútu. Poprosil suseda, aby im pomohol. Pod rúškom noci na konskom povoze odviezol trojčlennú rodinku spolu so starou mamou, starým otcom a strýkom cez Hornú Stredu do Zliechova. Priska tam predtým pracovala ako úradníčka na pošte, mala tu veľa priateľov.
Jednu noc prespali v dedine, potom sa vydali pešo do hôr v okolí Valaskej Belej, kde sa nachádzalo veľa osamotených lazníckych usadlostí. Päť dospelých z rodiny Traubnerovcov s malým dieťaťom našlo útočisko na Kršákovom laze. Na jednu noc. Práve to ich zachránilo. „Len čo sme odišli, na druhý deň prišli k tam žijúcim Sýkorovcom gardisti. Pani domu, Kristínu, vyhrážkami nútili, aby sa priznala, že u nich boli Židia a prezradila, kam išli. Odpovedala im, že nijakých Židov nevidela ani nepozná. Napokon túto hlboko veriacu ženu donútili odprisahať pod krížom, že hovorí pravdu. Urobila to, ale v duši sa ťažko vyrovnávala s tým, že klamala pred Bohom. Až jeden múdry katolícky kňaz i s jej synom ju vyviedol z jej vnútorného utrpenia: Kristínka, keby ste tým zachránili život čo i len jedného človeka, nie je to hriech. Vy ste ich svojím konaním zachránili šesť. Už sa tým netrápte, náš Pán vidí všetko,“ interpretuje profesor Traubner príbeh už zosnulej pani Kristíny.
Foto: Archív MuDr. Pavla Traubnera
Kršákovci spolu s lazníckymi rodinami Sýkorovcov a Turzovcov im pomáhali naďalej. Aj za cenu toho, že sami sa tak dostávali do ohrozenia. Traubnerovcom v blízkych horách pomohli vykopať pomerne plytkú jamu. Zastrešili a súčasne ju zamaskovali čečinou. Bol to ich nový domov. Raz do týždňa, dvoch, im nosili poživeň a mlieko pre dieťa. Podľa svojich možností a okolností, aby rodinu neprezradili. V okolí sa totiž potulovali nemeckí vojaci i gardisti.
V bunkroch prežili deväť mesiacov
Plytká jama s rozmermi asi dvakrát dva metre viac pripomínala hrob ako miesto, kde by mohli žiť ľudia. Traubnerovci však boli vďační aj za to, prispôsobili sa týmto hrozným podmienkam. Zima v rokoch 1944 až 1945 bola navyše neuveriteľne tuhá a krutá. „Mal som vtedy tri roky. V pamäti mi však utkvelo, ako sme spávali. Maminka naspodu, ja na nej a na mne dedo, aby ma zohrievali svojím vlastným teplom. Takto ma chceli uchrániť, aby som neprechladol. Od útleho detstva, keď som prekonal zápal pľúc, sa stále veľmi báli o moje zdravie,“ posúva príbeh svojej rodiny.
Foto: Archív MuDr. Pavla Traubnera
Úkryt museli meniť najmenej dvakrát, keď hrozilo, že ich nacisti vysnoria. Znova iba jama s čečinou v horách. Vždy im pomáhali už spomínané tri nežidovské rodiny. V provizórnych bunkroch v horách v okolí Valaskej Belej prežili dokopy deväť mesiacov.
Jedného dňa, keď sa Traubnerovci presúvali, naďabili na Nemcov. Zastavili ich a začali sa pýtať. "Stará mama vedela dobre po nemecky. Zhovárala sa s nimi, v podstate sme vyzerali ako obyčajná nežidovská rodina. Babičke v návale horlivého vysvetľovania nevdojak ušlo židovské slovíčko – nebich, čo znamená niečo ako chúďatko dieťa. V tej chvíli všetci naši stŕpli.
Nechtiac prezradila, že sme Židia. V spŕške viet, ktoré doslova chrlila, si to, našťastie, Nemci nevšimli. Hodili rukou a nechali nás tak. Rozprávali mi o tom v staršom veku moji rodičia. Boli presvedčení, že pre nás udrela posledná hodinka," vraví. V zamyslení rozpráva o ďalších veciach, ktoré sa dozvedel od svojich najbližších. O tom, ako pri ceste, keď išli do nového úkrytu, videli skraja lesa na stromoch obesených niekoľkých Rómov. Stuhnutých, bez známok života.
Hľadiac na spoločnú fotografiu si spomína na svoje dve o niečo staršie kamarátky z útleho detstva, ktoré sa s ním hrávali. Na dcérky Deuchtovcov, ktorí vlastnili v Ilave železiarsky obchod. Rodiny sa poznali a priatelili sa. Osud s nimi kruto zamával. Manžela a obe dcérky popravili pri masovom vraždení v Kremničke. Iba ťažko si možno predstaviť, čo prežívala matka, keď po vojne sama identifikovala pozostatky vlastných detí pri exhumácii masových hrobov…
Foto: Archív MuDr. Pavla Traubnera
K medicíne ho priviedla humánnosť otca
Všetci šiesti z rodiny Traubnerovcov napokon vďaka dobrým ľuďom prežili, aj keď s podlomeným zdravím. O osude svojej prababičky sa dozvedeli od susedov. Vo vysokom veku, 94 rokov, sa síce vedela sama o seba postarať, no na útek už nemala síl. Odvliekli ju asi tri dni po ich odchode. Susedia potvrdili, že ju naložili do vagóna v Ilave.
