V zatemnenej miestnosti stojí veľký stôl, na ňom pôdorys mesta a na ňom jednoduché modely budov od najmenších po výškové stavby. Stačí ktorúkoľvek budovu premiestniť a zmena sa premietne na plátno. Potom si už stačí nasadiť 3D okuliare a po meste sa virtuálne poprechádzať a tak na vlastné oči zistiť, aký vplyv malo premiestnenie budov na zahustenie výstavby či výhľady priamo z ulice. Slovenské zariadenie ITUD – Interactive Tool for Urban Planning (Interaktívna pomôcka pre urbanistickú tvorbu) patrí medzi špičkové technológie, ktorých na svete existuje len niekoľko, a jeho spoluautorom je aj Igor Hianik.
Cez Poprad do Florencie a „vyhadzov“ zo školy
Hianik o architektúre uvažoval už na základnej škole asi v 8. triede. Vtedy nakreslil aj svoj prvý dom. Podľa neho to bol na tú dobu celkom dobrý „katalogáč“ – teda dom na katalógový predaj. „Prvé začiatky sa začali na kurze v Poprade s architektom Vránkom, ktorý je tiež vyštudovaný urbanista. Učil nás kresliť. Tam som spoznal aj svojich prvých spolužiakov. S Daliborom Dzurilom sa aktívne stretávame aj dnes s cieľom posunúť premýšľanie v architektúre a urbanizme ďalej,“ hovorí o svojich začiatkoch.
Potom však prišiel nečakaný zlom. Odišiel na workshop do talianskej Florencie a po návrate ho čakal „vyhadzov“ zo školy. „Prišiel nový elektronický systém… Slová vtedajšieho prodekana pre pedagogiku boli: Igor, však choď na prijímačky ešte raz a určite sa dostaneš. Na prijímačkách som bol dvanásty, o miesto lepšie ako prvýkrát, a môžem povedať, že to bola tá najlepšia vec, aká sa mi mohla stať,“ hovorí s úsmevom. Po návrate na školu spoznal svoju terajšiu partnerku Nikolu Winkovú. „Výborne sa spolu dopĺňame. Okrem iného je skvelá kuchárka. Spolu veľmi často diskutujeme o mestách a ich kvalite. Tesne pred koncom štúdia sme strávili rok na Florentskej škole architektúry – tradičná škola, ktorá si ctí hodnoty prostredia, kde architekt tvorí. A to bolo to, čo nás presvedčilo, že urbanizmus je to pravé. Pretože tam sa zaoberáme susedstvom, kontextom, hodnotami prostredia a kvalitou obytného – mestského – prostredia ľudí.“
Prázdno po uznávaných urbanistoch
Po návrate z Talianska sa s priateľkou rozhodli vrhnúť na doktorandské štúdium „Ako hovorí jedno príslovie, remeslo sa naučíš vtedy, keď ho realizuješ, ale aj sám vyučuješ,“ prízvukuje Hianik. Vtedy boli nútení hľadať rôzne teórie zo sveta, ale hlavne chceli pochopiť domáce, ktoré vyjadrujú hodnoty nášho regiónu, a konfrontovať ich so svetom. „Bolo to ťažké, pretože na škole sa tradícia takejto výučby výrazne prerušila, ani my sami sme ju nezažili.“
Slovenskú urbanistickú školu založil profesor Emanuel Hruška – autor Ideálneho krajinného mesta. Ďalej túto školu precízne rozvíjali profesori Tibor Alexy, Ján Kavan a Filip Trnkus, a potom akoby uťal. Títo profesori mali presné postupy a pravidlá tvorby a rekonštrukcie miest. Podľa nich učili mladých architektov a tí to prenášali do praxe. Dnes sa kompozícia mesta neučí. To je podľa Hianika aj odpoveď na otázku o kvalite súčasného urbanizmu na Slovensku: „V súčasnosti kvalita urbanizmu z pohľadu architekta je veľmi nízka. Nedbá na kultúrne, spoločenské, urbanistické či architektonické hodnoty nášho prostredia, nerešpektuje susedstvo a previazanosť s prírodou.“
Dôležité sú napríklad zonálne štruktúry, ktoré presne definujú, kde tvoriť mestské centrá, ako určiť správnu mieru polyfunkcie a obytného prostredia, ich dopravnú či technickú obsluhu a veľa iného. To sú všetko nosné témy, ktoré dnes vyskakujú ako problémy.
Revolučný ITUD
ITUD je vlastne interaktívne zariadenie, ktoré spája do rozšírenej reality fyzický model, virtuálny model, ručnú skicu a odborné analýzy. Je to nový spôsob, ako nazerať na tvorbu mestských priestorov, a aj silný nástroj pre objektívne posudzovanie kvality architektonických a urbanistických návrhov. Samotné zariadenie je navrhnuté tak, aby jeho používanie bolo jednoduché a zrozumiteľné všetkým. Nielen odborníkom, ale aj laickej verejnosti.