„Prežili sme útrapy, ktoré nás všetkých poznačili. Otec zomrel v dôsledku vojnového utrpenia pomerne mladý. Ja som po skončení vojny ako štyriapolročný vážil desať kilogramov. Toľko zvyčajne má zdravé ročné dieťa. Rok som nevedel rozprávať nahlas, iba som šepkal. Bolo to vo mne, pretože v bunkroch ma rodičia stále prosili, aby som hovoril len potichučky, lebo nás môžu nájsť zlí ujovia. Do života som si odniesol poškodené zdravie a traumu, ktorá má v snoch občas prenasleduje aj teraz. Budím sa na to, že neviem nájsť odpoveď na otázku, prečo som ja prežil a tisícky mojich vrstovníkov sa premenili na sadze,“ vyznáva sa Pavel Traubner.
Čo ťa nezabije, to ťa posilní. To je jeho životné krédo. „Po tom, čo som v detstve zažil a napriek tomu všetkému žijem, som si povedal, že už nič nemôže byť pre mňa prekážkou. Zdolával som ich aj napriek mojim zdravotným hendikepom. Niekedy boli ľahšie, inokedy veľmi ťažké,“ dodáva.
Priznáva, že v mladom veku mu ani len nenapadlo, že by sa mohol z neho stať lekár. Nakoniec ho k tomu priviedol otec. „V detstve som chcel byť zubár ako otec, potom pilot a kadečo iné. Keď sa bolo treba rozhodnúť, odrazu som nevedel. V otcovi som videl veľkú lásku k svojej práci a obetavosť pre svojich pacientov, bez slovka reptania, keď ho v noci o tretej zobudili k pacientovi, vstal a šiel. Bol vysoko humánny a citlivý človek, to ma motivovalo, že som sa predsa len rozhodol skúsiť medicínu. Na moje vlastné prekvapenie som ju vyštudoval, nikdy predtým som v také niečo ani len nedúfal,“ usmieva sa.
Osud sa s ním pohral, keď si po skončení vysokej školy išiel odslúžiť povinnú vojenčinu. Odvelili ho do kasární v Terezíne. Do českého mesta, kde bol v tamojšej historickej pevnosti počas vojny nacistický koncentračný, zberný a tranzitný tábor, určený predovšetkým pre židovské obyvateľstvo Čiech a Moravy. „Bol to pre mňa obrovský šok! Aj taký vie byť život… ale dostalo sa mi zadosťučinenia. Ako vojaka absolventa mi na moju žiadosť umožnili robiť sprievodcu po areáli bývalého koncentračného tábora, kde som návštevníkom hovoril o tragédii, ktorá sa tam počas druhej svetovej vojny odohrávala,“ dodáva.
Nenávisť skončí vraždením slušných ľudí
Krok po kroku Pavel Traubner postupoval po odbornom a profesijnom rebríčku. Úprimne hovorí, že je sám prekvapený, ako ďaleko to v kariére dotiahol. Stal sa jedným z najuznávanejších slovenských neurológov, vysokoškolským pedagógom, ktorý je známy nielen doma, ale aj v zahraničí. S manželkou Katarínou majú dve dcéry a tri vnúčatá. Staršia dcéra Ronnie ide v otcových šľapajach, mladšia Wanda vyštudovala psychopédiu.
Profesor Traubner sa angažuje aj vo verejnom živote. Okrem iného je čestným predsedom Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí. Nikdy nezapieral, že je Žid. Priznáva však, že nie je hlboko nábožensky založený. Na srdci mu leží stav, v akom sa v ostatných rokoch ocitá celá spoločnosť, Slovensko nevynímajúc.
„Mám vážne obavy z budúcnosti svojich vnúčat, najmä, keď vidím, ako sa na Európu i našu krajinu valí veľké nebezpečie neonacizmu a neofašizmu. Na vlastnej koži som pocítil, čo je to nenávisť k ľuďom iného náboženstva, rasy či k múdrym a šikovným ľuďom, ktorí prekážajú takémuto režimu. Považujem za veľmi dôležité dôrazne dvíhať varovný prst, aby sa niečo také už nikdy nezopakovalo. Je našou povinnosťou, každého z nás, aby sme tomu zabránili. Ľudia by si mali uvedomiť, že nebudú trpieť len jednotlivé skupiny, ktoré ktosi označí za nežiaduce, ale celý národ. Neonacizmus a neofašizmus sú nenávistná ideológia, ktorá neskončí ničím iným ako vraždením slušných ľudí,“ pripája profesor Traubner svoje posolstvo na konci rodinného príbehu.