„ITUD je nástroj svetových parametrov vyvíjaný na Slovensku, ktorý v maximálnej miere podporuje tvorivý proces, ponúka objektívny pohľad, vyhodnocuje kvalitu návrhu, vytvára prostredie pre živú komunikáciu a argumentáciu. Podobné prístroje s iným zameraním vyvíjajú na univerzitách TU Mníchov, MIT, Hardvard, ETH Zürich, Weimar. Nástroj vie výborne reagovať aj na hľadanie polôh výškových dominánt mesta, s čím má v súčasnosti Bratislava veľký problém,“ zdôvodňuje Hianik, ktorý spolu s kolegami tento prístroj vyvíjajú v ateliéri IN ARCHITEKTI v spolupráci s programátormi 3dsense z Prahy. „Nad množstvom úskalí, ktoré museli autori vyriešiť, nám zostával občas rozum stáť. Ale pocit, keď sa postavíte k tabuli, na ktorú sa premieta už digitálny model a vy si môžete do toho nakresliť svoje vlastné poznámky, úpravy, posúvať sa v čase alebo dokonca prechádzať sa popod dom, ktorý ste len pred chvíľkou vyrobili z polystyrénu, to všetko vám povie, že to za to stálo,“ povedal o ITUD Dalibor Dzurilla z Visuin – Inštitútu vizuálnej prezentácie architektúry.
Zariadenie napríklad vyhodnocuje urbanistickú ekonómiu a ráta počet obyvateľov, zamestnancov a návštevníkov. Konfrontuje návrh s platným územným plánom. Zároveň použitý softvér je napísaný v prostredí zvanom UNITY, čo umožňuje jeho jednoduché rozširovanie. V súčasnosti pripravuje rozšírenie ITUD o analýzu a vizualizovanie zjednodušeného modelu prúdenia vzduchu, čo by sa dalo využiť pri ochladzovaní miest.
Ideálne mesto
Autorom teórie Ideálneho krajinného mesta na Žitnom ostrove je spomínaný profesor Emanuel Hruška. Toto dielo bolo nielen filozofickým či teoretickým vrcholným dielom v urbanizme na Slovensku, ale aj premysleným scenárom výučby urbanizmu, teda tvorby miest. Ideálne mesto bolo navrhnuté na rovine pre približne 70-tisíc obyvateľov. Tomu presne zodpovedala celá infraštruktúra dopravy, či už koľajovej, alebo cestnej a dokonca v posledných plánoch aj lodnej.
Foto: Archív I. Hianika
„Ak by sa malo takéto mesto realizovať, tak by stavba postupovala v štyroch fázach. Mesto by bolo rozdelené do štyroch častí, kde každá by bola samostatná a sebestačná, mala svoje lokálne centrum, občiansku vybavenosť, školy a rekreáciu a čo je najdôležitejšie – priame previazanie s prírodou. Ideálne mesto malo tvar akéhosi motýľa. Doprava, ale aj ostatné zložky boli navrhnuté tak, že reflektovali maximálne možné zastavanie – zahustenie, ktoré zodpovedalo približne hustote 300 až 400 obyvateľov na hektár,“ vysvetľuje mladý urbanista.
Hianik je presvedčený, že úloha urbanizmu išla v posledných rokoch výrazne do úzadia, čo má negatívny vplyv na život obyvateľov. „Poznanie odkazu profesora Hrušku, ale aj jeho troch nasledovníkov nás inšpirovalo k vytvoreniu projektu – akejsi šnúre – po slovenských mestách s cieľom podeliť sa oň a zároveň aj otvoriť diskusiu a osviežiť, aké vysoko odborné poznanie v oblasti urbanizmu tu bolo niekedy a v súčasnosti absentuje.“ Šnúra s názvom Ideálne mesto 21. storočia sa začína už budúci štvrtok v Trnave a pokračuje v novembri v Hlohovci. „V budúcom roku by sme chceli pokračovať vo všetkých krajských mestách,“ uzavrel Hianik.
Kto bol Emanuel Hruška?
Prof. E. Hruška patrí medzi výnimočné osobnosti, ktoré vo svojej odbornej aktivite, vysoko oceňovanej doma i v zahraničí, preklenujú súdobé republiky Slovenska a Česka a prezentujú európsku dimenziu.
E. Hruška sa narodil v roku 1906 v Prahe, kde vyštudoval ČVUT a Akadémiu výtvarných umení na škole prof. Gočára. V roku 1935 – 1945 pracoval ako projektant a neskôr vedúci študijného odboru Dopravných podnikov v Prahe (prvé štúdie pražského metra). V roku 1945 – 1950 bol vedúcim odboru územného plánovania v Zemskom ústave v Brne. Na pozvanie prof. E. Beluša prišiel na Slovensko, kde založil Ústav stavby miest a neskôr Katedru urbanizmu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Od založenia Slovenskej akadémie vied bol vedúcim urbanistického oddelenia. V roku 1958 sa stal predsedom Ústrednej komisie štátnej pamiatkovej starostlivosti. Od roku 1974 zastával funkciu predsedu obojnárodného Komitétu ICOMOS, organizácie UNESCO pre ochranu stavebných pamiatok, sídiel a svetových kultúrnych hodnôt.
Bohatá pedagogická, vedecká, tvorivá a publikačná činnosť sa nesie v zaslúženom odbornom ocenení v domácich a zahraničných dimenziách. Je nositeľom medzinárodnej Herderovej ceny, Ceny Dušana Jurkoviča, Zlatej medaily Aurela Stodolu a iných ocenení. Prednášal v Drážďanoch, Hamburgu, Paríži i vo Viedni. Do konca života bol predsedom Klubu za Starú Prahu. Zomrel v Prahe 16. augusta 1989.